Hanba, čo len hanba v celom chotári už majú zemiaky v pivnici, len u nás na poli, akoby oko päsťou вибило. Sami by sme hneď, ale mňa reuma láme, matka chrbtom už ledva kráča.
Miško, preto som prišiel omotal si čapicu v rukách otec či by ste neprišli nám s mamou zemiaky vykopať? Hanba, no všade už prázdna roľa, len u nás ešte trsá skôr.
Miško si ťahal gumáky a mrzuto šomral:
A vari sa chystáte zásobovať celú dedinu? Nevyzeráte, že hladujete. Dnes, oco, nevládzem prísť, musím na úrad do Brezna.
Otec chcel ešte tvrdšie odpovedať, ale len mávol rukou a vykročil z dvora. Na priedomí do ruky chytil vidly a s ťažkým krokom šiel smerom k role.
Anna, s huňatým šálom okolo boľavých krížov, sa náhlila za ním.
Tak čo, Mikuláš, prídu deti?
Zavolal hrubším hlasom:
Hej, dúfaj. Ber vedro a zbieraj zemiaky. Piatich sme vychovali a nikde žiadna pomoc. Snaž sa, starká, nejako musíme dnes aspoň trocha zvládnuť.
Medzitým, u Miška doma, sa jeho žena Iveta pustila do výčitiek:
Takí ste vy, všetko len svoje, nikde ochoty, starým ani slovo nepomôžete. Hanba, no! Keby moji rodičia žili, na krídlach by som k nim letela vzdychla si.
Miško objal Ivku:
Pravda, aj mňa to mrzí. Bývame kúsok, zriedka sa spolu zídeme. Urobme to takto ja poprosím vo fabrike o deň voľna. Ty obvoláš ostatných.
Iveta si sadla, prehŕňa starý zošit kontaktov:
Nemôžete? Práca? Tú máme všetci. Požiadajte, nech vás pustia! Nehanbíte sa, starí dřú chrbtom, a vy by ste si nohy ani nezašpinili. Deti? Vezmite ich so sebou, lepšie na poli než doma pri tablete. Všetci prídite!
Raz dohováraním, raz hrozbami, Iveta predsa všetkých zlákala.
Na poli si dedko Mikuláš prisadol na kraj jarku oddýchnuť.
Tak, Anička, do Vianoc budeme túto zemiakovú horu zametať. A načo sme toľko sadili? Ty si vždy hovorila, čo ak deťom nebude stačiť. Kde máš tie deti teraz? Ani prstom nebodnú. A kedysi, pamätáš, keď sme sa všetci pustili do práce, na obed už bolo hotovo. Ach, boli to časy
Anna na okamih načúvala:
Počuješ, starký, akoby niekto prichádzal? Choď pozrieť k bráne.
Mikuláš popešoval ku vchodu. Ozýval sa smiech, hlasy. Anna sa opierala o svoje kríže a vyšla pred dom.
No, Bože, koľko ľudí! Deti aj vnúčatá! Radosti!
Tak, oco, ukáž, kde máš lopaty, vidly, vedrá? žartoval Miško.
Otec, potláčajúc slzy, zavolal:
Na svojom starom mieste, hádam si nezabudol?
A pustili sa do práce. Niekto kopal, iný zbieral, ďalší vytŕhal vňať na hŕbu pod altánok. Annu poslali domov nabrať silu.
Nevesty si vyhrnuli rukávy, že potom všetkých chutne pohostia. Ale Anna doma neposedí tu podá radu, tam ukáže, bez gazdinej rady to nejde.
A na poli radosť, smiech.
Mišo, spomínaš, ako mi raz zemiak pristál do čela? Tu máš, vraciam ti to! smial sa Štefan.
Starý dedo s úsmevom zamrmlal:
Hrajú sa, hoci už dávno do chlapa prerástli, stále im je do švandy ako detiskám!
Hurá! Roľu vyhĺbili, vňať do kopy, zemiaky pod prístreškom. Nastal čas aj niečo pod zub.
Na dvore prestreli veľký stôl. Bolo veselo, spomínalo sa na detstvo.
Anna len sem-tam z kútika utierala slzu. Dobre deti vychovali. Kust zo susedov poprišiel, pozdravil, pochválil. Niekto si povzdychol, že jeho vlastné deti už dávno na návšteve neboli.
Iveta ticho pošepkala Miškovi:
Čo si to na robote povedal?
Objal ju okolo pliec:
Že rodičia potrebujú pomoc. Pustili ma hneď, vravia, rodičom pomôcť je v našich krajoch posvätná vec.
Aj keď máme roboty vyše hlavy, na rodičov nikdy nezabúdajte často sa hanbia poprosiť, no vždy ich najviac poteší byť obklopení svojimi deťmi!
