Pred osemnástimi rokmi som sa vydala za Dávida. Jeho príbeh bol smutný a všetko to spôsobila jeho prvá manželka, ktorá ho opustila aj s deťmi a utiekla s milencom. Dávid si Ľudmilu bral z veľkej lásky. Ľudmila mu porodila dve krásne deti syna Tomáša a dcéru Natáliu. Keď mal Tomáš štyri roky a Natália tri, Dávid prišiel o prácu. Ich rodina to mala veľmi ťažké. Ľudmila sa snažila nájsť zopár brigád, len aby vedela deti nakŕmiť, zatiaľ čo Dávid začal vysedávať s kamarátmi v garáži a zapíjať svoje nešťastie pivom. Jediné, čo robil, bolo nadávať na politiku a sťažovať sa na život. Ľudmila už bola unavená a vyčerpaná, keď ju začal baliť zámožný pán.
Nedokázala odolať, opustila manžela aj deti a odišla s milencom. Tomáša a Natáliu nechala samých, o deti sa chvíľu starali susedia, ktorí ich kŕmili a dohliadali na ne. Dávid vtedy naďalej sedel v garáži, úplne mimo reality, a ani si nevšimol, že mu žena odišla. Keď sa spamätal, bolo už neskoro a deti odviezli do detského domova.
S Dávidom som sa zoznámila na svadbe spoločných známych. Hneď mi padol do oka. Začali sme sa rozprávať, a odvtedy som sa snažila podporiť ho, aby sa prestal ľutovať a začal sa dívať na život lepšie.
Po svadbe som mu navrhla, aby sme si deti vzali späť z detského domova. Sama som nemohla mať vlastné, ale veľmi mi na Tomášovi i Natálii záležalo. Od prvých dní som ich považovala za svoje vlastné. A oni si ma tiež veľmi obľúbili. Ubehlo už osemnásť rokov. Deti ani len netušili, že nie som ich pravá mama. Ale zrazu sa vynorila Ľudmila. Kontaktovala deti, stretla sa s nimi a povedala im, že ona je ich biologická matka. Tomáš to zobral s pokojom povedal jej, že má len jednu mamu, a to som ja. Natália bola srdečnejšia, odpustila jej. Najprv som s ich opätovným kontaktom nesúhlasila, veď Ľudmila im veľmi ublížila. Chápem však, že ju trápi svedomie a chce deťom aspoň čiastočne vynahradiť stratené roky. Rozhodla som sa, že jej v tom pomôžem, pretože mama je tá, čo deti porodí i vychová, a tak majú moje deti dve mamy.
