Keď som bola dieťa, ja, môj brat a sestra sme boli od seba len o pár rokov a často som nosila oblečenie, ktoré som zdedila po sestre. Kým ona dostávala osobitnú pozornosť a všetky možné výhody, ja som sa cítila prehliadaná a zanedbávaná. Rodičia investovali peniaze do jej vzdelania, zatiaľ čo ja som bola odkázaná sama na seba. Hoci som dosahovala skvelé výsledky v škole, ani vtedy moje úspechy doma nikoho nezaujímali.
Nízke sebavedomie mi bránilo postaviť sa za seba a požadovať spravodlivosť. Aj keď sa mi podarilo dostať na prestížnu univerzitu v Bratislave, rodičia to prešli mlčaním. Namiesto podpory mi len povedali, že si mám hľadať prácu, pokiaľ nedostanem štipendium. Ich nezáujem ma veľmi sklamal, preto som sa odsťahovala na internát. Práve tam som spoznala svojho budúceho manžela.
Počas štúdia som otehotnela a spolu s partnerom sme sa rozhodli vziať. Moji rodičia boli zásadne proti a dokonca ma prehovárali, aby som si dieťa nedala. Hádali sa so mnou, nadávali mi a odmietli ma podporiť či už peniazmi, alebo slovom. O to viac ma zamrzelo, keď som sa dozvedela, že sestre kúpili drahé auto za tisíce eur. Napriek všetkej tejto nepriazni som porodila syna a rodina môjho muža nám darovala byt v Žiline. Moji rodičia mi po narodení dieťaťa iba stroho zablahoželali akoby ani nespoznávali, kto som.
Roky plynuli, syn vyrástol a narodilo sa nám ďalšie dieťa. Vďaka podpore môjho manžela a jeho rodiny sa nám žilo oveľa lepšie. Potom ma mama po rokoch opäť kontaktovala a oznámila mi, že moja sestra sa o pár týždňov vydáva a vraj mám za ňu zobrať pôžičku a svadbu zaplatiť. Odmietla som a vtedy ma vlastná matka zatratila, vyhlásila, že už nie som jej dcéra a nemám žiadnu rodinu.
Vtedy som konečne pochopila, že už je čas postaviť sa sama za seba a každému ukázať, kde je jeho miesto. Už som si dosť vytrpela pre ich nezáujem a nespravodlivosť. Uvedomila som si, že rodinu si človek tvorí sám v podobe láskyplných vzťahov a vzájomnej opory. Tá moja skutočná rodina je manžel a naše deti. A to je ten najväčší výsledok môjho života.
