Vieš čo, už tri mesiace sa hádam so svojím bratom kvôli mame a fakt už nevládzem. Odvtedy, čo dostala mozgovú príhodu, nie je v poriadku. Sama nevie o sebe, zabúda, je dezorientovaná, potrebuje, aby bol niekto stále s ňou. Musí mať opateru ako dieťa. Ale ja mám prácu, domov, rodinu Neviem, ako to všetko zvládnuť naraz. Chcela som ju dať do domova dôchodcov, ale brat sa strašne nahneval a začal mi vyčítať, že som bezcitná. Lenže aj tak ju nechce zobrať k sebe býva totiž u manželky v Bratislave.
Kedysi sme boli fakt súdržná rodina máme len nás dvoch, medzi mnou a bratom je rok rozdiel, obaja sme už dospelí. Naši nás mali neskoro. Teraz mám 36, brat 35, mama už 72. Do smrti otca bolo všetko fajn.
Potom brat išiel na výšku do Košíc, tam sa aj oženil a ostal žiť. Ja som sa vrátila do Trnavy, do rodného mesta, kde som sa usadila. Najskôr som bývala u rodičov, ale keď som sa vydala, s manželom sme si prenajali byt. V pláne bolo časom kúpiť vlastný, mať deti Také tie klasické sny.
A pred dvoma rokmi nám zomrel otec. Mama úplne stíchla, skoro sa uzavrela, bola smutná, stále ho spomínala. Zostarla doslova za noc. Začali ju sužovať choroby, a pred pol rokom ten infarkt Vtedy som neverila, že to prežije, aj reč mala slabú, ruky-nohy neposlúchali. Neskôr sa zlepšila, ale psychicky sa nezotavila, lekári povedali, že je to už trvalé.
Takže som sa odstahovala s manželom do maminho bytu, zmenila som si aj robotu, začala pracovať z domu, aby som mohla byť pri mame. Nedá sa ju nechať samú, mám strach, čo sa stane. Aj keď sa ako-tak rozhýbala, bolo to o malinko lepšie.
Stále blúdi, občas sa zarazí, zabúda kde je, musíme za ňou behať, niekedy proste zmizne a plače, že otec ju vraj čaká niekde No vieš, veselo. Ledva spím, stále sa bojím, že odíde niekam preč. Pracovať poriadne nemôžem, neviem sa sústrediť. Manžel mi navrhol, či ju neumiestniť do dobrého domova seniorov.
Je to strašne drahé, vyjde to cez 900 eur na mesiac, ale aj pracovný čas sa mi kráti, takže by sme to zvládli. Manžel mi povedal, že mám predsa brata nech priloží ruku k dielu, je to fér.
Dlho som váhala, ale došlo mi, že iná možnosť vlastne nie je. Ako dlho to ešte ustojím? V domove by mala 24-hodinovú starostlivosť, dozerajú na nich lekári, prešla som si to osobne. Áno, stojí to balík, ale čo mám robiť?
Zavolala som bratovi a vyložila mu to tak, ako to je. Myslela som, že keď mu opíšem realitu, pochopí. Namiesto toho začal vyvádzať.
Zbláznila si sa? Mamu do domova? Že tam bude sama medzi cudzími? Vieš, ako sa k nej budú správať? To ju chceš už úplne odstrániť z domu? kričal do telefonu. Skúšala som mu vysvetliť, ale len sa nechal uniesť ďalej.
Tak som sa starala o mamu ďalej, dokedy som sa necítila úplne vyčerpaná. Skúsila som to s bratom riešiť znova, ale jeho postoj sa nezmenil.
Vieš, ani ja by som nikdy nechcela vlastnej mame niečo také urobiť. Nakoniec ona nás vychovala, dala nám všetko, neboli sme v detskom domove. Nikdy si nesťažovala, že je to s nami ťažké.
Ale obaja jej to dlhujeme len neviem, prečo mám všetko niesť sama na pleciach. Ak mu môj návrh nevyhovuje, môže si ju vziať k sebe domov nech ukáže, aký je milý syn.
Ale ja bývam v byte mojej manželky, neviem si predstaviť, že by do toho šla s opaterou tvojej mamy, vyhováral sa brat. Tak som mu povedala: Tak manžel sa stará o moju mamu, prečo by tvoja žena nemohla o tvoju? On len zazerá veď vy dvaja bývate s mamou tak čo sa sťažuješ?
Povedala som mu, že môžem odísť z maminho bytu aj hneď. Nech si zoberie mamu on, alebo aspoň nech príde pomôcť. Ale on sa vyhovára, že má robotu, nestíha, a že ja to robím len preto, aby som sa zbavila zodpovednosti.
Cítim sa ako v zlých snoch. Na jednej strane viem, že domov je riešenie, všetci by si vydýchli. No cítim sa strašne previnilo či nie som nevděčná dcéra. Manžel ma podporuje, hovorí, že mame tam nič nechýba a konečne budeme môcť žiť svoj život.
Rozhodla som sa už počkať len týždeň. Ak brat niečo neurobí, urobím to po svojom. Dám mamu do domova, bude jej tam lepšie. Veď každý len kecá do toho, ale sama viem, čo to je starať sa o chorú osobu. Nech si brat vysvetľuje pred kamarátmi, ja mám dosť jeho výhovoriek.
