Без категорії
09
NOIVA DE ALUGUER – O Casamento Está Cancelado! – anunciou Polina surpresa aos pais durante o jantar. A mãe quase se engasgou com a notícia inesperada da filha. — Polinha! Estás louca? O vestido já está comprado, as alianças também, o restaurante está reservado… O teu Dinis está a contar os dias para o casamento, como quem espera por chuva no verão… Diz que é brincadeira, filha — suplicava a mãe, ansiosa. — Não, mamã, não estou a brincar. Eu e o Floyd vamos para Londres em breve. É sério — esclareceu Polina, decidida. — Mas que Londres, filha? Lá tudo é estranho, diferente. Novas pessoas, outro país. Vais perder-te e ninguém te vai ajudar! Não sejas tola! Esse Floyd deve ter-te virado a cabeça! Aposto que já é casado! E filhos? E ele já vai para velho! O Dinis ama-te tanto! Para nós, ele é como da família! Não rejeites o amor. Por tudo se paga na vida… — chorava a mãe, aflita. — Não faz mal, mãe. Pago o que tiver de pagar. Não tenho medo. — Polina manteve-se firme. …Algumas semanas depois, Polina e Floyd mudaram-se para Inglaterra. Desde pequena, Polina sonhava em conhecer o mundo além-fronteiras. Sabia francês, era fluente em inglês e já estudava espanhol… Nunca se sabe o que o destino traz. Depois de se licenciar, começou a trabalhar como tradutora numa agência de viagens. Foi lá que conheceu Floyd, um cliente estrangeiro que logo se apaixonou pela jovem portuguesa. Polina, simpática, sorridente, inteligente e cheia de vida, tinha apenas vinte e três anos, enquanto Floyd já contava quarenta e seis. Ao início, Polina achou a corte do estrangeiro curiosa e até inofensiva. Nem imaginava que, após uma semana de encontros profissionais e casuais, Floyd lhe pediria em casamento. Polina não contou ao novo pretendente que já tinha casamento marcado com Dinis… A dúvida invadiu-a: aceitar ou não o convite para uma nova vida fora de portas? Poucas são as que têm a oportunidade de se casar com um estrangeiro! Pode não haver amor, mas haverá aventura, novidade e gratidão suficiente para compensar… Dinis acabaria por superar. Ainda era jovem — encontraria outro amor. Assim pensava Polina, preparando-se para aquele salto para o desconhecido. Por telefone, avisou o ex-noivo. Dinis, confuso e despedaçado, desejou-lhe felicidades e afogou a mágoa em álcool durante meses. …Em Londres, Floyd levou Polina a uma mansão. Lá vivia ainda toda a família: dois filhos adultos, Henrique e Afonso (com quem, mais tarde, Polina encontraria a verdadeira felicidade), e Lenora, a ex-mulher de Floyd. Lenora não escondeu a indignação: — Perdeste o juízo, Floyd? Quem é esta rapariga? Onde a foste buscar? Achas que vai viver connosco? — gritava. — Sim, vai morar aqui. Quero lembrar-te, Lenora, que esta casa é minha. A Polina vai ser minha esposa. Não a trates mal — pediu Floyd, tentando apaziguar os ânimos. O ambiente era estranho, quase surreal para Polina: uma família divorciada, mas ainda a viver sob o mesmo teto, controlada por Lenora. Aos poucos, foi-se aproximando de Afonso, o filho mais novo de Floyd, bonito e inteligente. Entre eles, nasceu um sentimento avassalador e proibido… O casamento de Polina e Floyd foi adiado sem explicação, e Polina aceitou pacificamente. …Passaram-se três meses. Afonso revelou-lhe então o verdadeiro motivo de Polina ter sido levada para ali: Floyd ainda amava Lenora e quis provocá-la, fingindo que se casaria com outra. Polina fora uma noiva de aluguer, peça de um plano para reacender um velho amor. Riram-se da ironia do destino. Polina, por fim, declarou-se a Afonso e juntos decidiram ficar. Floyd e Lenora reconciliaram-se, e Polina encontrou no coração de Afonso o verdadeiro lar. Logo se casaram. Vieram filhos: um menino e, dois anos depois, uma menina. A família cresceu, feliz, rodeada de amor e compreensão. Até Floyd e Lenora se tornaram avós carinhosos. Um dia, Polina recebeu uma carta aflita da mãe: Dinis tinha morrido num acidente e deixara uma filha órfã, também chamada Polina. A dor tocou-lhe fundo, mas a resposta foi imediata: — Eu e o Afonso vamos adotar a Polininha. É assim que pagamos as dívidas do passado, mãe… E, de coração cheio, Polina voltou a casa. Agora, já grávida novamente, pronta para cuidar de todos os seus, num mundo onde a felicidade estava, afinal, ao alcance de todos.
NOIVA DE ALUGUER O casamento está cancelado! largou a bomba a Matilde ao jantar, deixando os pais em choque.
Без категорії
028
Nevesta na prenájom – Svadba sa ruší! – šokovala rodičov pri večeri Polina. Mama sa takmer zadusila, keď počula túto správu od dcéry. – Poli, zbláznila si sa? Máš kúpené svadobné šaty, prstienky, objednanú reštauráciu… Tvoj Dimi čaká na túto svadbu ako na spasenie… Polina, povedz, že si len robíš srandu! – začala sa obávať mama. – Nie, mami, nežartujem. S Floydom čoskoro odchádzame do Londýna. Je to vážne, – ukončila rozhovor Polina. – Londýn? Ale veď tam je všetko cudzie a neznáme. Iní ľudia, iná krajina. Stratíš sa tam! Spamätaj sa, dcérka! Ten Floyd ti zamotal hlavu! Určite je ženatý! Možno má kopu detí! Je o dvadsať rokov starší! Tvoj Dimi ťa úprimne miluje! Je nám s otcom ako syn! Nezraňuj skutočnú lásku. Za všetko sa raz platí! – prosila ustarostená mama. – Nič sa neboj, budem niesť následky. Neľakám sa, – bola Polina rozhodná. …Po pár týždňoch Polina a Floyd vycestovali do Anglicka. Polina snívala už odmalička aspoň nachvíľu spoznať, ako žijú ľudia v iných krajinách. Naučila sa plynulo po francúzsky aj anglicky, teraz študovala španielčinu. Pracovala po škole v cestovnej kancelárii ako prekladateľka. A práve tam stretla Floyda. Mala ho sprevádzať na rôznych akciách. Floyd si ju okamžite všimol… Polina bola príjemná, milá, pekná a hlavne – mladá! Mala dvadsaťtri, Floyd štyridsaťšesť. Najprv brala jeho dvorenie s nadhľadom. Ani netušila, že čoskoro jej navrhne sobáš. Dokonca už po týždni známosti! Polina však neprezradila, že ju o pár týždňov čakala svadba s milovaným Dimirom. Nevedela, čo robiť. Veď šanca vydať sa za cudzinča nie je pre každé dievča! Nemohla ju zahodiť! Aj keď k Floydovi nič necítila – očakávala nový život plný radosti, nových zážitkov a dobrodružstva. Samozrejme, bude vďačná svojmu novému mužovi. Dimi určite zabudne, je predsa ešte mladý a svoj osud si nájde. Takto uvažovala Polina pred cestou do neznáma. Dimiho o všetkom informovala cez telefón. Nerozumel zmeneným okolnostiam, ale poprial jej šťastné manželstvo. Potom sa ponoril do dlhého a bolestného smútku… …Floyd a Polina pristáli v Londýne. Dievča žiarilo šťastím. Neverila vlastným očiam – naozaj sa jej splnili sny? Chcela objať celý svet. Ako si však udržať šťastie? …Floyd previedol Polinu do obrovského domu. Privítala ich Floydova rodina – dvaja dospelí synovia, Hale a Evan (neskôr sa Polina stane manželkou Evana a bude v manželstve veľmi šťastná). O chvíľu prišla z izby aj Floydova bývalá žena, Lenora – krásna a udržiavaná dáma. Nahnevane vykríkla: – Zbláznil si sa, Flo? (doma tak volali Floyda). Kto je táto slečna? Odkiaľ si ju sem privliekol? Chce tu s nami bývať?! – zanášala sa krikom. – Áno, bude tu bývať. Je to môj dom a Polina sa čoskoro stane mojou ženou. Prosím ťa, neubližuj jej, Lenora, – Floyd sa ospravedlňoval. Polinu upútala napätá atmosféra. Rodina, hoci rozpadnutá, žila stále spolu v jednom krásnom dome. Lenora mala všetkých pod kontrolou. Polinu však v duši aj v srdci očaril …Evan. To nebol Dimi so svojimi smútkami a ospravedlneniami na kolenách. Bola to skutočná, čistá, večná láska… Mladsí Floydov syn mal dvadsaťštyri. Evan bol celý po mame – krásavec. Okamžite si všimol neznámu dievčinu, ktorú otec doviezol nevedno odkiaľ. Medzi mladými preskočilo niečo nevysvetliteľné a bolestne vzrušujúce. Duše sa rozochveli. Chceli sa spoločne vrhnúť do priepasti nevypovedaných citov. …Floyd povedal Poline, že so svadbou ešte musia počkať. Nevysvetlil prečo. Polina súhlasila bez odporu – nechcela sa vrátiť domov. Dostala vlastnú izbu (dom bol veľký). S Floydom mala priateľské, ničím nezaťažované vzťahy. Lenora ju úplne ignorovala. …Prešli tri mesiace. Medzitým sa Polina zblížila s Evanom. On jej poodhalil rodinné tajomstvá – Floyd miluje bývalú ženu Lenoru a ona jeho. Po rozvode sa však neudobrili. Floyd sa rozhodol Lenoru vyprovokovať a priviedol do domu mladú snúbenicu. Ako „nevesta na prenájom“. A keď sa bývalí zmieria, Polinu vyprevadia domov s darčekmi. Keď to Polina počula, rozosmiala sa cez slzy: – Tak ja som bola len nevesta na prenájom! Sama som pred časom utiekla svojmu ženíchovi. Evan, čo teraz? – Poli, ja bez teba nevydržím! – vyznal sa Evan. – Aj ja! Už som myslela, že sa nikdy neodvážiš priznať! – uľavilo sa Poline. – Ako som sa mohol priznať, keď si bola snúbenica môjho otca? Nevedel som o otcových „hrách“. Hale mi to povedal a ja som sa potešil – dievčina, do ktorej som sa zamiloval, bola zrazu voľná! Polina, vydala by si sa vôbec za môjho otca? – Ach, Vanko (tak nazývala Evana)! Hneď ako som ťa prvýkrát uvidela… všetky plány sa zmenili! Určite by som mu povedala nie! – usmiala sa Polina. Objali sa ako dávni známi. Polina odpustila Floydovi aj Lenore. Čo len človek nevydrží pre lásku… Aj v tejto zamotanej histórii bol šťastný koniec – Polina našla Evana! Boh jej poslal druhú polovičku na druhej strane sveta! Za šťastím človek uteká, a ono leží rovno pri ňom. Evan a Polina sa čoskoro zosobášili. Evan sa bál, aby Polina neutiekla späť na Slovensko. Preto nečakali ani s rodinou. Polina mu porodila syna. O dva roky dcéru. Evan zalieval Polinu láskou a starostlivosťou. V ich dome bývalo šťastie. Mimochodom, aj Floyd s Lenorou si už vyriešili svoje. Odteraz boli opatrnejší a nežnejší – viac už nechceli podobné „hry.“ S radosťou sa starali o vnúčatá. …Jedného dňa Polina dostala od mamy starostlivý list – prosila dcéru, aby prišla na návštevu. Polina sa začala pripravovať na dlhú cestu. Deti nechala doma – boli ešte malé. Opustila ich u babky Lenory. Ponáhľala sa domov k mame. Cítila, že niečo nie je v poriadku. Mama ju vítala v slzách a hneď od dverí spustila: – Och, Polina! Ten tvoj Dimi zahynul! A svoju ženu zobral so sebou! Na motorke sa zabili. Zanechali po sebe sirotu. Dievčatko má len tri roky. Smola! Vieš, Polinka, Dimi na teba nikdy nezabudol. Stále ťa miloval. Len čo si odišla, našiel si náhradu. Nechcel trpieť. Priviezol si z tichej dediny takú chuderu. Bola akoby si tiahla smolu za sebou. Ale Dimiho poslúchala, možno ho aj mala rada. Hneď mu porodila dievča. Volali ju Polina. Je veľmi šikovná! V koho – neviem. Škoda malého dievčatka. Teraz detský domov alebo ústav. Kamže inam? A, čo je najhoršie, pred smrťou ešte Dimi prišiel a povedal mi: „Chcem dať Polinke darček, aby na mňa nikdy nezabudla!“ A smrť mu už stála za chrbtom… Pomáhal nám v domácnosti, keď nebol napitý. Zdalo sa, že život mu uniká pomedzi prsty. Ty si si v tej Anglii žila svoj život… Nestihol ten darček… – mama si zotierala slzy do zástery. Polina si všetko pozorne vypočula, potom pevne povedala: – Stihol, mamka. My s manželom jeho Polinku adoptujeme. Takýto darček od Dimiho si vezmeme domov… Evan ma určite podporí. Za všetko v živote musíme niesť zodpovednosť, vieš to… A teraz mi prosím priprav niečo pod zub! Som unavená a hladná z cesty. Najradšej by som si dala kyslé jabĺčko alebo zaváranú uhorku. Veď vieš, budúce maminy musia jesť za dvoch! – záhadne žmurkla Polina na mamu…
NEVESTA NA PRENÁJOM Svadba sa ruší! zaskočila pri večeri rodičov Paulína. Mama sa takmer zadusila, keď
Без категорії
011
Cresci tentando não desiludir a minha mãe — e assim, sem perceber, comecei a perder o meu casamento.
Cresci tentando sempre não dececionar a minha mãe e, sem reparar, comecei a perder o meu casamento.
Без категорії
02
Съдбовна среща: Как Дария и дъщеря ѝ Юлия намериха изчезналия си баща Егор след пет години мъчително чакане, изгубена надежда и нова любов, а истината за мистериозното му изчезване разкрива невинен в катастрофа млад лекар дни преди щастлива сватба
Дневник на Невена Никога не съм харесвала работата на мъжа ми, Станимир. Беше шофьор на камион тираджия.
Без категорії
08
O Último Amor: A História de Ana e Pedro – Entre Filhos Ingratos, Recordações e Uma Nova Chance Para Ser Feliz Mesmo Aos Setenta Anos
O ÚLTIMO AMOR Iracema, não tenho dinheiro nenhum! Ontem dei os últimos euros à Joaninha! Bem sabes, ela
Без категорії
019
Vyrastala som s túžbou nesklamať svoju mamu – a pritom som si ani nevšimla, ako sa mi pred očami rozpadáva manželstvo. Moja mama vždy „vedela“, čo je správne. Už ako dieťa som dokázala vycítiť jej náladu podľa tónu hlasu, spôsobu, akým zatvárala dvere či mlčanlivosti. Keď bola spokojná – všetko bolo v poriadku. Ak nie… znamenalo to, že som niečo pokazila. – Nežiadam veľa – hovorievala. – Len, aby si ma nesklamala. To „len“ malo väčšiu váhu ako všetky zákazy. Keď som vyrástla a vydala sa, dúfala som, že môj život bude konečne môj. Môj muž bol pokojný, trpezlivý človek. Nemal rád hádky. Najskôr sa mame páčil. No postupne začala mať názor na všetko. – Prečo chodíš tak neskoro domov? – Nemyslíš, že to s prácou preháňaš? – On ti dosť nepomáha. Najskôr som sa smiala. Hovorila som manželovi, že sa o mňa len bojí. Potom som už začala zdôvodňovať, potom ustupovať. A postupne som začala žiť na dva hlasy. Jeden bol môjho manžela – tichý, rozumný, túžiaci po blízkosti. Druhý – matkin, vždy presvedčený a vyžadujúci. Keď chcel, aby sme išli niekam sami, mama ochorela. Keď sme mali plány, ona potrebovala moju pomoc. Keď mi povedal, že mu chýbam, odpovedala som: – Pochop ma, nemôžem ju nechať samu. A on chápal. Dlho. Až kým jedného večera nepovedal niečo, čo ma zasiahlo viac než akákoľvek hádka: – Mám pocit, že som v tomto manželstve len tretí. Ohradila som sa. Obránila ju. Seba. Povedala som, že preháňa. Že nie je fér nútiť ma vyberať si. Lenže ja som si už vybrala. Nepovedala som si to však nahlas. Začali sme mlčať. Zaspávať chrbtom k sebe. Hovoriť len o domácnosti, nie o nás. A keď sme sa pohádali, mama to vždy vycítila. – Veď som ti hovorila – opakovala. – Muži sú takí. A ja som jej verila. Zo zvyku. Až raz som prišla domov a on tam nebol. Neodišiel búrlivo. Nechal kľúče a odkaz: „Milujem ťa, no neviem žiť s tvojou mamou medzi nami.“ Sadla som si na posteľ a prvýkrát nevedela, koho mám zavolať: mamu alebo jeho. Zavolala som mame. – No, čo si čakala? – povedala. – Veď ja som ti hovorila… Vtedy sa niečo vo mne zlomilo. Uvedomila som si, že celý život som sa bála sklamať jedného človeka… …a prišla som o druhého, ktorý len chcel, aby som bola pri ňom. Neobviňujem mamu úplne. Milovala ma tak, ako vedela. Ale ja som bola tá, čo nepostavila hranicu. Ja som bola tá, ktorá si plietla povinnosť s láskou. Dnes sa učím niečo, čo som mala vedieť už dávno: že byť dieťaťom neznamená zostať navždy malým. A manželstvo neprežije, ak je v ňom tretí hlas. Zažil(a) si už aj ty vo vzťahu dilemu – neskalamať rodiča, alebo ochrániť vlastné manželstvo?
Vieš, vyrastala som s tým, že som sa snažila nesklamať svoju mamu a ani som si nevšimla, že takto pomaly
Без категорії
035
POSLEDNÁ LÁSKA – Irenka, veď ja nemám peniaze! Včera som posledné dala Natálke, veď vieš, ona má dve deti! Úplne zronená, pani Anna položila telefón. To, čo jej práve povedala dcéra, nechcela ani v duchu opakovať. – Prečo je to takto? S manželom sme vychovali tri deti, celý život sme im všetko dávali. Všetkým sme umožnili vystúpať vyššie, majú vysoké školy, dobré posty. A mne na starobu nie je dopriaty pokoj ani pomoc. – Prečo si ma, Jožko môj, tak skoro opustil, s tebou bol život jednoduchší! – prebehlo Anne hlavou pri myšlienke na zosnulého muža. Srdce ju pichlo, ruka automaticky siahla po tabletke: – Ostala mi už len jedna-dve kapsule. Ak mi bude horšie, nemám si čím pomôcť. Treba ísť do lekárne. Anna sa pokúsila postaviť, no hneď si sadla naspäť do kresla – príšerne sa jej zatočila hlava. – Nič to, tabletka zaberie a bude lepšie. Čas plynul, ale úľava neprichádzala. Anna vytočila číslo najmladšej dcéry: – Natálka… – stihla povedať do telefónu. – Mama, mám poradu, potom zavolám! Anna vytočila číslo syna: – Synu, necítim sa dobre. Tabletky sa minuli, nevedel by si po práci… – syn ju ani nevypočul. – Mama, veď nie sme doktori! Zavolaj si záchranku, nečakaj. Anna si ťažko vzdychla, – Syn má pravdu! Ak do pol hodiny nebude lepšie, musím volať záchranku. Žena sa opatrne oprela, zavrela oči a počítala do sto, aby sa upokojila. Odrazu akoby z diaľky začula nejaký zvuk. Aha, telefón! – Haló, – len s veľkou námahou otvorila ústa. – Anička, ahoj! Tu je Peter! Ako sa máš? Niečo ma ťaťahalo ti zavolať, cítil som nepokoj! – Peter, necítim sa dobre… – Prídem hneď, vieš otvoriť dvere? – Peti, dvere mám v poslednom čase stále odomknuté. Anna pustila telefón z rúk. Siahnuť po ňom už nemala síl. – Nech, – pomyslela si. Pred očami jej bežali spomienky z mladosti: študentka Ekonomickej univerzity, dvaja usmievaví kadeti vojenskej školy s balónikmi v ruke. – Smiešne, takí veľkí a balóniky, – v duchu sa usmiala vtedajšia Anička! Ach áno, veď bol deviaty máj! Pochod, radostné oslavy! A ona, medzi Peťom a Jožkom, s balónikmi v ruke. Vtedy si vybrala Jožka. Bol priebojnejší, Peťo skôr uzavretý a hanblivý. A potom ich osud rozdelil: Ona s Jožkom išli slúžiť pri Bratislave, Petiho preložili do českých krajín. Stretli sa až po rokoch doma, keď už prišli dôchodky. Peti zostal sám, nikdy sa neoženil, nemal deti. Keď sa ho pýtali prečo… Mávol rukou a len zažartoval: – V láske mi nejde, mal by som začať hrať karty! Anna začula cudzie hlasy, rozhovor. S námahou otvorila oči: – Peťo! Vedľa neho stál zrejme lekár zo záchranky. – Nebojte sa, bude jej lepšie. Vy ste jej manžel? – Áno, – prikývol Peter. Lekár mu dal inštrukcie. Peter neodchádzal, varil čaj, staral sa o Annu a bál sa ju nechať samú. – Vieš, Anka, ja som ťa celý život miloval. I preto som sa neoženil. – Ach, Peťo, s Jožkom sme celý život žili pekne, vážili sme si jeden druhého. Ty si v mladosti nič nepovedal, netušila som, čo ku mne cítiš… Ale na čo to teraz rozoberať – tie roky už nevrátime. – Anka, prežime spolu to, čo nám ešte ostáva, šťastne! Koľko Boh dá, toľko budeme šťastní! Anna oprela hlavu o Petrove rameno a usmiala sa. O týždeň zavolala dcéra Natálka: – Mama, volala si, nemohla som, potom som zabudla… – Ach, už je všetko v poriadku. Vlastne ti chcem povedať, aby si nebola prekvapená: vydávam sa! V telefóne ticho, bolo počuť, ako dcéra zalapáva dych. – Mama, si normálna? Tebe už na cintoríne dávno píšu dochádzky a ty sa chceš vydávať?! A kto je ten šťastlivec? Anne vyhŕkli slzy, ale nakoniec pevne odpovedala: – To je moja vec! A položila telefón. Obrátila sa na Petra: – Priprav sa, dnes prídu všetci traja! – Zvládneme to! – zasmial sa Peter. Večer stáli na prahu všetci traja: Igor, Irenka aj Natálka! – Tak, mama, predstav svojho frajera! – začal posmešne Igor. – Veď sa poznáme, – prišiel z izby Peter. – Aničku milujem od mladosti, keď som ju minulý týždeň videl takto, uvedomil som si, že o ňu nechcem prísť. Požiadal som ju o ruku a ona súhlasila. – Počujete, vy starý klaun, vám už načisto šibe? Aká láska v takom veku?! – vykríkla Irena. – Aký vek? Veď máme len po sedemdesiat, ešte máme čo žiť. A vaša mama je stále krásna! – Tak, vy ste to vymysleli, aby ste z nej dostali byt, že? – s istotou právničky sa opýtala Natália. – Deti, hanbite sa, čo tu má spoločné môj byt? Veď vy všetci máte kde bývať! – Aj tak na ten byt máme nárok! – pridala sa Natália. – Mne netreba nič! Kde bývať, to ja si nájdem! – povedal Peter. – Ale prestaňte sa k mame takto správať, je to nechutné! – A ty si kto, prestaň tu mudrovať! Kto sa ťa na niečo pýtal? – vypenil Igor. Peter sa ani nepohol, stál a díval sa Igorovi do očí. – Som manžel vašej mamy, či chcete, alebo nie! – A my sme jej deti! – skríkla Irena. – A zajtra ju dáme do domova dôchodcov alebo rovno na psychiatriu! – prikývla Natália. – To teda nie! Poď, Anička, odchádzame! Išli spolu, držiac sa za ruky, neobzreli sa. Bolo im jedno, čo si ostatní myslia. Boli šťastní a slobodní! A starý lampáš im svietil na cestu. A deti, nechápali: Aká môže byť láska v sedemdesiatich?
POSLEDNÁ LÁSKA Vierka, naozaj nemám peniaze! Včera som dala posledné euro Katke! Veď vieš, má dve malé deti!
Без категорії
018
Olga passou o dia inteiro a preparar-se para o Ano Novo: limpou a casa, cozinhou e pôs a mesa. Ia ser o seu primeiro Ano Novo longe dos pais, mas ao lado do homem que amava. Há três meses que vivia com o Tó Zé, 15 anos mais velho, divorciado, pagava pensão aos filhos e gostava de beber de vez em quando… Mas isto tudo era irrelevante quando se ama alguém. Ninguém percebia o que ela via nele: feio, rabugento, forreta ao extremo e sem dinheiro nenhum – e quando tinha, era só para ele. Mas foi com este “Príncipe” que a Olguinha se apaixonou. Durante três meses, a Olga fez tudo para mostrar ao Tó Zé que era uma mulher pacata e excelente dona de casa, à espera que ele lhe pedisse em casamento. Ele sempre dizia: “Temos de viver juntos primeiro, para ver se sabes ser dona de casa. Não quero outra igual à minha ex-mulher.” Como era a ex, a Olga nunca soube – ele nunca explicava nada de jeito. Por isso, ela esforçava-se ao máximo: não reclamava quando ele chegava bêbado, cozinhava, limpava, lavava roupa, comprava tudo do próprio bolso (não fosse ele pensar que ela era interesseira). Até na passagem de ano tudo foi pago por ela, incluindo um telemóvel novo de prenda. Enquanto a Olga se preparava para a festa, o seu “milagre” Tó Zé também se preparava à sua maneira: foi beber com os amigos. Chegou animado a casa e anunciou que viriam amigos (todos seus, que ela nem conhecia) para a festa. A mesa posta, faltava uma hora para a meia-noite. O ambiente estragou-se, mas ela aguentou-se, porque não queria dar parte fraca – não queria que ele a comparasse à ex-mulher. Meia hora antes do ano novo, apareceu um grupo de amigos bêbados, homens e mulheres. O Tó Zé animou logo, pôs toda a gente à mesa e a festa prosseguiu – menos para a Olga, que nem foi apresentada aos convidados. Ninguém lhe ligava, só falavam entre eles e até troçaram quando ela sugeriu que faltavam dois minutos para a meia-noite e era altura de encher os copos de champanhe. “Então mas quem é esta?”, perguntou uma das convidadas. “É a vizinha da cama”, respondeu o Tó Zé a rir-se, seguido das gargalhadas dos outros. Comeram a comida preparada pela Olga e fizeram dela chacota. Na passagem de ano gozaram com a sua inocência e elogiaram o Tó Zé pela “boa jogada” de arranjar uma cozinheira e empregada grátis. Ele não a defendeu, riu-se com todos, comeu a comida dela e continuou a humilhá-la. A Olga saiu em silêncio, agarrou nas suas coisas e foi para casa dos pais. Nunca teve uma passagem de ano tão horrível. A mãe disse, como sempre, “eu avisei-te”, o pai suspirou de alívio, e a Olga, depois de chorar tudo o que tinha a chorar, tirou finalmente os óculos cor-de-rosa. Uma semana depois, quando o dinheiro acabou, o Tó Zé apareceu-lhe à porta a perguntar, como se nada fosse: “Então, foste embora? Ficaste amuada?” – e, ao perceber que ela não o queria de volta, ainda disse: “Muito bonito, sim senhora – tu em casa da mamã e do papá, e o meu frigorífico vazio! Já te estás a portar como a minha ex!” A Olga ficou sem palavras com tamanha lata. Tantas vezes ensaiou o que lhe ia dizer, mas só conseguiu mandá-lo àquela parte e fechar-lhe a porta na cara. E assim, a Olga começou uma nova vida – logo a partir do Ano Novo.
Olívia passou o dia inteiro a preparar-se para a passagem de ano: limpou a casa, cozinhou pratos tradicionais
Без категорії
032
Oľga celý deň chystala dokonalého Silvestra: upratovala, varila a prestierala sviatočný stôl. Prvýkrát trávila Nový rok nie s rodičmi, ale so svojou láskou. Už tretí mesiac žila s Tolom v jeho byte. Je o 15 rokov starší, rozvedený, platí alimenty a občas si rád vypije… ale to sú drobnosti, keď niekoho milujete. Nikto nechápal, čím si ju získal: vzhľadom ani zďaleka neohúri, povahou nepríjemný, lakomý až to bolí a navyše nikdy nemá peniaze. Ak ich má, tak len pre seba. No práve do tejto „zázračnej polovičky“ sa Oľga zaľúbila. Oľga dúfala, že Tolik ocení, aká je starostlivá a pracovita – a určite si ju bude chcieť vziať za ženu. Veď sám povedal: „Treba sa najskôr spolu zohriať. Potom uvidíme, aká si gazdinka. Čo ak si taká istá ako tá moja bývalá?“ Aká bola jeho bývalá, Oľga nemala tušenia, lebo nikdy nič poriadne nepovedal. Snažila sa zo všetkých síl ukázať to najlepšie: nenadávala, keď prišiel opitý, varila, prala, upratovala, nákupy platila zo svojho (aby si nemyslel, že je vypočítavá). Aj sviatočný stôl nachystala za vlastné. A kúpu mu pod stromček nový mobil. Počas Oľginej prípravy na sviatok sa jej milovaný Tolik tiež „pripravoval“ po svojom – popíjal s kamarátmi. Domov dorazil rozjarený a oznámil, že na Silvestra k nim prídu jeho známi. Ktorých ona nepoznala. Oľga bola hotová, do polnoci zostával hodina, náladu mala pokazenú, ale ovládala sa, aby mu nič nevyčítala – nechcela byť ako jeho bývalá. Pol hodiny pred Novým rokom sa do bytu vtrhla hlučná opitá partia. Tolik vyhlásil hostinu a oslava mohla pokračovať. Oľgu hosťom ani nepredstavil, nikto si ju nevšímal – všetci len pili, bavili sa medzi sebou. Keď upozornila, že je čas naliať šampanské, pohľadali na ňu, akoby bola nepozvaný hosť. — A to je kto? – opýtala sa opitá slečna. — Susedka v posteli, – zachechtal sa Tolik a s ním aj ostatní. Jedli jej jedlo a vysmievali sa jej. Pod údermi polnočných zvonov sa smiali jej naivite a chválili Tolika, že si našiel „zadarmo kuchárku i upratovačku“. Tolik sa jej nezastal – smial sa s ostatnými. Veselo si užíval jedlo, čo nakúpila a navarila ona. Oľga potichu odišla do izby, pobalila si veci a vrátila sa k rodičom. Taký hrozný Silvester nezažila nikdy. Mama len povedala: „Ja som ti hovorila,“ otec si vydýchol a Oľga, vyplakaná do sýtosti, zosnímala z očí ružové okuliare. O týždeň, keď Tolikovi došli peniaze, objavil sa u nej a ako by sa nič nestalo sa spýtal: — A čože si odišla? Urazila si sa? – keď videl, že nemá záujem o zmierenie, skúšal: – No výborne, ty si si u mamičky v pohode, a mne v chladničke myš zdochla! Začínaš byť ako moja bývalá! Z tej drzosti jej došli slová. V duchu si tisíckrát opakovala, čo mu povie, no napokon povedať zvládla len jediné – v poriadne „slovenskom“ duchu ho poslať kadeľahšie a zabuchnúť za ním dvere. Takto sa pre Oľgu začal nový život práve s príchodom Nového roka.
Počúvaj, musím ti niečo povedať, to sa ti bude zdať akoby to bola scéna z nejakého slovenského seriálu
Без категорії
0101
Vítor, por favor, não fiques magoado. Mas queria mesmo que fosse o meu pai a levar-me ao altar. Ele é o meu pai de sangue, afinal de contas. Pai é pai. Tu… Bem, tu entendes, és o marido da minha mãe. Nas fotos vai ficar mais bonito se for com o meu pai, ainda por cima ele fica todo elegante de fato. Vítor congelou com a chávena de chá na mão. Tinha 55 anos. Mãos calejadas de camionista, costas já debilitadas. À frente, sentada, estava a Aline, a noiva. Linda, 22 anos. Vítor lembrava-se dela pequenina, com 5 aninhos, quando entrou naquela casa pela primeira vez. Escondeu-se atrás do sofá a gritar: “Vai-te embora, és um estranho!” Mas Vítor ficou. Ensinou-a a andar de bicicleta. Passou noites ao lado da cama dela quando teve varicela e a mãe, Vera, já quase não aguentava de cansaço. Pagou-lhe os aparelhos dos dentes (vendeu a motorizada para isso). Pagou-lhe a universidade (a trabalhar em dois turnos, destruindo a saúde). E o “pai verdadeiro”, o Igor, aparecia de três em três meses. Trazia um urso de peluche, levava-a ao Santini, contava histórias das conquistas no mundo dos negócios e desaparecia. Nem um euro de pensão. — Claro, Alininha — disse Vítor baixinho, pousando a chávena. — Pai é pai. Compreendo. — És o maior! — disse Aline, beijando-lhe a face áspera. — Por falar nisso, ainda falta dar o sinal do restaurante. O pai disse que transferia, mas os bancos bloquearam-lhe a conta por causa das Finanças. Podes avançar com cem mil? Depois devolvo-te… do dinheiro dos presentes. Vítor levantou-se, foi ao móvel velho, tirou um envelope do meio dos lençóis. Era o dinheiro do arranjo da sua velha Toyota. O motor já batia, precisava de ser reparado. — Leva. Não precisas devolver. É a minha prenda. O casamento foi de sonho. Num clube de campo, arco de flores naturais, animador caro. Vítor e Vera sentados à mesa dos pais, no seu único fato, já apertado nos ombros. Aline brilhava. Foi o Igor que a levou ao altar. Impecável, alto, bronzeado (acabado de chegar do Algarve), smoking alugado. Orgulhoso, sorrindo para as câmaras, a limpar uma falsa lágrima. Sussurravam: “Que classe! É toda do pai!” Ninguém sabia do smoking alugado — pago às escondidas pela própria Aline. No copo-d’água, Igor pegou no microfone: — Filhota! Lembro-me quando te peguei nos braços pela primeira vez. Eras uma princesa minúscula. Sempre soube que merecias o melhor. Que o teu marido te trate como eu tratei! Palmas gerais. Mulheres de lágrima no olho. Vítor, de cabeça baixa. Não se lembrava do Igor pegar nela ao colo. Lembrava-se que nem sequer foi buscá-la à maternidade. A meio da festa, Vítor saiu para fumar. O coração a queixar-se — música alta, ambiente abafado. Foi até à sombra do alpendre. Ouviu vozes. Era o Igor, ao telefone com um amigo: — Está tudo bem, pá! Casamento da filha, uma festa. Os papalvos pagam, a gente diverte-se. A filha cresceu, ficou jeitosa. Já fiz negócio com o noivo — o pai dele está na Câmara. Pisquei-lhe o olho, disse que o genro podia ajudar o sogro com o negócio. Parece que pegou. Vou carregar mais um bocadinho, sacar-lhe uns trocos, depois logo se vê. E a miúda? É apaixonada, adora o paizinho. Basta dois elogios, fica logo derretida. A mãe dela, a Vera, sentadinha com o cromo do camionista. Está acabada, credo. Ainda bem que me pus a andar a tempo. Vítor ficou sem palavras. Mãos fechadas com força. Queria avançar e dar um murro naquele pavão. Mas não. Porque reparou que, na outra ponta do alpendre, na sombra da hera, estava Aline. Tinha ido apanhar ar fresco. E ouviu tudo. Aline ficou imóvel, mão na boca. A maquilhagem perfeita já a escorrer. Olhou para o “verdadeiro pai”, que ria perversamente, a chamá-la de “recurso” e de “pateta”. Igor desligou o telefone, ajeitou a gravata, foi radiante para o salão. Aline deixou-se cair de cócoras, o vestido encostando na tijoleira suja. Vítor aproximou-se suavemente. Não disse “Eu bem te disse”. Não se vingou. Apenas tirou o casaco e colocou-lhe nos ombros. — Levanta-te, filha. Ainda apanhas uma gripe, isto está frio. Aline olhou para ele com pânico, vergonha. Daquela que dá vontade de desaparecer. — Tio Vítor… — murmurou. — Pai… O Igor… — Eu sei — respondeu Vítor, serenamente. — Chega. Já passou. Tens o teu casamento, os convidados estão à espera. — Não consigo voltar! — chorou, a borrar a maquilhagem com as lágrimas. — Eu traí-te! Escolhi-o a ele, pus-te num canto! Como fui tão burra! — Não foste. Só querias um conto de fadas — Vítor deu-lhe a mão forte, quente, calejada. — Às vezes, os contos são escritos por aldrabões. Bora. Lava a cara, ajeita a maquilhagem, vai dançar. Não lhe deixes perceber que te magoou. O dia é teu, não é espetáculo dele. Aline voltou ao salão. Pálida, mas de cabeça erguida. O animador: — Agora… a valsa da noiva com o pai! Igor, todo sorrisos, abriu os braços no meio da pista. Silêncio. Aline pegou no microfone. Tremia, mas a voz era firme. — Quero mudar a tradição — disse. — O pai biológico deu-me a vida. Obrigada por isso. Mas a valsa dança-se não com quem dá a vida, mas com quem nos protege. Com quem curou joelhos esfolados. Com quem me ensinou a não desistir. Com quem deu tudo para eu estar aqui hoje. Virou-se para a mesa dos pais. — Pai Vítor. Danças comigo? Igor ficou parado, sorriso idiota a meio. Correu um murmúrio na sala. Vítor levantou-se devagar. Corado de vergonha. Foi ter com ela. Desajeitado, de ombros caídos no fato apertado. Aline abraçou-o pelo pescoço, encostou-se ao seu ombro. — Desculpa, pai — murmurava a dançar. — Desculpa, por favor. — Está tudo bem, pequenina. Está tudo bem — Vítor afagou-lhe as costas com a mão pesada. Igor ainda ficou um bocado, percebeu que o espetáculo acabou, fugiu para o bar e saiu da festa. Passaram três anos. Vítor está no hospital. O coração não aguentou tudo. Enfarte. Debilitado, deitado, soro no braço. A porta abriu-se. Entrou Aline pela mão de um menino de dois anos. — Avô! — correu o miúdo para a cama. Aline sentou-se, pegou na mão de Vítor e beijou todos os calos. — Pai, trouxemos-te laranjas. E caldo de galinha. O médico disse que o prognóstico é bom. Não stresses. Vais ficar bem. Já te comprei estadia na estância termal. Vítor olha para a filha e sorri. Não tem milhões. Tem um carro velho e costas lixadas. Mas é o homem mais rico do mundo. Porque é PAI. Sem “padrasto”. A vida põe tudo no seu lugar. Pena é, às vezes, o preço da lição ser a humilhação e o remorso. Mas mais vale tarde do que nunca perceber: pai não é o nome no registo, é quem te segura, quando cais. Moral: Não se deixem levar pela embalagem bonita. Muitas vezes está vazia por dentro. Valorizem quem está convosco nos dias simples, quem vos ampara e não pede nada em troca. No fim da festa, só fica quem vos ama de verdade, não quem gosta de brilhar à vossa custa. Já tiveram um padrasto que foi mais pai do que o próprio? Ou acham que o sangue fala mais alto? 👇👨‍👧
Tiago, não leves a mal Mas eu gostava mesmo que fosse o meu pai a levar-me ao altar. Ele é o meu pai