Dnes, keď si spätne listujem vo svojom denníku, si uvedomujem, ako veľmi sa v mojom živote zmenilo. Mal som dvadsaťsedem rokov, keď som zatúžil mať dieťa. No nebolo mi súdené nájsť partnerku v tradičnom zmysle: jedinou možnosťou bola žena, ktorú som hlboko miloval, no ona bola vydatá. City boli obojstranné, ale jej hodnoty jej nedovolili opustiť manžela. Tak sa stalo, že ostala tehotná so mnou. Aj keď ma žena, ktorú som ľúbil, podporovala, rodina sa mi otočila chrbtom. Okrem môjho otca ten moju dcéru nikdy neprijal. Mal za to, že dieťa mimo manželstva je hanba. Bolelo ma vedomie, že moja vlastná dcéra by v jeho dome nikdy nebola vítaná.
Mama ma neprestajne prosila, aby som prišiel späť domov, no vedel som, koho v skutočnosti volá iba ona na nás čakala s otvorenou náručou. Našťastie, môj brat ma mal vždy rád a svoju neter priam miloval. Po dvoch rokoch sa rozhodol ženiť. Volal ma aj s dcérou, Zoričkou, na svadbu. Váhal som nechcel som kaziť jeho veľký deň, pretože som tušil, že otec s našou účasťou nebude súhlasiť. Nakoniec ma brat, mama aj budúca švagriná presvedčili.
Na svadbe bolo veľa detí, no Zorka bola medzi nimi najvýraznejšia. Nie pohľadom, ale bola iná tmavovlasá po mne, odlišná od ostatných detí. Celý večer som ju sledoval, nech jej nič nechýba. Otcovi vždy na deťoch záležalo, no netušil som, čo ma čaká. Pri jednom obzretí som zbadal, že môj otec drží Zorku v náručí. Objímali sa a rozprávali sa, akoby medzi nimi nikdy nebolo napätie. Nechcel som do toho zasahovať, dovolil som im užiť si spoločné chvíle.
Celý večer mal zvláštnu silu. Na konci ku mne prišiel otec a objal ma. Odpustil som mu, keď ma poprosil, aby som sa s dcérou vrátil domov. Úprimne ma požiadal o odpustenie. Ostatní hostia si medzi sebou šepkali, vedeli, čím sme si prešli ale mne to viac neprekážalo. Odpustil som otcovi a teraz má Zorka konečne deda. Asi v tom je podstata skutočného šťastia keď sa rodina zocelí a láska opäť zvíťazí.
