Pamätám si, ako som raz na chodbách starého bytového domu v Bratislave zastavila malé dievčatko, ktoré ma prekvapilo:
malá, kam ideš? spýtala som sa.
Hľadám svoju mamu, nevideli ste ju? zarevila dievčina, asi šesť rokov stará, a pozerala sa na mňa tak, akoby som bola posledná nádej.
Zamyslela som sa pred pár mesiacmi som sa tam nasťahovala a celý ten byt, pred ktorým stála, bol prázdny.
Tu nikto nežije, odpovedala som.
Na to sa dievčatko rozplakalo a sadlo si na schod. Teta, potrebujeme mamu! Len ona dokáže všetko zmeniť, o otca sa veľmi bojí.
Stála som zmätená, nevedela som, ako pomôcť tomuto krásnemu tvoreniu. Vlastnými deťmi som nebola, tak som nevedela, ktorým smerom sa vydať objímať, pozvať na čaj Ale dieťa sa neodvážilo ísť k cudzej tete.
V tom okamihu zazvonil telefón. Zavolala som, aby som dieťačku neodvádzala, však sa to nepodarilo vrátila som sa, a ona už nebola. Celý večer mi ostala v mysli a tak som zavolala svojej susedky, pani Ľubice Ivanovej, aby som zistila, kto býva oproti.
Už roky nikto neobýva tieto izby, povedala. Prečo sa pýtaš?
Dnes sem prišla malé dievčatko a hľadala mamu
To je asi dcéra Kataríny, zamumlala, už dávno zomrela. Po ňom ostal len manžel so svojím malým bábätkom. Odídol z bytu, a od tej chvíle sa šulí po schodoch.
Vieš, Irena, v blízkosti bývajú ľudia, ktorí by ju mohli vziať domov, doplnila a povedala mi adresu.
S časom som taký príbeh zabúdala. Práca, nočné smeny a skoro ranné odchody boli mojou každodennosťou. Až na prednovoročné večery som opäť počula ten tichý klopot a vzdych. Bežala som k dverám stálo tam to isté šedohnedé dievčatko, ktoré teraz plačalo.
Čo sa ti stalo? Kde je tvoj otec? spýtala som sa.
Je doma, ja hľadám mamu, odpovedala ticho.
Spomenula som si, že mám zaznamenanú nejakú adresu. Požiadala som dieťa, aby počkalo, a šla som hľadať hľadanie papier. Keď som konečne našla ten starý lístok, už slodko spala, svinutá do guličky. Preložila som ju na pohovku a znovu zavolala pani Ľubicu.
Ľubico, prepáčte za obťažovanie, spomínala som vám o dieťaťu, ktoré prichádza k prázdnemu bytu oproti?
Áno, to je ona. Chcela som ju vziať domov, ale keď som hľadala adresu, dieťačko usnulo. Bojím sa, že otec bude hľadať
Viete, bývam blízko, idem sa pozrieť, ozvite sa mi, povedala som, a poďakovala som sa, pričom som ju ešte raz pohladila po ramene a upravila jej rozstrapatené vlasy.
Snažila som sa mať vlastné deti, no šťastie sa mi nepodarilo. S manželom sme kedysi snívali o spoločnom živote a deťoch. Skôr som bola plná nádeje, potom som stratila svoje malé dieťa. Práca bola napätá, neustále sme čakali na vyšetrenia, nervovali sme sa a takmer sme nemali odpočinok
Keď som zistila, že opäť očakávam, odišla som z práce, no osud mi opäť neprial malú dieťačiu som stratila ešte predčasne. A tak som sa nikdy nestala matkou.
Môj manžel odišiel a v novej rodine má dcéru, o ktorej som už viac nepočula. Odstrihla som si ho zo života aj zo spoločných priateľov a známych. Tak som žila viac než sedem rokov v prenájme, sama.
Jedného večera prerušil tichý klopot na dverách. Otvorila som a nevedela som uveriť na prahu stál môj bývalý manžel, Jozef.
Jozef? Čo tu robíš? spýtala som sa.
Prišiel som po dcére Sahrada 5, pravda?
Áno, presne tak. To je tvoja dcéra? Vstúp, spí, ja som už pripravila čaj. Nebola to osoba, ktorú som čakala, ale život niekedy prináša tie najnečakanejšie prekvapenia.
Môžeme ti nejak pomôcť? Môžem prebudiť Drahomíru a vrátiť ju domov.
Nech spí, čo sa stalo? Prichádza sem často, klopká na dvere oproti.
Jozef si unavený prekrížil oči a začal rozprávať:
Pred niekoľkými rokmi sme bývali v tomto byte s Katkou. Dedičstvo po dedovi nám patrilo. Po svadbe sme sa nasťahovali, a ja som bol na siedmom nebi od šťastia.
Pamätám si, keď prišiel termín a odvážal som manželku do nemocnice. Bolesť a slzy. Vzala ma za ruky a prosila, aby som sa postaral o dieťa, ak sa niečo stane.
Komplikácie nastali, manželku nezachránili.
Prepáč, veľmi ma to mrzí, povedala som a pohladila som Jozefa po ramene. Slnko sa zrazu rozžiarilo v jeho očiach, slzy prúdili po lícach, akoby sa dlhý čas držal vo vnútri.
V tom sa ozvalic malý kroky na podlahe.
Tato? zvolal dieťa.
Jozef ho zasiahol, objal a priťahoval k sebe.
Drahomíra, prečo si odišla bez dovolenia?
Chcem nájsť svoju mamu.
Nájdeme ju, len čoskoro ideme domov, povedal som.
Ďakujem, Irena. Tu je moje číslo, podal mi Jozef vizitku. Zavolaj, ak Drahomíru zase prichytí k týmto dverám. Bývame blízko, cesta jej je známa.
Ako sa dozvedela o tejto adrese? spýtala som sa.
Ukažem jej, odšľahol, chcel som zabrať pár vecí, a ona uvidela moje fotky na stenách. Od tej chvíle sníva o stretnutí s matkou. Hovoril som, že Katka odcestovala, ale vráti sa.
O pár dní neskôr mi Jozef zavolal. Opäť sme sa stretávali, chodili sme spolu s Drahomírou do parku, kaviarne a kina. Dieťa si zvyklo na mňa a nazývalo ma mamkou.
Irena, povedal Jozef jedného dňa, presťahuj sa k nám, už nám to stačí po prenajatej miske, Drahomíra ťa chýba, pýta sa často.
A ty? spýtala som sa.
Ja spomalil, chytil ma za ruky a povedal: Chýbalo mi to. Odpusti mi, prosím.
Odvtedy sme spolu, vychovávame naše malé šťastie Malú Gáboru. Každodenne ďakujem osudu za dar, ktorý nemá cenu byť milovanou manželkou a matkou.
A hoci Gábor má aj staršiu sestru, nič mi nebráni dať jej všetku svoju nevyčerpateľnú materskú lásku a nežnosť.
