Mária mala už šesťdesiat rokov. Blížil sa jej dôchodok, ale nikam sa neponáhľala. V ten deň skončila svoju zmenu, prezliekla sa do civilu a vydala sa na cestu domov. Vonku lialo ako z krhly a ona so sebou nemala dáždnik. Natiahla si kapucňu a zaťala zuby, keď kráčala na zastávku. Vtom začula prenikavý detský plač na lavičke ležalo novorodeniatko, sotva pár dní staré.
Zdvihla uzlíček a začala detiťko kolísať, šepkajúc mu upokojujúce slová. Bábätko bolo celé premočené, tak sa Mária urýchlene vrátila naspäť do nemocnice. Privolala detskú lekárku, nech chlapca skontroluje. Je to chlapček. Má asi dva týždne. Vyzerá byť zdravý. Netuším, prečo ho niekto opustil. Takéto dieťa potrebuje lásku a teplo domova, povedala doktorka so smútkom v hlase.
Mária vedela, že v tú noc by aj tak nespala, a preto ostala na nočnej službe. Stále držala novorodenca v náručí, bez pohnutia. Vtedy prišla polícia a spísali svedectvo. Po celý čas Mária nedovolila, aby ho ktokoľvek iný držal.
O dve hodiny sa policajti vrátili a so sebou priviedli mladý pár. Dievčina mala oči plné sĺz, mladý muž bol bledý ako stena.
Prosíme vás, môžeme ho vidieť? Možno je to náš syn, zašepkala dievčina zlomeným hlasom.
Obliekli si plášte a vkročili na detské oddelenie. Keď Anna uvidela svojho synčeka, rozplakala sa od úľavy. Vzala si ho do náručia a nemohla ho pustiť ani na sekundu. Mária nechápala, čo sa deje, až kým jej policajt všetko nevysvetlil:
Anna a Michal sa stretávali potajme, pretože rodičia ich lásku nikdy neprijali. Anniny rodičia sa nakoniec zmierili, no Michalova matka stále opovrhovala Annou a robila všetko pre to, aby ich rozdelila. Keď sa narodil chlapček, dúfali, že jej zmäkne srdce. Nestalo sa bola presvedčená, že Anna čakala s niekým iným. Využila situáciu ponúkla sa, že postráži dieťa, kým mladí pôjdu do kina. Namiesto toho ho nechala na lavičke pred nemocnicou.
Takto dopadol ich príbeh. Je viac než jasné, že tento malý chlapec už svoju starú mamu nikdy neuvidí.
