Без категорії
030
Na manželovo jubileum svokra pozvala štyridsať hostí — variť a platiť som, samozrejme, mala ja. Lenže prepočítali sa.
Keď na to dnes spomínam, viem, že to bol zlomový moment. Už som všetkých obvolala, oznámila Tamara Kováčová
Без категорії
07
На юбилея на мъжа ми свекървата покани четиридесет души — готвя и плащам, разбира се, трябваше аз. Но сметката им излезе крива!
— Вече обиколих всички, — съобщи Тамара Иванова с тон, сякаш беше направила на Яна подарък за цял живот.
Без категорії
067
Marido deu à mãe a nossa nova máquina. Mas quem lavou à mão não fui eu.
— Os carregadores chegam daqui a meia hora, — diz o meu marido Rui, a esconder os olhos e a mexer nervosamente
Без категорії
09
Съпругът даде новата ни пералня на мама. Но ръчното пране не се падна на мен.
— Хамалите ще дойдат след половин час, — извърна очи и нервно завъртя ключовете на колата, изрече мъжът ми Борис.
Без категорії
018
Manžel dal mame našu novú práčku. Ale ručne prať som nemusela ja.
Milý denník, Dnes popoludní prišiel Peter domov, skrýval oči a nervózne krútil kľúčmi od auta.
Без категорії
02
O cão arrastava o João para as ruínas: o que viu deixou-o estupefactoNo meio dos escombros, uma lápide com o nome da sua avó brilhava sob a luz da lua.
– Então, Ruivo, vamos lá… – resmungou o Valter, ajeitando a trela improvisada com uma corda velha.
Без категорії
016
Pes ťahal Valéra smerom k ruinám: z toho, čo uvidel, mu až vyrazilo dychNa mieste, kde kedysi stála stará fabrika, uvidel zvláštny kovový podstavec s vyrytými symbolmi, ktoré akoby svietili v tieni.
– No, Ryško, poďme, či čo… – zamrmlal Ján, upravujúc si domáce vôdzku z povrazu. Zapol si bundu
Без категорії
02
Кучето теглеше Валери към развалините: от видяното той дори се стъписаИзмъкна се изпод руините древен амулет, който започна да свети в зловещо зелено, докато кучето наостри уши и изръмжа към нищото.
– Е, Ръжко, да тръгваме… – измърмори Вальо, оправяйки самоделен повод от старо въже. Той закопча
Без категорії
046
“O meu marido está há seis meses sem trabalhar, dorme até à hora do almoço e acha que eu tenho de o sustentar. Eu, em resposta, pedi a demissão.”
– Inês, o almoço está pronto? – a voz do Rui veio do quarto. Era uma da tarde. O Rui tinha acabado de acordar.
Без категорії
022
Мъж не работи от половин година, спи до обяд и смята, че трябва да го храня. А аз напуснах в отговор.
Спомням си, че всичко започна един обикновен ден. Борис, съпругът ми, лежеше в спалнята до обяд, а аз