Kým sa Martin hnal domov ulicami Bratislavy, spomenul si na tú ráno, keď mu jeho manželka Soňa oznámila, že je v očakávaní. Rozhodol sa ju prekvapiť slávnostnou večerou plnou vitamínových bombačiek mandarínky, jablká, a ktohovie, možno aj jedno to granátové jabĺčko, ktoré v Lidli práve stálo majland, takmer 3 eurá za kus! Po troch rokoch márnych pokusov o bábätko konečne nastal ich veľký deň a Martin sa cítil ako najšťastnejší chlap pod Tatrami.
Skôr než Soňa stihla prísť z práce, ešte zaskočil do zlatníctva v centre. Tam, s tvárou červenou od hanby i nadšenia, kúpil zlaté náušničky vedel, že to jej vykúzli úsmev široký ako Dunaj. Keď však dorazil domov, Soňa bola bledá ako stena, ledva prehodila pár slov a ani večera ju nezaujímala. Rýchlo ušla do spálne a zjavne jej nebolo všetko jedno. Martin mal sto chutí volať záchranku, ale Soňa ho presviedčala, že je v pohode a nech ju už laskavo nechá na pokoji.
Celý večer prebiehal v tichosti, slávnostný stôl zostal uplakaný a Martin tie vitamíny potom márne tlačil do seba aj so zemiakovým šalátom k raňajkám. Čas utekal, bratislavské mesiace sa premenili na nekonečné dni a napokon prišla tá veľká chvíľa pôrod. Sestrička im o pár hodín neskôr oznámila: Gratulujeme, máte krásneho syna!
Ale ani v tomto sa život nemohol zaobísť bez poriadnej porcie irónie. Martin šiel za pôrodnou asistentkou do ambulancie, kde mu lekár oznámil: Chlapček je celkom v poriadku, ale má problémy s nôžkami možno nikdy samostatne neprejde po Štrbskom plese. A do toho prišla správa, po ktorej by sa aj kamenný most rozplakal: Soňa sa rozhodla dať dieťa preč.
Šokovaný Martin, plný odhodlania a bratislavského vzdoru, sa snažil Soni rozumne vysvetliť, že s ich typickou tvrdohlavosťou všetko zvládnu. No ona bola tvrdšia než slovenský dub aj napriek plaču svojej mamy. Nakoniec Martin súhlasil, že si syna vezme sám, pobalil jej veci, zamkol byt na tri západy a cez bazár kúpil detskú postieľku a kočík.
Vytrvalosť Martina nemala páru prebádal slovenské internety ohľadom choroby svojho syna, presne ako správny tata. Keď zistil, že v dedine neďaleko Pezinka žije žena, ktorá by mohla pomôcť, neotáľal a zavolal jej. Očakával starú tetu v šatke, no prekvapením dverami vošla mladá Viera, pripravená pomôcť malému Mišovi. Bola tam však drobná podmienka Martin musel bývať s ňou.
Šesť mesiacov ubehlo ako sobotný obeda a Miško sa už po Vierinom byte plazil rýchlejšie než kliešť po slovenskej nohe. Medzi Martinom a Vierou vykvitol láskyplný vzťah ako na jar v Modre. Nevadil im ani menší vekový rozdiel, veď v tomto štáte je všetko možné. O pocitoch neostychovali mlčať Martin Vieru požiadal o ruku a ona súhlasila. Miško zrazu získal mamu, akú by mu závideli aj hrdinovia z rozprávok, a Martin mal po svojom boku Vernú Viaru.
O dva roky neskôr už v ružinovskej nemocnici oslavovali príchod ďalšieho prírastku do rodiny. A v tej chvíli narazili na Soniu, ktorá v malej Miškovi spoznala svojho syna to dieťa, ktoré teraz veselo utekalo po chodbe a otáčalo sa so širokým úsmevom. Sonina hrdosť a obdiv boli také očividné, že by to rozcítil aj sochár z Oravy.
