Veď ty si ma predsa nikdy nemilovala. Vzala si si ma bez lásky. Teraz ma opustíš, keď som ochorel… — Neopustím ťa! – objala ho Martina. – Si najlepší chlap na svete! Nikdy by som ťa neopustila… Nemohol uveriť, že je to pravda. Mal zlú náladu… Martina bola vydatá dvadsaťpäť rokov, no stále sa páčila mužom. Bola obľúbená aj v mladosti. Ale čo tam mladosti! Ešte v škole boli chalani za ňou. A to nebola žiadna kráľovná krásy. S mužom sa nerozviedla, aj keď bol poriadne komplikovaný typ. Nie, Martina ostala s Vladom až do jeho posledného dňa. Vychovali dcéru, vydali ju. Jej muž zobral Dominiku do Talianska, posielali fotky a volali na návštevu. S Vladom sa tam ale už nevybrali… Možno Martina ešte pôjde. Vlado už nie. Martinin manžel zomrel pri autonehode. Tak nezmyselne… vraj mu prišlo zle za volantom. Srdce ho zradilo, stratil kontrolu. — Možno odpadol? – tipovala Martina. — Teraz už nevieme. – povzdychla kamarátka, lekárka. – Príčina: viacnásobné poranenia nezlučiteľné so životom. Martina bola v šoku. Pomáhala jej priateľka Alena vybaviť všetko potrebné. Po pohrebe ostala Martina sama vo veľkom dome, ktorý s manželom stavali celý život. Pre dvoch nebol až taký veľký, hlavne keď boli hostia. Ale pre jednu ženu… priveľký, skôr bremeno. Dom potrebuje chlapskú ruku… Dominika, dcéra, prišla na rozlúčku. Chcela predať dom, kúpiť byt a zobrať mamu do Talianska. — Nie! – vykríkla Martina. – Veď som ten dom nestavala kvôli predaju. A do tej vašej Itálie nechcem. Viem, ako to tam je… — Mama! — Si tmavá, Dominika! – usmiala sa Martina cez slzy. – To bol iba žart. — Keď žart, tak to snáď nie je až také zlé. Všetko bolo zložité. Rovnako ako bol zložitý aj nebohý Vlado. Raz starostlivý, láskavý. Potom si to vyžralo na Martine všetky nervy. Potom ľutoval – no Martina bola ľahká povaha, nevedela sa dlho hnevať. Tak spolu žili dvadsaťpäť rokov! Dominika odišla a Martina ostala sama. Ale Martinu poznali už všetci – dlho sama nikdy nevydrží. A naozaj – po pol roku, keď preplakala čo mohla, už mala okolo seba partiu nápadníkov. Dokonca aj jej mama nechápala tú jej obľúbenosť. — Čo na tebe chlapi vidia? Padajú ti k nohám! Veď ani nie si kráľovná krásy… — Si dobrá, mama. – smiala sa Martina, keď si nanášala rúž. – Krása nič neznamená. Žena musí byť osobnosť, mať iskru! — Tak bež, žena, lebo ti ženích utečie. — Príde iný, – mykla plecom Martina. A prešli skoro tri desaťročia od tej konverzácie… No nič sa nezmenilo. Ženy sa sťažujú, že po štyridsiatke už niet koho si vziať. Martina nerozumela týmto problémom. V štyridsiatich šiestich mala hneď dvoch ženíchov, a obaja boli fajn. Srdce ju ťahalo k Mišovi. Veľmi sa jej páčil ako vyzeral, čo rozprával. Inteligentný, milý, vždy zábava. Ale Mišo bol typ, čo vie krásne rozprávať, nie však žiť prakticky. Martina to cítila – tento muž nie je pre život v jej veľkom dome. Druhý bol Igor, obyčajný chlap, ktorý síce vypije litre, ale všetko vie spraviť aj postaviť. Poctivý, pracovný, so zlatými rukami. So ženou je tichý, ale keď treba, hory prenesie. Ale áno, Igora mala Martina menej rada – ženská logika. Nepreháňal to s rečami. Triezvy bol skôr mlčanlivý. Len keď si vypil, povedal aj vtip, rozosmial, pohovoril. Pitie mu problém nerobilo – na druhý deň fungoval bok po boku, už v práci. A tak si Martina vybrala Igora. Mišo bol urazený, odišiel. Martina sa vydala za Igora, on bol v siedmom nebi. Na svadbe sa opil, spieval, tancoval. — Ty teda ideš… – smiala sa Alena. – Ešte rok od Vladovej smrti, a už ideš do druhého manželstva. Ženy márne hľadajú chlapa, tebe stačí vyjsť z domu. — Ešte povedz: Čo na tebe nájdu? Nie si žiadna kráska! — Takto to ale bolo, vždy si bola záhadne populárna. — Ani ja netuším… Choď sa na to spýtať mojej mamy. Martina žmurkla na kamarátku a išla tancovať so svojím mužom. Odpudzovala posledné pochybnosti. No a čo, že je Igor jednoduchý? Hlavné, že je šikovný. Vyzerá stále dobre. A že väčšinou je ticho? Možno aj lepšie. Dala by šancu Mišovi – a čo by z toho mala? Z krásnych rečí sa nenaješ. Za pár mesiacov Igor premenil záhradu na rozprávku. Odstránil staré stromy, zrovnal zem, postavil altánok. Všetko v dome žilo jeho rukami. Martina bola rada, že si vybrala správneho muža. Igor aj dobre zarábal. Rád jej kupoval darčeky. Keď porovnala toto krátke manželstvo s dvadsaťpäťročným predtým, úprimne ľutovala, že ho nestretla skôr. Zlatý chlap! V lete večer grilovali v altánku, kde Igor postavil stôl a lavice. Martina sa prejedla šašlika, žmúrila ako spokojná mačka. Igor na ňu šťastne hľadel. — Čo je, Igor? — Nič. Teším sa. Jeho prvá žena bola suchárka. Už neveril, že nájde takú skvelú ženu. Štyri roky si spolu užívali šťastie, potom Igor začal byť stále viac unavený, chudol… Po poháriku mu bolo ešte horšie. — Igor, treba ísť k lekárovi! – naliehala Martina. – Jasne niečo nie je v poriadku! — To prejde, Martinka, veď to je blbosť! — Aké stredoveké maniere? Čo ak to neprejde? Alebo sa bojíš lekárov ako väčšina chlapov? — Nie… Igor sa bál len jedného. Že ak je naozaj chorý, Martina odíde. Veď si ho nevzala z veľkej lásky, ale z rozumu. Ale on ju miloval… napriek všetkému. Uvidel ju v obchode, bola stratená pri hľadaní peňaženky – hneď sa zamiloval. Bola tak nevinne roztržitá. Chcel ju chrániť celý život. Jeho mama, keď ju videla, len krútila hlavou: — Synu, budeš žiť, ale čo si na nej našiel? Nie je kráska, ani mladá… Za teba by išla každá mladá! Igor nepotreboval nikoho – len Martinu. No teraz, keď je chorý, bude ho ešte potrebovať ona? Nepodarilo sa ho prehovoriť k lekárovi. V sobotu mali návštevu, Alenu s mužom Borisom. Igor s Borisom pili pivo a grilovali, Alena krájala šalát v kuchyni a povedala: — Igor je chorý? — Neviem! – vystrelila Martina. – Prosím ho, nech ide… Ty si lekárka, čo myslíš? Nie je zdravý? — Vyzerá horšie, schudol, zdá sa mi, že má žltkastú pokožku… — Preboha, Alena, prehovor ho! Možno teba poslúchne! Alena sa na ňu vážne pozrela. — Martina… miluješ ho? Pamätám si tvoje pochybnosti… Martina mlčky zaťala pery. Alena už Igora neprehovorila – odpadol hneď za stolom. Volali záchranku. Martina šla s ním. Neprebudil sa, držala ho za ruku a modlila sa. Ihneď operovali. — Nádor na pečeni. — Rakovina?! – zľakla sa Martina. — Čakáme na výsledky. Našťastie nešlo o rakovinu, ale nádor už narástol dosť. Lekári mu zakázali takmer všetko, čakala ho dlhá rekonvalescencia. Igora to položilo. V nemocnici ho navštívila mama. Martina bola v práci, mama mu priniesla povolené jedlo – zoznam bol krátky. — Synak, nepoznávam ťa! Vydýchol si. Mal by si sa tešiť, nemáš rakovinu. Poď, daj si fašírky. — Nemám chuť. — Ale musíš! Čo je s tebou? Martina chodí? — Chodí… zatiaľ. — Čo? Bojíš sa, že ťa opustí? Tak to by bola hlúpa! — Veď som na nič. Nemôžem robiť, nič! V júni mám päťdesiat, a ja už len invalid. Komu treba invalida? — Čo sa tu deje? – čudovala sa Martina, vchádzajúc do izby. – Kričíte na celé oddelenie. Dobrý deň, pani Tatiana! — No ja už pôjdem. Zdravím a držím palce. — Čo sa stalo? Igorova mama len mávla rukou. Martina si umyla ruky a išla k manželovi. — No tak, nehnevaj sa na svet… Ruky-nohy ti zostali, zvyšok sa zahojí. Vieš, čo som čítala o pečeni? — Čo? — Pečeň sa dokáže obnoviť. Ak ostane viac ako 51 percent, všetko sa zregeneruje. A tebe zostalo šesťdesiat. Nechaj jej čas, bude dobre! — A mám ten čas? — Čo? – nechápala Martina. — Čas. — Igor, čo ti je?! Niečo predo mnou skrývajú? Požiadal si lekárov, aby mlčali? — Nie, o to nejde… Igora prepustili domov. Začalo sa jeho najťažšie životné obdobie. Trošku pracoval, hneď bol hotový. To ho najviac trápilo. A blížilo sa jubileum, z čoho mal teraz až úzkosť. Nemohol nič zjesť, piť už vôbec. Aká sláva! Martina sa tvárila, akoby si nič nevšimla, jedla s ním diétne jedlá. — Martinka… – odhodlal sa. – Čo s nami bude? — Ako to myslíš? – nechápala. — No… pomaly sa zotavujem. Opustíš ma, však? Radšej mi to povedz. — Prečo by som ťa opúšťala? Je mi s tebou najlepšie. — To bolo, kým som všetko robil a mohol pracovať. Teraz čo je na mne dobré? Sám so sebou som nešťastný. — Hlúposť. Daj sa dokopy! — Snažím sa! Ale čo to je? Dvakrát buchnem kladivom a som unavený ako pes. Martina k nemu podišla a objala ho zozadu. — Milujem ťa. Nikdy ťa neopustím. Dopraj si čas. — Ľúbiš ma? Naozaj? — Pravda pravdúca. Martina Igora neopúšťa. Pomaly sa dáva dokopy. Jubileum mu pripravila bez tvrdého alkoholu, aby mu nebolo ľúto, že pije sám. Prišlo pár kamarátov, posedeli v altánku, hrali spoločenské hry. — Ty máš šťastie na ženu, Igor, – povedali pri odchode. — Vy pôjdete, určite sa doženieme na moje zdravie? – zasmial sa Igor. Smiali sa. Rozišli sa. Večer sedeli s Martinou na verande, dívali sa na hviezdnu oblohu. Boli šťastní. V ten večer sa Igor prvýkrát za dlhý čas cítil lepšie. Uveril, že sa uzdraví. A že ho žena naozaj neopustí. Pevne Martinu objal. — Čo je, Igor? — Všetko je v poriadku! – usmial sa. — No konečne, – zasmiala sa Martina a pobozkala ho na líce. Boli šťastní…