Kocúr náhodou narazil na telefón… Vec voňala po človeku a bola prekvapivo teplá. Kocúr sa k nej pohodlne pritúlil, objal ju labkami, ľahol si na ňu – a smartfón sa zrazu zapol už pri prvom jemnom mačacom dotyku. Rita sa ani nestihla poriadne potešiť svojmu novému smartfónu. Hneď od začiatku mal závadu: zohrieval sa pri každej činnosti. A potom ho ešte aj stihla stratiť. Škoda… Telefón bol skvelý: veľký displej, výkonná batéria – práve tá ju nakoniec sklamala. Teraz už reklamácia nepripadá do úvahy – zariadenie je jednoducho preč. Rita si vynadala do „sprostých husí“, zobrala svoj druhý, starý tlačidlový mobil a vytočila svoje vlastné číslo. Zvonenie síce išlo, ale nikto nezdvíhal. Rita si nakvapkala valeriánky, ľahla si a snažila sa vybaviť, kde dnes bola. Možno keď prejde svoju trasu ešte raz, mobil sa nájde. Zrazu jej niečo zavibrovalo pod rukou – niekto jej volal. Na displeji sa zobrazili dobre známe čísla – jej vlastné. — Haló! Počúvam! V odpovedi boli iba šuchoty, krátke vzdychy… a zrazu: — Mňau… Rita okamžite zložila. „Robia si zo mňa srandu,“ pomyslela si. Škoda, že si nestihla dať zámok – teraz sa niekto s jej telefónom hrá. Jej podráždenie prerušil ďalší telefonát. Zasa tie výdychy, šuchoty… a na jej hlas odpoveď len ďalší mňaukaním. — Nevolajte mi už! – vybuchla. No telefonáty neutíchali. Nakoniec, keď si Rita povedala, že horšie to už nebude, obliekla sa a vyrazila von. Zvuky jasne prichádzali zvonku – provokatér môže byť práve tam, kde jej mobil našiel. Stačí prejsť rovnakú trasu. Kráčala a stále vytočovala svoje číslo. A zrazu, keď to už vzdávala, známy zvonček. Rita išla po zvuku, pripravená zhádať si vtipkára, ktorý sa pobavil na jej nešťastí. Medzitým sa kocúr spokojne zohrieval na teplom predmete a so zvedavosťou sledoval, ako ten „ožíva“ a rozpráva. Oňuchal ho a keď telefón neprestával „bublať“, kocúr sa slušne ozval. Smartfón stíchol. Kocúr ho opatrne ďobol labkou – a telefón znovu začal rozprávať. Bol stále teplejší. Vonku bola zima a táto zvláštna vec bola doslova vyhrievaným rajom. Kocúr ho znovu postrčil labou. A zrazu začal telefón hrať melódiu. Kocúr sa zľakol, udrel ho silnejšie, no ten neprestával. V boji s „hrajúcim“ predmetom si kocúr ani nevšimol, že pod stromom už nie je sám. Celý Ritinho nasadenie sa rozplynul, keď zbadala pravého „výtržníka“. Pod stromom sedel ryšavý, smutný kocúr, ktorý po jej smartfóne udieral labkou a zúrivo sa ho snažil umlčať. Ale keď si všimol Ritu… Vrhli sa k nej, akoby boli dávni známi. Ako priadlo, ako sa túlelo k jej rukám – nedalo sa odolať. Rita stála prekvapená týmto ryšavým prívalom nežnosti. Kocúr sa jej obtieral o líca, akoby ju bozkával. Cítila, aký je ľadový – nečudo, že sa ogrieval na jej horúcom smartfóne. S mobilom vo vrecku a kocúrom v náručí sa Rita pomaly vracala domov a rozmýšľala o láske na prvý pohľad. Ako ju ten ryšavec obľúbil! Po takej dávke nehy by ho nevedela nechať pod stromom samého. A kocúr, šťastný ako blcha, sa jej vrtel v náručí, obtieral sa jej o pery a bradu – Rita sa síce tvárila, že sa uhýba, no v skutočnosti jej to veľmi lahodilo. Kto by povedal, že taký milý tulák. Lenže pravda bola oveľa jednoduchšia… Kocúr bol opitý vôňou valeriánky, ktorú si hodinu predtým Rita nakvapkala na upokojenie.

Mačka náhodou natrafila na mobil

Mačka Antonka sa túlala po bratislavskom sídlisku, keď v kríkoch zacítila zvláštny pach človeka. Pod buchnutými listami niečo hrejivé žiarilo slabým svetlom a príjemne vonialo. Antonka sa pokojne uložila na nález objala ho mäkkými labkami, natiahla sa naň a v tej chvíli sa smartfón rozžiaril aj displejom, spustený slabým dotykom jej pazúrika.

Vierka sa vlastne ani nestihla poriadne tešiť zo svojho nového vynoveného smartfónu. Hneď od prvej minúty mrzelo: prehrieval sa už pri najmenšom použití. Ešte aj vybavila reklamáciu v duchu si nadávala a vzápätí ho po ceste z električky kdesi zapotrošila.

Škoda Telefón bol perfektný: veľký displej, silná batéria no práve to bola jeho pádna slabina. Vrátiť ho už nemala ako jednoducho ho niet.

Vierka sa s úškrnom nazvala trúbka, chytila do ruky svoj záložný starý tlačidlový mobil a vytočila svoje vlastné číslo. Počúvala dlhé tóny, no nik nezdvihol; len ticho.

Naliala si z poslednej fľaštičky valeriánky, ktorú mala od babky na nervy, ľahla si a snažila sa si v hlave prehrávať dnešný deň. Možno, keď pôjde tou istou cestou, telefón ešte nájde. Práve keď mala pocit, že zaspáva, cosi jej zahrčalo pod rukou na displeji zasvietila vlastná kombinácia číslic, jej vlastné telefónne číslo.

Haló! Počúvam!

V odpovedi len niekoľko tichých šelestov, krátkych výdychov a zrazu:

Mňau

Vierka vystrašene hovor okamžite zrušila. Niekto si robí srandu, pomyslela si s rozhorčením. Mrzelo ju, že si neaktivovala ani len zámok. Niekto sa zabáva s jej mobilom Čoskoro zazvonil znovu. Tie isté vzdychy, zas šelest znovu tiché mňaukanie v odpovedi na jej hlas.

Nevolajte mi už! vybuchla hnevom.

Ale zvonenie neutíchalo. Keď už mala pocit, že je to beznádejné, obliekla sa a vybehla do chladnej noci. Zvuk prichádzal z vonku niekde pred panelákom musí byť povestný vtipkár. Stačí prejsť trasu od električky presne ako ráno.

Kráčala ulicou, priebežne vytáčala svoj mobil, keď v beznádeji započula povedomý zvuk zvonenia. Vierka sa vybrala za ním, už si priprávala slová pre neznámeho, ktorý si urobil z jej straty zábavu.

Mačka Antonka, schúlená pod kríkom, fascinovane sledovala bublajúcu obrazovku toho zvláštne teplého predmetu. Oňuchala plast, no mobil len hučal a vydával zvláštne zvuky. Antonka slušne odpovedala vlastným mňauknutím.

Smartfón zmĺkol. Mačka opatrne znovu prebehla po displeji a display ožil znova. Prístroj bol horúci, vyhrieval jej brucho v chladnej noci. Antonka doň ťukla znova.

V tej chvíli mobil začal nahlas hrať. Antonka sa s úľakom ohnala labkou, ale zvukom nemohla zabrániť. V zápase s spievajúcim predmetom si nevšimla, že pri kríku už nestojí sama.

Vierkin hnev sa rozplynul, keď zbadala pravého provokatéra. Pod krovinou sedela ryšavá Antonka, ktorú život na ulici naučil trpezlivosti teraz však celou silou mlátila do zacinkaného telefónu, akoby ho chcela umlčať. No keď uvidela Vierku

Rozbehla sa k nej ako k starej láskavej známej. Predla a natiahla sa k dlaním až sa Vierke podlomili nohy. Prekvapene prijala náraz toľkej nehy.

Mačka sa trela o jej líca, akoby ju chcela pobozkať. Bola ľadová, ale niet divu vyhrievala sa na horúcom plaste nového smartfónu.

So smartfónom vo vrecku a mačkou v náručí kráčala Vierka pomaly domov ulicou, v hlave sa jej motala otázka: Je to láska na prvý pohľad? Aká bola tomu ryšavcovi sympatická! Po takej prívale mačacej lásky ju už viac nechcela nechať zamrznúť vonku.

A Antonka, celá bez seba, vrnela v tej objímacej náruči, šuchala jej fúzy o tvár, hoci sa Vierka ľahučko uhýbala. Pravdupovediac, užívala si to hoci Antonka bola túlavka, no v sebe mala toľko nežnosti.

Záhada bola však jednoduchšia

Mačka bola omámená vôňou valeriánky, ktorú si Vierka pred hodinou kvapkala do čaju, aby upokojila roztrasené nervy zo strateného telefónu.