Ladislav sedel na parapete a pozeral von oknom. Čakal svojho otecka. Veď už boli dva celé roky, čo ich mama opustila. Otec raz smutne povedal: Založila si novú rodinu. Prečo odšla od syna? Kto vie. Ladislavovi to nešlo do hlavy. Pomaly na ňu začal zabúdať.
Otec sa snažil robiť, čo sa dalo, nech má syn všetko. Veď chlapec má desať rokov už je pomaly dospelý, skrývať pred ním nemá význam. Naučil sa umývať riad, ukladať veci do poličiek. Hračky ho už nebavili, cítil sa skoro ako chlap. Len tú samotu nemohol zahnať. Chýbal mu jeho pes. Ale otec zamietol každú prosbu.
Kto sa oňho bude starať? Ja stále pracujem, ty chodíš do školy, ešte si malý.
Nakoniec otec nepriniesol domov psa, ale ženu. Volala sa Anna. Začala u nich bývať. Ladislav sa s ňou takmer nerozprával, rozhodol sa, že je tam navyše. Otec ju volal manželkou a chcel, aby chlapec mal mamu.
Ja ju nepotrebujem! odpovedal Ladislav rozhodne a vrátil sa na svoje miesto pri okne. Takto žili. Ladislav videl, že otec bol s Annou spokojný. Boli k sebe milí, smiali sa, objímali. A on bol stále rozmrzený.
Ocko, chcem, aby odišla.
Ladislav, nemôžeš to takto. Bez ženy manželky a mamy nám bude ťažko.
Prišli teplé dni. Ladislav behal po dvore s chalanmi. Noví kamaráti mu nahovorili, že ho otec s novou mamou určite dajú do detského domova.
A Ladislav sa zľakol. Prečo by ho nemali dať preč? Veď si možno budú chcieť spraviť vlastné dieťa a on im bude zavadzať. Rozhodol sa, že sa na takú katastrofu pripravil v predstihu.
Raz začul útržok rozhovoru: Bude sa tam mať dobre, mali by sme ho poslať.
No a to Ladislav rozhodol. Celú noc nespal a ráno sa rozhodol, že Anna musí preč. Začal byť nepríjemný presolil jej čaj, zapálil sporák pod prázdnou panvicou. Robil zle. Anna pochopila, že kto za tým stojí, a tak si ho zavolala.
Ladislav, musíme sa porozprávať. Si nahnevaný.
Ja som v pohode, snažil sa vykrútiť.
Nechcem ti ublížiť, ani ti byť na ťarchu, zlatko…
Nie som žiadne zlatko!
Prenajali sme chalupu na leto. Chceli sme ťa prekvapiť, ale asi je čas povedať pravdu. Ocko našiel psa, dnes ho ideme vyzdvihnúť. Môžeš ísť s nami.
Nehovoríš len tak? Ladislav bol šokovaný, ale začal jej veriť. Vrhol sa jej okolo krku a objímal ju tak silno, že Anna mala na krajíčku slzy.
No vidíš, bude dobre, nemusíš plakať! pohladila ho po vlasoch.
Otec sa po práci vrátil domov a išli po šteniatko. Ladislav už bol od zlosti zmierený, Anna prestala byť jeho nepriateľ. Zmierení. Pes mu v náručí spokojne driemal. Všetci boli šťastní.
