Vyrastala som u svojej starkej v Ružomberku, no teraz sa moji rodičia rozhodli, že im mám platiť výživné.
Moja rodina žije v rôznych mestách po celom Slovensku. Nepamätám si, kedy sme sa naposledy videli určite je to viac ako dvadsať rokov. Mama a otec boli stále na cestách, keďže obaja boli umelci a spievali v speváckom zbore, ich život bol večné presúvanie. Keď som mala len päť rokov, začala som bývať s babkou. Chcela si uľahčiť život s dieťaťom, preto sme sa museli prisťahovať k jej príbuzným. Rodinné šarády.
Zo začiatku nás moji rodičia prišli navštíviť možno dvakrát, maximálne trikrát ročne, ale postupne chodili stále menej. Nakoniec som na nich začala úplne zabúdať. Kontakt medzi nami sa prestal. Keď som bola študentka stomatológie v Bratislave, v treťom ročníku som sa vydala.
Dnes s manželom vedieme vlastnú zubnú kliniku, darí sa nám výborne a máme solídny príjem v eurách. Pred asi rokom sa objavili moji rodičia. Začali volať do našej ordinácie, pretože ani nevedeli moje telefónne číslo. Všetky naše rozhovory boli len o tom, ako sa sťažovali na svoj život.
Počúvala som ich výlevy a vždy som im pripomenula, že si sami vybrali svoju cestu, keď ma prenechali starkej. Občas posielali babke nejaké drobné, ale väčšinou sme žili iba z jej dôchodku. Veľakrát mi to hovorila a ja som to pochopila učili sme sa šetriť na všetkom.
V škole som sa snažila, aby som mala aspoň na život, oblečenie, všetko, čo som si mohla dovoliť, som si zarobila ako nočná sanitárka v nemocnici. Dnes mám svoj vlastný život, rodičia svoj každý z nás si išiel svojou cestou.
Keď moji rodičia pochopili, že im nemienim pomáhať, pohrozili mi, že si budú nárokovať alimenty. Ich slová ma, napokon, úplne odcudzili. Ak som niekedy ešte pochybovala a uvažovala, že im finančne pomôžem, dnes už po tom netúžim. Myslíte, že mám pravdu, alebo by som mala rodičom predsa len pomôcť?
