Kedy si sa naposledy pozrela na seba do zrkadla? opýtal sa manžel. Manželka zareagovala veľmi nečakane.
Jozef dopíjal rannú kávu a oka mžikom sledoval Vieru. Vlasy mala uviazané šnúrkou, takou detskou s obrázkami rozprávkových mačiek.
Ale Janka zo susedného bytu bola vždy upravená, svieža. Vždy ju sprevádzal ten zvláštny závan drahej voňavky, ktorý ostával vo výťahu aj potom, ako už dávno odišla.
Vieš, odložil Jozef telefón, niekedy rozmýšľam, že žijeme spolu iba ako no, ako susedia.
Viera zastala, handra jej zostala v ruke nehybne.
Čo tým myslíš?
Nič zvláštne. Len kedy si sa poslednýkrát pozrela do zrkadla?
Vtedy sa na neho zadívala. Skutočne. A Jozef ucítil, že niečo nevyšlo podľa plánu.
A ty kedy si sa na mňa naposledy pozrel? spýtala sa Viera potichu.
Na chvíľu zavládlo trápne ticho.
Vierka, nenafukuj to. Len hovorím žena by mala stále vyzerať fantasticky. To je predsa základ! Pozri na Janku. Veď je tvojho veku.
Jaaasné Janka.
A v jej hlase zaznelo niečo, čo Jozefa znepokojilo. Akoby náhle pochopila niečo veľmi dôležité.
Jožo, povedala po chvíli, vieš čo? Odídem na chvíľu. K mame. Porozmýšľam nad tvojimi slovami.
Dobre. Žime chvíľku každý zvlášť, uvidíme. Ale pamätaj, nevygáňam ťa!
Vieš, zavesila handru na háčik mimoriadne opatrne, asi sa skutočne potrebujem pozrieť na seba do zrkadla.
A šla baliť kufor.
Jozef sedel v kuchyni a premýšľal: Do kelu, to je vlastne to, čo som chcel. Lenže namiesto radosti cítil prázdno.
Tri dni si Jozef žil ako na dovolenke. Ráno káva bez zhonu, večer robil čo chcel. Nikto mu nepúšťal seriály o láske a klamstvách.
Sloboda, viete? Pravá chlapská sloboda.
Večer stretol Janku pred vchodom. Niesla tašky z Terno, na opätkoch, v šatách, čo jej sedeli ako uliate.
Jozef! usmiala sa. Ako sa máš? Vieru som už dávno nevidela.
Je teraz u mamy. Oddychuje, klamal bez mihnutia oka.
Ach áno, Janka chápavo prikývla. Vieš, ženám občas treba pauzu. Od domácnosti, od stereotypu.
Hovorila to tak, akoby ona sama nikdy nevytierala podlahu. Akoby jej byt upratoval niekto iný a večera sa objavila lusknutím prsta.
Janka, dáme si raz spolu kávu? Len tak, susedsky.
Prečo nie, žmurkla. Zajtra večer?
Celú noc Jozef plánoval nasledujúci deň. Košeľu ktorú? Rifle či nohavice? Kolínsku nesmiem to prehnať.
Ráno zazvonil telefón.
Jožko? neznámy hlas. Tu je Ľudmila, Vierina mama.
Srdce mu trochu podskočilo.
Áno, počúvam.
Viera vravela, že si príde po veci v sobotu, keď nebudeš doma. Kľúče nechá u domovníčky.
Počkáte akože si príde po veci?
A čo si čakal? v jej hlase zhrubla oceľ. Moja dcéra nebude celý život čakať, kým sa rozhodneš, či ju chceš.
Ľudmila, ja som nič také nepovedal
Povedal si dosť. A dovidenia, Jožo.
A zložila.
Jozef ostal v kuchyni hľadieť na telefón. Čo to má byť? Nechcel rozvod! Len pauzu. Čas na premýšľanie.
A oni rozhodli všetko bez neho!
Večer káva s Jankou prebehla zvláštne. Bola milá, rozprávala o práci v banke, smiala sa jeho vtipom. Ale keď jej chcel chytiť ruku, jemne sa odtiahla.
Jožko, rozumiete nemôžem. Ste ženatý muž.
Ale veď teraz žijeme každý sám.
Teraz. A zajtra? Janka sa na neho pozrela uprene.
Jozef ju odprevadil k vchodu a vystúpil hore do bytu. Privítalo ho ticho a pach starého bytu osamelého muža.
Sobota. Jozef zámerne odišiel z domu nechcel scény, vysvetľovanie, slzy. Nech si vezme veci v pokoji.
Ale už o tretej ho zmáhalo zvedavosť. Čo odniesla? Všetko? Alebo iba najnutnejšie? A vôbec ako asi vyzerala?
O štvrtej to nevydržal a odviezol sa domov.
Pred vchodom stálo auto s poznávacou značkou Bratislavy. Za volantom neznámy muž, okolo štyridsiatky, sympatický, v peknej bunde. Pomáhal niekomu z domu nakladať krabice.
Jozef si sadol na lavičku a čakal.
O desať minút vyšla žena v modrých šatách. Tmavé vlasy už neboli v detskej šnúrke, ale v elegantnej sponke. Jemný mejkap zvýrazňoval oči.
Jozef neveril vlastným očiam. Bola to Viera. Jeho Viera. Lenže úplne iná.
Niesla poslednú tašku a ten muž jej hneď pomohol, nežne ju usadil do auta. Ako keby bola zo skla.
Vtedy to Jozef nevydržal. Postavil sa a šiel k autu.
Vierka!
Otočila sa. Jej tvár bola pokojná, pekná. Nie unavená tak, ako si zvykol vídať.
Ahoj, Jožo.
To si naozaj ty?
Muž za volantom sa napol, Viera ho len jemne pohladila po ruke že, všetko je v poriadku.
Som, povedala jednoducho. Len si sa na mňa už dlho nepozrel.
Vierka, poď, môžeme sa porozprávať.
O čom? v hlase nebola zlosť, len prekvapenie. Sám si povedal žena má vyzerať úžasne. Tak som si to vzala k srdcu.
Ale veď som nemyslel len to! jeho srdce šalelo.
Čo si teda čakal, Jožo? Viera naklonila hlavu. Že budem krásna, ale iba pre teba? Zaujímavá, ale iba doma? Že mám mať rada samu seba, ale nie natoľko, aby som mohla odísť od muža, ktorý si nevšíma, že existujem?
Stál a počúval, že s každým jej slovom sa v ňom niečo tisne.
Vieš povedala nežne. Uvedomila som si, že som sa prestala starať o seba. Nie preto, že som lenivá. Ale preto, že som si zvykla byť neviditeľná. Vo vlastnom dome, vo svojom živote.
Vierka, ja som nechcel
Chcel si. Chcel si neviditeľnú ženu, čo všetko zariadi, ale nebude na obtiaž. A keď ťa omrzí môžeš ju vymeniť za niekoho žiarivého.
Muž v aute jej niečo šepol. Viera prikývla.
Musíme ísť, Jožo. Vladimír už čaká.
Vladimír? Jozefovi vyschlo v ústach. Kto je to?
Niekoho, kto ma naozaj vidí, povedala Viera. Spoznali sme sa vo fitnescentre pri mamine. Predstav si až v štyridsiatich dvoch rokoch som prvý raz začala cvičiť.
Vierka, prosím, dajme tomu ešte šancu. Uvedomil som si, aký som bol hlupák.
Jožo, zadívala sa naňho hlbšie, pamätáš si, kedy si mi naposledy povedal, že som pekná?
Jozef mlčal. Nepamätal.
A kedy si sa naposledy spýtal, ako sa mám?
Jozef pochopil prehral. Nie Vladimírovi. Nie okolnostiam. Sebe samému.
Vladimír naštartoval auto.
Jožo, nehnevám sa na teba. Naozaj nie. Pomohol si mi pochopiť, že ak si sama nevšímam samu seba, ani druhí si ma nevšimnú.
Auto odchádzalo.
Jozef stál pred domom a pozeral, ako mu odchádza celý život. Nie manželka život. Pätnásť rokov, ktoré považoval za stereotyp, a pritom boli šťastím.
Len o tom nemal ani tušenia.
Pol roka nato stretol Jozef Vieru v nákupnom centre, čistou náhodou.
Vyberala si kávu v zrne, čítala pozorne etikety. Vedľa nej stála mladá žena, asi dvadsaťročná.
Dajme tento, hovorila. Ocko vraví, že arabica je lepšia než robusta.
Viera? Jozef pristúpil.
Viera sa obrátila. Usmiala sa ľahko, bez napätia.
Ahoj, Jožo. Toto je Nastenka, Vladimírova dcéra. Nastka, toto je Jozef, môj bývalý muž.
Nastka slušne kývla hlavou. Krásne dievča, zrejme študentka. Pozerala na Jozefa zvedavo, bez zloby.
Ako sa máš? spýtal sa.
Dobre. A ty?
Ide to.
Opäť trápna pauza. Čo povedať bývalej žene, ktorá sa zmenila na celkom iného človeka?
Stáli pri regáloch s kávou a Jozef sa na ňu díval. Vyzerala zdravo, opálená, v letnej blúzke s novým účesom. Šťastná. Skutočne šťastná.
A ty? spýtala sa. Máš niekoho?
Nie nijako vážne, povzdychol si.
Viera sa na neho pozrela uprene.
Vieš, Jožo, ty chceš ženu, ktorá bude krásna ako Janka, ale poslušná ako som bývala ja. Múdra, ale nie tak, že by si všimla, keď sa zahľadíš po iných.
Nastka počúvala tento rozhovor s veľkými očami.
Taká žena neexistuje, dodala pokojne Viera.
Vierka, pôjdeme? pripomenula sa Nastka. Ocko čaká v aute.
Poďme. Viera vzala balíček kávy. Prajem ti veľa šťastia, Jožo.
Odišli. Jozef ostal stáť medzi policami a uvažoval, že Viera má pravdu. Hľadá ženu, ktorá neexistuje.
Večer si Jozef sadol v kuchyni a nalial si čaj. Myslel na Vieru, aká sa stala. Na to, že občas je strata jediný spôsob, ako zistiť hodnotu toho, čo si mal.
Možno šťastie nie je v tom nájsť si pohodlnú ženu. Ale naučiť sa naozaj vidieť osobu vedľa seba.







