Без категорії
05
Мамо, недей да тормозиш тате всяка вечер!
Мамо, недей да тормозиш тате всяка вечер! Мамо, трябва да говоря с теб като жена с жена. Шестгодишната
Без категорії
017
Nerozvíraj staré rany: Príbeh Taťany a jej rodiny – boje, odpustenie a tichá sila ženy zo slovenskej dediny po päťdesiatke
Do denníka si často zapisujem svoje myšlienky, najmä odkedy som prekročil päťdesiatku. Keď sa spätne
Без категорії
07
Един път, по време на един от нашите уроци, учителката постъпи много подло.
Веднъж, по време на един от нашите уроци, учителката се държа направо отвратително. Бяхме в един и същи
Без категорії
014
A descoberta que mudou tudo: a história de Micael, o rapaz do interior que vivia sem rumo até aos 27, quando percebeu a importância das raízes, construiu a sua própria casa no campo e reencontrou a sua vizinha de infância, Júlia, agora mulher feita, professora na aldeia, levando-o a descobrir o verdadeiro sentido de lar, amor e pertença em terras portuguesas.
A descoberta que mudou tudo Até aos vinte e sete anos, o Miguel vivia como uma corrente de água na primavera
Кога една майка се превръща в бреме? История за предателство, егоизъм и несправедливост в едно българско семейство Казват, че докато децата са малки, се надпреварват кой повече обича майка си. Но когато пораснат, а тя остарее и отслабне, изведнъж никой не иска да се грижи за нея. Точно това се случи в семейството на Алексей и Мария. Майка им, Иванка, бе посветила целия си живот на тях. Работеше неуморно, жертва мечтите си и всичко, което имаше, за да им осигури по-добро бъдеще. Никога не поиска нищо в замяна, никога не се оплака. Но когато дойде моментът тя да се нуждае от помощ, само един от тях бе готов да остане до нея…
Знаеш ли кога една майка започва да тежи на децата си? Историята, която ще ти разкажа, е за предателство
Без категорії
019
Objav, ktorý obrátil Míšov život naruby Do dvadsiatich siedmich rokov žil Míšo ako jarný potôčik – hlučne, divoko a bez rozmyslu. Bol to čert, známy v celej dedine, vždy pripravený v noci po robote hodiť do partie chlapcov a vyraziť za tri kilometre na Váh s udicami, no ráno sa už ponúkať susedovi, že pomôže opraviť naklonený šopík. – Ten Míšo je správny chlap, no žije, akoby nemal žiadne starosti, – krútili hlavami starí dedkovia na lavičke. – Hlava prázdna, jeden veľký živel, – vzdychala mama. – Žije predsa ako každý mladý, – pokrčili plecami jeho rovesníci, čo už dávno mali vlastné rodiny a dom s dvorom. Lenže prišlo dvadsaťsedem. Nie s hrmotom, ale ticho ako prvý opadnutý jabloňový list. Raz ráno ho zobudil kohút, a ten zvuk znel nie ako pozvánka za dobrodružstvami, ale ako výčitka. Prázdnota, ktorú si dovtedy nevšímal, začala šumieť v ušiach. Obzrel sa – rodičovský dom, solídny, ale starnúci, potrebuje chlapské ruky, nie na hodinku, ale natrvalo. Otec, čoraz viac ohnutý domácimi prácami, hovorí len o kosení a cenách šrotu. Zlom nastal na dedinskej svadbe. Míšo bol zase duša spoločnosti, tancoval, žartoval. Potom však zbadal otca, ako pomaly rozpráva s rovnako šedivým susedom. V ich pohľade nebola výčitka, len unavený smútok. V tom okamihu Míšo s krutou jasnosťou uvidel sám seba – už nie chlapec, ale dospelý chlap, čo sa len zabáva, kým mu život uniká medzi prstami. Bez cieľa, bez koreňov, bez vlastného. Bolo mu clivo. Na druhý deň sa zobudil iný. Ľahkosť vyprchala, pribudla tichá tiaž, pokoj, dospelosť. Prestal blúdiť po návštevách, pustil sa do práce na starom dedkovom pozemku na kraji dediny pri lese. Vykosil trávu, vyrúbal dva suché stromy. Najskôr sa mu dedinčania smiali: – Míšo chce stavať dom? Ten ledva klinec trafí! Ale on sa učil. Nemotorne, často sa triafal po prstoch. Zbieral peniaze, ktoré predtým vyhadzoval, na klince, škridlu, sklo. Drhol od rána do večera, úporne a mlčky. Do postele padal unavený, ale s pocitom, že deň nebol premrhaný. Prešli dva roky. Na pozemku stál síce krivý, ale pevný zrub voňajúci smolou. Vedľa skromná sauna vlastnej výroby. V záhrade prvé hriadky. Míšo schudol, opálil sa, v očiach pokoj a rozvaha namiesto hŕbacej starosti. Chodil tam aj otec, ponúkal pomoc, no Míšo odmietal. Otec len obchádzal stavbu, obzeral rohy a raz uznanlivo povedal: – Pevné… – Ďakujem, otec, – stroho odpovedal Míšo. – Teraz treba už len nevestu, gazdinú do domu, – zamyslel sa otec. Míšo na svoje dielo a tmavý les za domom len usmial: – Nájde sa, otec. Všetko má svoj čas. Prehodil si sekeru na plece a vykročil k hromade dreva. Od jeho hlučnej mladosti nezostalo nič, objavilo sa niečo nové – starosť, práca, zodpovednosť. Prvý raz po dvadsiatich deviatich rokoch sa Míšo cítil doma. Nie v rodičovskom, ale vo vlastnom dome. Ten objav sa stal jedného letného rána, keď sa chystal do lesa na drevo. Práve štartoval staré žiguli, keď z bránky susedného domu vyšla ona. Julka. Tá Julka, čo vždy behala dvorom s chlapcami, s dvomi copíkmi a večne odretými kolenami. Tá, čo odchádzala domov učiť sa za učiteľku. Teraz už nevychádzala dievča, ale krásna žena. Slnko sa pohrávalo vo vlasoch farby zrelej raže, voľne spadajúcich na plecia. Rovná, ľahká chôdza. Jednoduché tmavé šaty objímali štíhlu postavu a v jej veľkých, vždy smiechom žiariacich očiach, bola nová, pokojná hĺbka. Premýšľala, upravovala si tašku cez plece a Míša si hneď nevšimla. Míšo zrazu zabudol na motor aj na les. Srdce mu búšilo s nezvyklou silou. – Kedy…? – letelo mu hlavou. – Kedy si sa stala takou krásnou? Ešte prednedávnom si bola len malou susedkou. Zbadala jeho upretý pohľad, zastala, usmiala sa. Už to nebola len detská susedská usmiatosť, ale niečo nežné, dospelé. – Čau, Míšo, čo tu stojíš, žiguli sa nechce naštartovať? – hlas už nebol ani trochu detsky piskľavý. – Jul… Julka… – zmohol sa len Míšo. – Ideš do školy? – Áno, – prikývla. – Mám už skoro hodinu, musím sa ponáhľať. Odišla, ľahkým krokom po prašnej dedinskej ceste. A on ju pozoroval a v hlave, inak plnej výpočtov a rebríkov, mu prebleskla jasná myšlienka: – Tak toto je ona… tá pravá! Netušil, že pre Julku bolo toto ráno možno najšťastnejšie za dlhé roky. Pretože ten bezstarostný Míšo si ju konečne všimol. Nie ako doplnok, ale skutočne ju uvidel. – Tak predsa… To som sa veru načakala… Asi od trinástich sa mi páčil a preňho som bola len “krpec”. Aj som plakala, keď išiel do vojska. Staršie baby ho vyprevádzali, no mňa to bolelo. Kvôli nemu som sa vrátila učiť deti do dediny. Jej detská, tichá náklonnosť k staršiemu chlapcovi, roky živená v srdci, dostala nádej. Kráčala dedinou s úsmevom, cítiac na chrbte jeho horúci pohľad. Míšo v ten deň do lesa nešiel. Motal sa okolo svojho zrubového domu, pílil drevo so zvláštnym zápalom, v hlave mal iba myšlienku: – Ako som ju mohol nevidieť? Vyrástla mi pred očami, a ja som striedal baby… Večer pri studni opäť stretol Julku. Vracala sa domov, unavená, s tou istou taškou. – Julka, Jul, – zavolal, až ho to prekvapilo. – Ako… práca? Deti sú asi neposedné… Zastala, oprela sa o plot, oči unavené, ale mäkké a krásne. – Práca je práca. Deti sú deti… Veľa hluku, ale srdce sa raduje. Baví ma to, sú vynaliezavé… A ty máš nový dom, pevný. – Ešte nedokončený, – zamrmlal. – Všetko sa dá dokončiť, – povedala mäkko a, akoby aj sama prekvapená svojou múdrosťou, zamávala rukou. – Idem už. – Všetko sa dá dokončiť, – opakoval si Míšo, – aj niečo viac než dom. Odvtedy mal nový cieľ. Už nestaval dom len pre seba, vedel, koho by chcel doň priviesť. S myšlienkou, že tam bude žiť s milovanou ženou. A že na okne môžu stáť črepníky s muškátmi, na priedomí sedieť obaja. Žiadne ponáhľanie, nechcel svoju tichú nádej vyplašiť. Míšo sa začal “náhodou” objavovať na jej ceste, najprv len kýval, potom sa vyzvedal na školu a deti. – Ako sú na tom tvoji žiaci, často som ťa videl s nimi ako kvočka… Raz jej donesol celú košík lesných orieškov, Julka prijímala jeho nesmelé prejavy s vrúcnou, chápavou tvárou. Videla, ako sa zmenil, zo živelného chalana sa stal spoľahlivý muž – a v jej srdci opäť rozkvitlo dávne, silné city. Nad dedinou viseli nízke jesenné mraky. Raz, neskoro na jeseň, keď už dom bol takmer hotový a obloha tmavá, Míšo nevydržal. Čakal Julku pri bránke, v rukách poslednú kyticu červených jarabín. – Julka, – povedal nervózne. – Už skoro bývam… len… dom je akýsi prázdny. Až hrôza ho občas obchádza. Možno by si niekedy… mohla prísť, pozrieť… Ale – v podstate ti ponúkam ruku a srdce, dávno som pochopil, aká si mi vzácna. Julka v jeho vážnych, trochu vystrašených očiach čítala všetko, na čo tak dlho čakala. Pomaly vzala jarabinu z jeho drsných rúk, bobule pálili červeňou, privinula ich k sebe. – Vieš, Míšo, – povedala ticho, – ja som na tvoj dom pozerala už od prvého brvna. Vždy som si predstavovala, aký bude zvnútra, a kedy ma pozveš… Snívala som o tom. Takže… súhlasím. V jej očiach po prvý raz po mesiacoch jemnej krásy zablikala znovu tá detská iskra, ktorú Míšo pred rokmi nevidel – no zistil, že celú tú dobu čakala na rozhorenie. Ďakujem za prečítanie, za vaše sledovanie a podporu. Nech sa vám darí – veľa šťastia a dobra všetkým!
Objavenie, ktoré zmenilo celý život Až do svojich dvadsiatich siedmich rokov žil Mišo tak, ako jarný
Без категорії
01
Хванах го с друга в любимото ни кафе – сега мъжът ми вече няма измъкване! Историята на Варя: от щастлив брак и мечти за дете, през предателство и тайни, до решение за развод и осиновяване на българско изоставено бебе – как разбрах, че съпругът ми има двойствен живот и синът, когото приехме, всъщност е неговият биологичен наследник
Подадох молба за развод, равнодушно заявява Маргарита седмица след случилото се. Как така? стъписан е Генади.
Без категорії
0187
Devolve a chave do nosso apartamento — Eu e o teu pai já decidimos, — disse Olga, pousando a mão sobre a do filho. — Vendemos a casa de campo. Dois milhões para o sinal da vossa casa, chega de andarem por quartos alugados. André ficou estático com a chávena a meio caminho da boca. Natália, sua esposa, também parou de mastigar e ficou com o pedaço de bolo suspenso no garfo. — Mãe, mas como assim? — André pôs a chávena devagar na mesa. — Que casa de campo? Vocês lá vão todos os verões… — A gente sobrevive. Misha, diz-lhes tu. O pai, que até então mexia concentrado na compota, olhou-os. — A mãe tem razão. Aquela casa já tem quarenta anos, o telhado já pinga, a cerca apodrece. Só dá trabalho. E vocês não têm onde viver. — Pai, nós juntamos dinheiro, — André abanou a cabeça. — Mais dois anos, três no máximo… — Três anos! — Olga levantou as mãos. — Três anos aos trambolhões, com um filho a caminho? Natália, diz tu alguma coisa! Natália olhou, hesitante, ora para o marido ora para a sogra. — Olga, isso é muito dinheiro. Não vos podemos pedir… — Podem, — cortou Olga. — Não se fala mais nisso. Já falei ao agente imobiliário, sábado é a visita. André ia protestar, mas Olga antecipou-se. — Meu filho, nós já não somos novos. O teu pai vai para três anos de pressão alta, eu faço sessenta para o ano. Para quê aquela casa? Para plantar tomates? Compro-os no mercado! Os nossos netos devem crescer numa casa decentemente sua. Entendes? Fez-se silêncio. Natália apertou a mão do marido debaixo da mesa. André esfregou o nariz — como sempre quando não sabia o que responder. — Mãe… Nós vamos devolver tudo. Aos poucos, mas devolvemos cada cêntimo. — Deixa-te disso, — riu Misha. — O importante é os netos terem onde aprender a gatinhar. Um mês e meio depois, venderam a casa. Olga tratou dos papéis, contou o dinheiro, transferiu os dois milhões para o filho. Mais três meses — e André e Natália mudaram-se para um T2 na Avenida das Tílias, edifício novo, nono andar, vista para o parque. Na festa de inauguração, eram quinze à mesa. Os pais de Natália trouxeram louça, as amigas deram toalhas, os colegas de André juntaram-se para uma máquina de café. Olga foi de sala em sala, tocou nas paredes, abriu armários, anuiu — aprovava ou avaliava? Nunca se sabia. Quando os hóspedes, já ao fim da tarde, ocupavam todos os cantos, Olga puxou o filho para o corredor. — André, preciso falar contigo. Levou-o até à porta, longe de ouvidos alheios. — Dá-me a chave. André não percebeu logo. — Que chave? — Da casa. A reserva. Nunca se sabe, — sussurrou Olga. — Nós ajudámos-vos, percebes. Se acontecer alguma coisa, não podemos ficar sem acesso. E, sinceramente… gente normal dá uma chave aos pais. André passou de um pé para o outro. Notava-se no rosto: queria contrariar, mas as palavras não saíam. Ou não ousava. — Mãe, isso… A Natália… — O quê, a Natália está contra? — Olga semicerrrou os olhos. — Comprámos-vos a casa e ela recusa dar uma chave? — Não é isso… — Então dá. Pareces um miúdo! André buscou as chaves no bolso dos jeans, tirou uma cópia novinha. — Pronto. Olga recebeu, analisou o chaveiro, encaixou a chave junto à de casa e da garagem. O metal tilintou. — Boa decisão, — ela deu um tapinha na cara do filho. — Anda comer bolo, antes que acabem com ele. A noite foi um sucesso. (…) Olga apalpou o tecido, virou a almofada, verificou as costuras. O veludo escorria suave pelos dedos, o mostarda era quente, aconchegante — perfeito para o sofá cinzento da Natália. Levou duas, uma terracota. Já visualizava tudo: almofadas, manta de malha, como vira na semana passada. No elétrico, Olga levava o saco junto ao peito. Lá fora, pátios, parques infantis, carros estacionados, até à Avenida das Tílias — a sua paragem. O prédio cheirava a tinta fresca — obras recentes. Subiu ao nono andar, procurou a chave, abriu a porta. Silêncio. Nada. Descalçou-se, foi à sala. Claro, o sofá pelado; sem graça. Arrumou as almofadas, recuou para admirar. Ficou óptimo. Parecia outra sala. Só o pó na prateleira incomodava. E uma chávena suja no parapeito. Olga abanou a cabeça, mas não tocou mais nada — não era da sua conta. Por enquanto. De noite, pelas nove, o telefone tocou. — Mãe, foste lá hoje? A voz de André soava tensa. — Fui sim. Viste as almofadas? Lindas, não foram? — Mãe… — uma pausa. — Podias avisar. A Natália chegou e encontrou as coisas mudadas, almofadas estranhas… — Estranhas? — Olga bufou. — Custaram mil e quinhentos cada. Diz à tua Natália que está precisando de uma limpeza. Pó por tudo, chávenas sujas. E o frigorífico meio vazio. Estão com fome? Não dei dinheiro para viverem como estudantes. — Mãe, só avisa da próxima vez, está bem? Liga pelo menos… — Oh, André — Olga revirou os olhos, embora ele não pudesse ver. — Enfim, tenho de ir, o teu pai chama. Desligou antes de ouvir resposta. Na semana seguinte, Olga levou lençóis de cetim. Natália estava em casa, mas no banho — Olga ouviu a água. Largou o saco na cama, foi-se embora, nem escreveu bilhete. Para quê? Eles percebiam. Mais três dias: um conjunto de panelas. Os jovens tinham umas chinesices medonhas, o revestimento descascava-se, dava dó. Ao sábado, André e Natália foram jantar. Sentaram-se, comeram raviolis, falaram do tempo e das obras dos vizinhos. Tudo calmo, cordial, sem emoção. Natália pousou o garfo. — Dona Olga… — Sim? — Pode avisar quando vem cá? Só para sabermos. Olga limpou os lábios com o guardanapo. — Natália, nós demos-vos dois milhões. Dois. Milhões. Tenho direito de vir quando quero. A casa é nossa também. — Mãe, — André tentou intervir. — O quê, não estou certa? Silêncio. Misha mexia impávido nos raviolis, a dar-se por alheio. — Obrigada pelo jantar, — Natália levantou-se. — André, temos de ir. Saíram apressados, despedidas forçadas. Olga trancou a porta, voltou à cozinha para limpar. Sentiu-se compelida a espreitar pela janela — justo quando os jovens saíam do prédio. A janela estava entreaberta. Ouviu nitidamente a voz de Natália, seca: — …se não pagarmos esta dívida, divorcio-me. Não aguento mais. Olga ficou parada com o prato na mão. Que dívida? De que fala ela? Lá em baixo, André respondeu algo, mas não se distinguia. Fechou-se a porta do carro, motor a roncar. Olga colocou o prato na pia, devagar. Não. Ela não gostou nada daquilo. (…) Olga rodou a chave na fechadura, empurrou a porta — e quase deu de caras com André. Ele aguardava no corredor. Natália apareceu da cozinha a secar as mãos. — Oh, estão cá, — Olga hesitou só um segundo, depois recompôs-se. — Vim trazer-vos… — Mãe, espera. Algo na voz do filho calou-a. André tirou um envelope do bolso da jaqueta. Branco, grosso, nitidamente cheio. — Quero devolver-te isto. Olga recebeu, olhou lá dentro — e as pernas vacilaram. Dinheiro. Muito. — Mas… o quê? — Dois milhões, — Natália aproximou-se do marido. — Contratámos um empréstimo. — Vocês… — Olga ergueu os olhos. — Estão loucos? Para quê um crédito? — Porque não queremos ficar em dívida, — Natália manteve o olhar firme. — Dona Olga, estamos cansados. Das visitas, das inspeções, de ver entradas a qualquer hora e remexer nas nossas coisas. — Eu não remexo! Só levei almofadas. Lençóis. Panelas! — Mãe, — André colocou a mão no ombro de Natália. — Vamos mudar a fechadura. Amanhã o serralheiro vem. Olga piscou. Uma, duas vezes. Só aos poucos entendeu. — Vão mudar…? — Sim. Já não tens chave. O silêncio pesou, abafado. Olga olhava do filho para a nora, prendeu a respiração. — Vocês… vocês… — engoliu em seco. — São mesquinhos. Mesquinhos e ingratos. Vendemos a nossa casa de campo! Por vocês! E agora trancam-me fora como se fosse ladra! — Não é isso, — Natália manteve a postura. — Só queremos que saia. Olga apertou o chaveiro no bolso. Os dedos dormentes. — André, filho, vais mesmo deixar que ela me trate assim? André baixou a cabeça. Depois fitou a mãe nos olhos. — Mãe. Foi decisão dos dois. Olga virou-se abruptamente e saiu, sem se despedir. (…) Todo o caminho até casa, Olga ensaiou o que diria quando André ligasse a pedir desculpa. Amanhã, no máximo depois de amanhã. Ia arrepender-se, compreender que exagerou. Passou uma semana. O telefone ficou mudo. Olga várias vezes quis ligar ela, mas guardou sempre o aparelho. Não. Que venham eles primeiro. Que peçam desculpa. Ela é mãe, afinal. Não queria mal nenhum. Um mês depois, Misha perguntou distraído ao jantar se já se tinham reconciliado. Olga encolheu os ombros e mudou de assunto. Dois meses depois, já não sobressaltava com cada telefonema. Três meses depois, entendeu tudo. O filho não vai ligar. Nem amanhã, nem para a semana, nem para o ano. Olga estava sentada na cozinha, fitando o chaveiro. Chave de casa, de garagem. Entre elas, a que um dia abriu a porta daquele apartamento na Avenida das Tílias. Ela só queria ajudar. Queria mesmo. As almofadas, as panelas, os lençóis — isso é cuidado, não é? Não é isso que se faz? Pais ajudam filhos, filhos agradecem, todos felizes. Mas em algum momento, algo se partiu. E por mais que Olga revivesse conversas e visitas na cabeça, não conseguia perceber — nem queria. E consertar aquilo… já era tarde demais.
Entrega o chave da nossa casa Eu e o teu pai já decidimos tudo disse Mariana, pousando a mão em cima
Без категорії
09
Viúva Negra A bonita e inteligente Lília, prestes a terminar o curso de jornalismo na Universidade de Lisboa, conheceu o Vlad, homem bem mais velho. Naturalmente, foi Vlad que se encantou primeiro por Lília — elegante e delicada — e não hesitou em se aproximar. Vlad Pereira era uma personalidade conhecida em Lisboa: compunha músicas populares e aparecia frequentemente na televisão local, onde era amigo de quase todos. Não demorou para arranjar um emprego na televisão para Lília como apresentadora de um programa próprio. Em pouco tempo, ela estreou o “Conversas de Coração”, recebendo psicólogos e outros convidados para debater questões reais do cotidiano. — Parabéns, Lília! — elogiou Vlad, após assistir ao programa. — Isto merece uma celebração! Vlad, aos quarenta e cinco, já fora casado três vezes. Sua energia incansável, a legião de amigos e o gosto pela boemia faziam dele um péssimo marido. Achava-se praticamente um compositor consagrado, vivia em restaurantes, cafés e saunas. Bebia muito e era querido por toda a gente. Lília tornou-se celebridade em Lisboa, casou-se com Vlad e seu programa era sucesso. Estava sempre impecável, simpática e educada. Por trás dos bastidores, no entanto, o casamento era frustrante. O marido vivia alcoolizado e Lília percebeu que tinha apostado no homem errado. — Vlad, não exageres — alertou o amigo dele, Simão, quando Vlad tentava humilhar Lília estando embriagado. — Esta miúda ainda vai dar-te a volta… Vlad gostava de dizer: — Nunca escolhi mulheres inteligentes para casar. — E beliscava a esposa à mesa do café. Enquanto tentava conquistar Lília, era atencioso, dedicou músicas, ouviu seus sonhos. Mas depois que virou esposa, passou a ignorá-la e tratá-la como mais uma entre os seus animais de estimação. — Que ingénua fui em pensar que com ele seria uma estrela… — lamentava Lília. No Instituto, ela estudava francês, inútil para viajar, e Vlad estava sempre a criticar: — Aprende inglês! Para quê essa ruralice lá fora? Ginásio é perda de tempo, mas inglês, para ti, nunca sobra. Por birra, Lília ignorava o inglês, até que Simão, culto e viajado, afirmou num jantar: — O inglês é tão natural para uma mulher elegante como os saltos altos. No dia seguinte, Lília matriculou-se em cursos de inglês. — Simão, tu influenciaste mesmo a minha mulher. Agora só ouve inglês no carro! — comentava Vlad, divertido. O casal vivia num apartamento elegante, herdado do avô de Vlad, que fora professor de medicina. Tinham uma empregada fiel, Vera, de quarenta e três anos, mulher solitária, invejosa e amarga, mas discreta na presença dos patrões. Vera sabia tudo sobre a vida do casal. Numa manhã, Lília acordou sozinha, Vlad dormira bêbado no escritório. Na cozinha, Vera segurava uma garrafa vazia de bagaço: — A garrafa estava cheia ontem. E agora, como vai ser o pequeno-almoço? — Salmoura. — resmungou Lília, indo para o duche. Depois de sete anos de casamento, Lília nunca teve filhos; Vlad não queria, já tinha um filho do primeiro casamento. Desiludida com a vida a dois, Lília optava pela carreira. Pediu a Vera que acordasse Vlad, que estava desmaiado. Chamaram uma ambulância. Vlad foi direto para os cuidados intensivos. — É complicado, não garantimos nada — avisaram os médicos. À noite, ligaram a Lília: — O seu marido faleceu. — Não acredito, tão jovem ainda… — murmurou, arrasada. O funeral foi digno, Simão discursou, muitos compareceram. — Vlad viveu plenamente, merece agora descanso e liberdade. — Ele teve tudo… — sussurrou Lília, ouvindo o comentário das pessoas. No início, Lília estranhou o silêncio em casa, enquanto Vera aguardava pelo veredito — seria despedida ou não? No trabalho, os colegas diziam: — Lília, não tens com que te preocupar. Ficaste jovem, livre e rica. Vlad deixou contas robustas — divididas entre o filho e ela. Mas Lília também ganhava bem. Procurava companhia, não gostava de ficar sozinha, frequentava cafés de bairro. Um dia, após gravação de programa, parou num café perto de casa. Provava vinho do Alentejo, distraída, quando um homem robusto se aproximou: — Posso sentar? — ela anuiu. — Inocêncio, prazer. Por que tanta tristeza? — Só estou um pouco em baixo. Inocêncio, nos quarenta, moreno, traços fortes. Lília achou-lhe graça, parecia um urso de peluche. — Posso oferecer-lhe algo? Vinho, cocktail, pastel de nata…? — Obrigada, só um pastel. Inocêncio era encantador, cheio de histórias. Lília divertiu-se, combinaram novo encontro. No dia seguinte, dispensou a empregada: — Vera, podes ir, consigo bem tratar da casa. — Lília, depois de tantos anos… vais pôr-me na rua? — Vais encontrar outra família ou trabalho, Vera. A doméstica chorou. Lília reconsiderou: — Está bem, continua connosco. — Vera ficou radiante, abraçou Lília. — Gosto de vocês como família, sofri com a morte do Vlad, não me tires também a casa… Assim seguiram. Inocêncio, carinhosamente Kiko, passou a visitar Lília frequentemente. Apaixonado, pediu-a em casamento após três meses — ela quis cerimónia simples, mas na lua de mel partiram para as Maldivas. Inocêncio era empresário, podia oferecer luxo. Lília achou que seria apenas mais uma viagem medíocre, mas Kiko surpreendeu: primeira classe, barco privado, hotel VIP. Ficaram numa villa lindíssima com praia exclusiva. — Quanto terá o meu urso de peluche gasto nisto tudo? — pensava Lília. Nunca perguntou sobre fortuna, sabia apenas que não faltava dinheiro. Inocêncio era carinhoso, fazia tudo para ela, preparava pequeno-almoço reforçado. — O Vlad humilhava, implicava, pensava só nele. Já o Kiko vive para mim e escuta sempre. Adoro isso — pensava Lília. Vera também adorou o novo chefe e a mansão nos arredores de Lisboa. Um dia, Lília viu o marido usar uma seringa: — O que é isso?! — Só insulina, sou diabético. Mas levo vida normal. Na praia, Lília divagava: — Será que ganhei o prémio da sorte? Adorou o novo padrão de vida, mas sonhava com um marido atlético, não com um marido desajeitado. Sugeriu dieta e ginásio; Inocêncio entristeceu: — Tenho problemas de metabolismo. Nunca serei um Apolo… — Não faz mal, não precisa… — concluiu Lília. De volta ao trabalho, começou a sentir a ausência de paixão. Queria viver um amor intenso; desejava um homem musculado, não um urso de peluche. Os colegas brincavam: — Vives mesmo fiel ao urso? Tens mesmo essa moral toda? Na verdade, Lília não queria magoar o bondoso do marido. Num jantar da empresa, embebedou-se, e o colega Costa chamou o amigo Artur para ajudá-la a chegar a casa. — Podemos levar-te, Lília? — propôs Costa. Artur guiou-a até seu carro topo de gama, pediu-lhe o telefone. À porta de casa, beijou-a ardentemente. Lília gostou; Artur era seu amante ideal: vigoroso, direto, nada de sentimentalismos. Inocêncio estava sempre ocupado com negócios e não suspeitou das escapadelas. Um dia, Lília foi visitar Artur, mas durante os preparativos ouviram o interfone insistente. Era Inocêncio, que entrou e flagrou a esposa. Em choque, Lília tentou explicar: — Kiko… não foi o que parece… Artur calou-se, Inocêncio ficou pálido, desmaiou. Lília procurou a insulina e aplicou-lhe a dose. — Salvo! — pensava. Mas ele não acordou. Chegou a ambulância. O médico confirmou: — Está morto. A dor foi profunda. Artur levou-a a casa, Vera estranhou: — Que aconteceu, Lília? Estás branca! Lília ainda desconfiou que Vera a tivesse delatado, mas não confirmou. Depois do funeral, a filha de Inocêncio, advogada, apareceu e expulsou Lília da mansão, ameaçando-a com tribunal. Deixou-lhe uma mala cheia de dinheiro e três dias para sair. Lília não quis enfrentar litígios, recusou tudo. Com Vera, voltou ao antigo apartamento herdado de Vlad. Com o tempo, Lília recuperou, Artur apoiou-a, mas não pediu-a em casamento. Num dia triste, Costa ligou: — Senta-te… Artur morreu, acidente, instantâneo… Lília ficou a matutar: — Porque morrem todos os meus homens? Sou uma viúva negra… Vão acabar por me chamar isso. Uns meses depois, um jovem chamado Magno participou no programa de Lília. Após a emissão, convidou-a para um café. — Claro, iniciei nova fase — pensou ela. Magno conquistou Lília, viveram um amor arrebatador. — Afinal, é isto a felicidade. Receio só perdê-lo… — dizia. Magno também apaixonou-se, viviam intensamente. Lília procurou informações sobre ele por curiosidade: Magno era um dos mil portugueses mais ricos! — Não acredito! — riu nervosa, mas inquietou-se: — Espero que não lhe aconteça nada… Consolou-se e foi trabalhar. Até que soube no fim da tarde, por telefone, que Magno fora levado ao hospital por problemas cardíacos. — Vai ficar bem, vai viver, podem visitar — disse o médico. Na visita, Magno prometeu casar-se com ela. — Aceito! — Lília respondeu, beijando-o. — Temos uma vida e uma felicidade verdadeiramente genuína pela frente. Obrigada por ler, seguir o canal e apoiar. Felicidades a todos!
A Viúva Negra A encantadora e perspicaz Matilde, prestes a concluir o curso de Jornalismo na Universidade
Без категорії
04
– Хана е болна, трябва да отида до аптеката. – Наскоро пак беше болна. Лъжеш ли ме? Дарин се прибра вкъщи изтощен. Преди отпуската клиентите се надпреварваха със странни поръчки и искания, които бяха почти невъзможни. В апартамента цареше тишина и празнота, а приятелката му Силвия ровеше в телефона. – Къде беше? – попита Силвия. – На работа. Много клиенти, много задачи, изтощен съм… Отиде до кухнята и започна да тършува по съдовете. Нищо не намери, освен салата и диетични кюфтета. Ако имаше една бистра супа… Силвия не готвеше нормална храна, защото пазеше фигурата си. Въобще казваше, че не е домакиня. Дарин седна да вечеря, но точно тогава бившата му съпруга му писа, че дъщеря им е болна. Трябват й лекарства. Той заряза всичко и започна да се облича. – Ти пък къде отиваш? – попита нервно Силвия. – Хана е болна, трябва да отида до аптеката. – Не беше ли болна наскоро? Лъжеш ли ме? – Децата в детската често боледуват, няма как да го разбереш. Дарин вече не издържаше на оправданията. Силвия винаги се сърдеше и правеше драми в такива моменти. За 15 минути вече беше в апартамента на бившата си жена. Мария му предложи чай и той не отказа, защото така или иначе не беше ял. Дарин прегърна дъщеря си и заедно гледаха анимации. Преди година бяха обикновено семейство. После нещо му хрумна, направи грешка – размени жена и дете за момент на слабост, която сега го изгаряше отвътре. Всичко тръгна добре, но очевидно домашните трудности, болестите на детето и финансовите проблеми разклатиха връзката. Дарин работеше без почивка, изтощен до краен предел. Тогава в живота му се появи Силвия. Завъртя му главата моментално. Искаше да забрави и да прекъсне всичко, но “доброжелатели” разказаха всичко на жена му. Мария не можа да прости и подаде молба за развод. Така Дарин загуби най-ценното – семейството си. Въпреки раздялата бившата му не спря контактите между дъщеря им и него, защото бяха много близки. Дарин беше готов да дойде веднага, ако имат нужда от помощ. Докато дъщеря му пиеше лекарства, Дарин не спираше да гледа бившата си. Беше станала различна – красива и сияеща. Явно имаше някого. Сложиха Хана да спи и седнаха в кухнята. Мария го нахрани с любимата му супа и направи любимия му чай. Помнеше какво обича. Дарин така много копнееше за домашна храна и топла атмосфера. Единственото, за което мислеше в тези мигове, бе как се е стигнало дотук. Глупак! Нямаше никакво оправдание. Въпреки че беше след полунощ, Дарин не искаше да се прибира при Силвия. Раздразнението й, упреците, подмятанията му бяха писнали. Тук се чувстваше спокоен и на място – истинска семейна атмосфера. Дарин погледна пак към Мария. Колко много искаше да я прегърне. Не – не го интересуваше близостта, а топлината на душата й. Беше готов на всичко, само да я върне обратно. В този момент се чувстваше като тийнейджър на първа среща, който се бои да целуне любимото момиче. Намери смелост да хване Мария за ръка, но телефонът иззвъня. Беше Силвия. – Добре, късно е вече. Имам нужда от почивка – каза Мария. – Добре… Лека нощ. Мария влезе в банята, а Дарин реши да остане. Когато излезе, Мария остана изненадана: – Хана се будеше, затова останах. – Благодаря – усмихна се Мария. Дарин се приближи до бившата си жена и каза: – Искам да остана с теб. – Защо? Дарин, дори не започвай. Всичко между нас е приключило. – Говориш за обвинения. А аз те обичам. – Дарин, научих се да живея без теб. Отивай си! Иначе повече няма да те потърся за помощ. Дарин си тръгна. Легна в хола, за да не буди Силвия. Вече не изпитваше нищо към нея. Знаеше, че е време всичко да приключи. На сутринта съобщи решението си на Силвия. Тя крещя и не можеше да повярва, че той я напуска – млада и красива. – Всичко е заради нея. Винаги си я обичал! Силвия вече я нямаше. Оставаше само да стопи леда в сърцето на Мария.
Яна е болна, трябва да отида до аптеката. Наскоро пак беше болна. Да не би да ме лъжеш? Борис се прибра