„Klopka? Ja som ju nazval Stromček. Celé ráno tu pobehovala. Hneď bolo vidieť, že sa stratila. Potom sa mi u nohy pritúlila. Tak som ju posadil do auta, aby nezamrzla, chúďatko,“ usmial sa muž… „Tomka, no povedz, dá sa mať toľko smoly? Koľkokrát som ti vravela, že ten Víťo pre teba nie je!“ karhala Tamaru mama. Žena stála so sklonenou hlavou. Hoci iba nedávno oslávila tridsaťsedmičku, cítila sa ako žiačka, ktorá priniesla domov päťku. Navyše Tamara cítila obrovskú trpkosť a bolesť – za seba, svoj nevydarený rodinný život aj malú dcérku. Veď pred najkrajším sviatkom roka ostali bez hlavy rodiny. „Odchádzam,“ zamrmlal Viktor Tamare večer. Najprv ani nepochopila, o čom hovorí. „Odchádzaš kam?“ spýtala sa Toma automaticky a položila pred muža tanier voňavého boršču. „Si vážne zvláštna, Tomka. Veci neberieš vážne! Ako som s tebou mohol toľké roky žiť?“ prevrátil oči Viktor tragicky. Tamara nestihla nič povedať, muž sám všetko vysvetlil: „Nemôžem takto ďalej! A tá tvoja večne brechajúca sučka. Dcéra stále chorá. Žiadna romantika, Toma. Pozri na seba. Na koho si sa zmenila?“ zakončil svoju tirádu. Toma sa snažila v pohári vitríny pozrieť na vystrašený odraz, ale nešlo to. Slzy jej tiekli samé a ostala stáť v kuchyni sama. Viktor neznášal slzy. S ľútosťou sa pozrel na boršč, postavil sa a išiel si baliť veci… Psík Klopka, cítiac nepokoj, sa začal motať okolo Tomy a ticho kvíkať, aby ju utešil. „Aspoň si oddýchnem bez toho večného brechotu,“ zvolal Viktor v predsieni s taškou cez plece. „Viktor, ale čo Eva?“ šepla Tamara, predstaviac si, ako bude päťročná dcérka smutná, keď sa prebudí. „No, niečo vymysli! Si predsa mama,“ odvetil muž a za sprievodu Klopkinho kvílenia odišiel z bytu… Tamara sedela na kuchyni celú noc a objímala sučku. Klopka ju lízala teplým jazykom a snažila sa ju podporiť. Chápala, že sa stalo niečo zlé. Niekoľko dní Toma nevedela, ako to povedať mame. Tá jej občas volala a pýtala sa, ako sa má. Toma rýchlo odpovedala, že v poriadku, a vypla mobil. „A práca? Našla si niečo? Dávaj pozor, ešte ťa ten Víťo lump nechá a nebudeš mať na chleba,“ povedala mama, keď prišla na návštevu. Vtedy sa Toma rozplakala a všetko matke vysvetlila – zamestnávatelia sa neozývajú, Viktor je preč už pár dní. Staršia pani len vzdychla, nečakala taký zvrat. „Veď bolo jasné, čo zamýšľa. Päť rokov ste spolu bývali, dieťa máte, a tvoj frajer sa o žiadnu svadbu ani nezaujímal,“ rozčuľovala sa mama. Bolo jej ľúto neschopnej dcéry a vnučky. „A čo teraz?“ zvolala napokon. Toma pokrčila plecami: „Nejak sa zariadim. Nastúpim ako opatrovateľka do Evinej škôlky,“ povedala rezignovane. „Nevyžijete z toho… Ešte aj psa treba kŕmiť,“ skonštatovala mama, ktorá zvieratá nikdy nemusela. A malú Klopku, ktorú Toma našla na ulici, priam neznášala. Chcela ešte niečo povedať, no zastavila sa, keď videla, že Toma ledva zadržiava slzy. „Tak neplač. Pomôžem vám. Keď bude treba, postrážim Evu,“ snažila sa upokojiť dcéru… Tak prešiel ďalší týždeň. Tamara Alexandrovna si medzičasom našla prácu. Chodila s Evou do škôlky; dievčatko sa tešilo. „Maminka, nemohli by sme zobrať Klopku tiež? Babka len frfle, že je z nej unavená. Klopka by ti mohla pomáhať umývať taniere a dávať na nás pri obedňajšom spánku pozor,“ smiala sa Eva. Tamara sa pobavila, objala dcéru, no zakaždým jej stislo srdce, keď zaznel ďalší Evin dotaz: „A ocko sa vráti? Stihne to na Vianoce?“ Na pravdu nenašla odvahu, pohotovo si vymyslela služobnú cestu. Viktor jej nezodvihol, keď skúšala dohodnúť stretnutie. Keď už zdvihol, odbil ju: „Toma, neruš mi nový život. Povedz Eve, že som superagent na dôležitej misii. Takto nejako. Inak, nenašla si doma môj kravatu?“ „Kam sa len mohla podieť? V čom mám asi tak oslavovať Silvestra?“ finišoval Viktor a zložil. Tamara sedela zamyslená. Netušila, ako bude oslavovať Vianoce sama. Ani ako to vysvetlí Eve. Potom sa to stalo nečakane. Starká viedla vnučku na polikliniku. Eva bola prechladnutá, ale už sa cítila lepšie. Zrazu sa pred nimi z ničoho nič objavil Viktor. „Oci, oci! Ty si sa vrátil?“ vrhla sa dievčina otcovi okolo krku. Viktor sa strhol, potom sa usmial a potichu Eve vysvetlil, že s mamou už spolu nebudú bývať. Potom sa ponáhľal ďalej. „Možno sa ešte občas zastavím, keď budem mať čas,“ povedal napokon. Eva stála so zatvorenou tvárou a šepkala: „Už viac neprichádzaj…“ A večer jej stúpla teplota znova. O dva dni prišiel do bytu lekár. Eva nechcela hovoriť s nikým. A ani sa zrejme neplánovala rýchlo uzdraviť. „Možno je to zo stresu,“ skonštatoval doktor, keď sa dozvedel o otcovi. Tamara si vyčítala: „Mala som jej to vysvetliť hneď. Je dosť bystrá, pochopila by všetko,“ hovorila mame, ktorá len krútila hlavou… O dva dni však prišlo ďalšie nešťastie. Starká išla vyvetrať Klopku. Ponáhľala sa, vzala ju bez vodítka. Vtedy si Klopka postavila hlavu. Keď starká na sučku zahučala, Klopka sa rozbehla na opačnú stranu a zmizla. „No len choď! Budeš mrznúť na ulici, hneď sa vrátiš,“ zamumlala žena a vrátila sa do bytu, ponáhľajúc sa k vnučke s liekmi. Lenže, keď sa Eva dozvedela, že sa Klopka stratila, prestala jesť aj piť. Márne Tamara sľubovala, že sučku určite nájde. Eva bola rozhodná: „Až keď nájdeš Klopku, budem opäť jesť,“ otočila sa chrbtom k stene. „To máš z tvojho rozmaznávania, Toma! Dievča ti úplne prerástlo cez hlavu. Veď som ti vravela…“ začala mama. „Radšej keby si dávala väčší pozor na Klopku, než mi čítať lekcie,“ zúrivo vyhŕkla inak tichá Tamara. „No prepáč… Veď ja sa len snažím pre vás,“ urazene vytiahla mama a odišla. Tamara znovu zostala sama. Dlho blúdila v ten večer okolo domu. Eva napokon zaspala v postieľke. Toma stále dúfala, že Klopka trafí domov. Ale márne. Premrznutá sa vrátila do bytu a zaspala nepokojným spánkom… Eva sa zobudila zavčasu: „Maminka, sníval sa mi nádherný sen! O stromčeku! Ozdobili sme ho a našli Klopku!“ tešila sa. Tamara sa pousmiala. Na stole stál malý umelý stromček. Blížili sa Vianoce a pripravili si aspoň maličkú oslavu, ako bolo v ich možnostiach. No Eva bola sklamaná – stromček musí byť veľký a živý, inak Klopka nenájde domov. „Až bude ozajstný stromček, Klopka sa vráti. Presne ako v sne!“ plakala. Tamara vzdychla. Živý stromček si nemohla dovoliť. Volala mame, no tá odmietla prísť na návštevu: „To ti pes je dôležitejší než matka? Zamysli sa nad tým,“ urazene zahlásila mama. Toma si uvedomila, že na mamu sa nemôže spoľahnúť. Našťastie boli pred nimi voľné dni. Evin stav sa nezlepšoval. Keď už bolo všetko pripravené na Štedrý večer a Eva bola stále smutná, rozplakala sa: „Stromček nemáme… ani Klopka nepríde, ani ocko už nie…“ Toma ju hladila po vlasoch a potláčala slzy. Potom poprosila milú susedku, nech dá na Evu pozor, a vybehla na ulicu… Studený vzduch jej udrel do tváre, snehové vločky vírili v tanci. Ľudia sa usmievali, no Toma nevnímala nič okolo. Zúfalo hľadala Klopku. „Kde si mohla byť, drobček môj?“ šepkala, prechádzala ulice dookola. Až prišla ku stánku s vianočnými stromčekmi. Prísny muž v kožuchu postával pri posledných stromčekoch. „Nechcete stromček? Ešte mám pár kúskov, dám vám zľavu…“ lákal predavač. „Možno ho už doma čaká rodina… Manželka na stole, deti pri okne…“ prebehlo Tamare hlavou. Vtom pribehla mladá dvojica, vzali jeden stromček. „Tak čo? Zoberiete? Toto je posledný. S donáškou pomôžem,“ povedal Tamare. Pozrela na neho s beznádejou. Nemala peniaze. Ani to málo doma nestačilo na takú kúpu. Cítila sa trápne. Všimla si však haluzie v korbe auta. „Môžem si vziať vetvičky… ak ich nepotrebujete?“ spýtala sa potichu. Muž uprene hľadel na nešťastnú ženu, potom prikývol: „Samozrejme. Pomôžem vám s tým,“ vytiahol haluzie z korby. Tamara s vďakou prijala dar a začala sa ospravedlňovať: „Veď viete, dcérka je chorá… túži po stromčeku, Klopka nám utiekla…ťaží nás to všetko, nijako nevianočne…“ Muž ju počúval. Aj jeho opustila manželka, tiež mal hlavu plnú smútku. Tiež mal pocit, že ho už nikto nečaká. Vtom k nim pristúpil ďalší muž: „Za koľko je ten stromček?“ spýtal sa, ukazujúc na posledný kus. „Je predaný. Skúste u kolegu, tam ešte niečo majú,“ odvetil predavač. Tamara prekvapene pozrela na predavača. „Poďte, stromček vám odveziem k domu,“ usmial sa zrazu. Uvedomila si, že vôbec nie je taký drsný, ako sa na prvý pohľad zdá. „Ale ja nemám peniaze, hovorila som…“ rozpakovala sa. „Pamätám si,“ prikývol potichu muž. A potom sa stalo niečo až neuveriteľné. Také, čo sa mohlo stať len tesne pred najkrajším sviatkom roka. Muž otvoril dvere auta a Tamara tam našla spiacu Klopku. Bola zabalená v teplom svetri, až musela chvíľu premýšľať, či sníva. „Ako ste sa dostali ku Klopke?“ vydýchla Tamara. „Klopka? Ja som ju nazval Stromček. Celé ráno tu pobehovala. Hneď bolo vidieť, že sa stratila… Potom sa mi pritúlila k nohám, tak som ju dal do auta, aby nezamrzla, chúďatko,“ usmial sa muž. Volal sa Pavol. Mal rád zvieratá a ľahko vychádzal s deťmi. Onedlho v Tomarinom byte zavládlo teplo a pohoda, aká tam doteraz nikdy nebola. Možno za to mohol ten čarovný sviatok, ktorý spojil dvoch dobrých ľudí, alebo to bolo dávne rozhodnutie osudu… Nikto nevie. Je isté len jedno: nová rodina je teraz šťastná. A Klopku, nuž, občas ešte nazvú aj Stromček.

Gombička? Ja som ju pomenoval Zuzka. Bežala tu celé ráno dneska. Hneď bolo jasné stratila sa. A potom sa mi schúlila pri nohách. Tak som ju jednoducho vložil do auta, aby nezamrzla, chúďa, usmieval sa muž…

Maruška, to sa na teba vážne lepí nešťastie? Koľkokrát som ti hovorila, že ten Viktor ti nesedí! karhala Marušu mama.

Stála tam, hlavu sklopenú. Hoci nedávno oslávila tridsaťsedem, cítila sa ako školáčka, ktorá si domov priniesla päťku.

A Maruši bolo veľmi ľúto samej seba, svojej nevydarenej rodiny a malej dcérky. Veď pár dní pred Vianocami ostali bez otca.

Odchádzam od vás, povedal Viktor sucho jedného večera. Najskôr nepochopila, čo vraví.

Kam ideš? opýtala sa automaticky Maruša a položila na stôl pre neho tanier voňavého kapustového prívaru.

Vieš čo, Maruša, ty akoby si bola z iného sveta. Nemáš pojem o vážnych veciach! Ako som s tebou vôbec tie roky vydržal? prevrátil očami Viktor.

Maruša ani nestihla nič dopovedať, už jej to vysvetľoval podrobne:

Už to ďalej nejde! A tá tvoja večne zavýjajúca suka. Dcérka stále chorá. Žiadna romantika, Maruša. Pozri sa na seba, na koho si sa zmenila? zakončil Viktor svoju tirádu.

Maruša sa zahľadela do presklených dverí kredenca, chcela v nich zazrieť vyľakaný odraz, ale slzy jej bránili. Zostala stáť v kuchyni celkom sama, slzy tiekli samé od seba.

Viktor slzy nezvládal. S nevôľou pozrel na prívarok, vstal od stola a šiel si baliť veci…

Psík Gombička, ktorá cítila, že sa niečo deje, sa točila pri nohách svojej paničky, kňučala a snažila sa niečo vycítiť.

Aspoň si konečne oddýchnem od toho nekonečného vytia, zahlásil Viktor, keď vyšiel s taškou cez plece do predsiene.

Viktor, ale čo Lucia? šepkala Maruša, keď si predstavila, aké bude ich päťročné dievča sklamané, keď sa zobudí.

Však už niečo vymyslíš! Si predsa matka, odpovedal a za vytia Gombičky odišiel…

Maruša presedela celú noc v kuchyni s Gombičkou v náručí. Psík jej olizoval ruky, snažil sa utešiť. Akoby chápala, že sa stalo niečo zlé.

Niekoľko dní Maruša nevedela, ako to mamke povedať. Tá sem-tam volala, pýtala sa na život. Maruša rýchlo zaklamala, že je všetko v poriadku, a vypla mobil.

A s prácou čo? Našla si aspoň niečo? Pozor, Viktor ťa nechá a na chleba nebude, hovorila jej mama, keď prišla na návštevu.

Vtedy Maruša nevydržala a rozplakala sa, všetko mame vysvetlila: pracovné miesta nie sú, Viktor odišiel pred pár dňami.

Stará pani len zalomila rukami. Takýto obrat nečakala.

Jeho úmysly boli jasné od začiatku. Žili ste spolu päť rokov, dieťa ste mali, a on si ťa ani nevzal, rozčuľovala sa mama.

Bolo jej ľúto dcéry i vnučky.

A teraz čo? spýtala sa napokon.

Maruša pokrčila ramenami:

Niečo vymyslím. Nastúpim ako opatrovateľka do škôlky k Lucii, povedala rezignovane.

Veľmi dlho zo mzdou opatrovateľky nevyžiješ… A psíka ešte treba živiť, uzavrela mama, ktorá zvieratá veľmi nemusela. Gombičku, ktorú dcéra našla na ulici, priamo neznášala.

Chcela niečo ešte dodať, no zastavila sa, lebo videla, že Maruša ledva zadržiava slzy.

No dobre, už neplač. Pomôžem vám, ak bude treba, aj pri Lucii postrážim, pokúsila sa Marušu utešiť…

Ubehol týždeň.

Maruša sa stihla zamestnať. Odvtedy chodila s Luciou každé ráno do škôlky. Lucia bola šťastná.

Maminka, a nemôžeme vziať Gombičku do škôlky ako pomocníčku? Babka sa stále sťažuje, že už nevládze s ňou von.

A Gombička by ti mohla pomáhať s umývaním tanierikov a strážila by nás na popoludňajšom spánku, smiala sa dcéra.

Maruša sa rozosmiala a objala dcéru. No hneď v očiach cítila smútok, keď počula ďalšiu otázku Lucie:

Mami, kedy príde ocko? Stihne to ešte do Vianoc?

Nemala srdce jej povedať pravdu. Niečo si vymyslela o služobnej ceste. Volala Viktorovi, prosila ho o stretnutie s Luciou, no vždy mal nejakú dôležitú prácu:

Maruša, neruš mi súkromie. Povedz Lucii, že som superagent a vyprevadili ma na tajnú misiu. Skoro sa nevrátim. A nevieš, kde mám ten svoj modrý kravatu? Potrebujem ho na Silvestra, skončil rozhovor.

Maruša sedela dlho zamyslená. Nevedela, ako bude sama tráviť tieto sviatky. A ako všetko vysvetlí Lucii?

Všetko prišlo nečakane. Babka viedla Luciu k lekárke. Mala nádchu, no už sa zlepšovala. Rozprávali sa, keď sa im zrazu pred nosom objavil Viktor.

Ocko! Už si doma? vrhla sa mu Lucia okolo krku.

Viktor sa strhol, usiloval sa usmiať, potom jej ticho vysvetlil, že s mamou už spolu nebudú žiť, a rýchlo sa porúčal.

Možno ešte prídem na návštevu, keď sa mi podarí, povedal na odchode.

Lucia stála meravo a pošepkala:

Neprichádzaj k nám už

Večer opäť dostala horúčku. O dva dni prišiel domov lekár.

Lucia nechcela s nikým hovoriť, a ani sa nezlepšovala.

Možno je to zo strachu a stresu, krčil plecami lekár, keď sa dozvedel, čo je vo veci.

Maruša si vyčítala:

Mala som jej to vysvetliť skôr, Lucia je múdre dieťa, pochopila by, hovorila mamy. Tá len krútila hlavou…

O dva dni ich zasiahlo ďalšie nešťastie. Babka šla s Gombičkou von. Ponáhľala sa, psa pustila na voľno. Vtedy si Gombička postavila hlavu.

Keď na ňu starká zvýšila hlas, Gombička sa rozbehla kdesi preč.

Tak teda bež, uvidíme, ako dlho tam vydržíš na mraze, povedala a odišla k vnučke, aby jej dala lieky.

Lenže Lucia úplne odmietla jesť i piť, keď sa dozvedela, že Gombička sa stratila. Sľuby mamy, že ju nájdu, nefungovali.

Najprv nájdeme Gombičku, potom budem jesť, povedala a otočila sa k stene.

To je tvojou výchovou, Maruša. Nič si dieťaťu neodoprela. Hovorila som ti… začala mama.

Radšej by si sa mala starať o Gombičku, než ma stále poučovať, vybuchla tichá Maruša.

No vieš čo! Však ja robím všetko pre vás! urazene odišla mama…

Maruša opäť ostala sama. Dlho sa túlala tie večery po okolí.

Lucia konečne zaspala. Maruša stále dúfala, že Gombička nájde cestu domov. Márne. Premrznutá, zúfalá, vrátila sa do bytu a zaspala.

Lucia vstala skoro:

Mama, snívalo sa mi o stromčeku! Ozdobili sme ho a potom našli Gombičku! Lucia bola plná nádeje.

Maruša sa smutne pousmiala. Na stole stál malý, umelý vianočný stromček. Blížili sa sviatky, boli pripravené, ako sa len dalo.

Len Lucia bola nešťastná, tvrdila, že ozajstný stromček musí byť veľký a voňavý.

Vtedy sa aj Gombička vráti. Ako v tom sne! plakalo dieťa.

Maruša si vzdychla. Živý stromček kupovať neplánovala, nemala na to peniaze. Zavolala mame, ale tá už nebola ochotná prísť:

Nie je ti ľúto, že ti viac záleží na psoch ako na vlastnej matke? povedala a zložila.

Bolo jasné, že sa nemá na koho obrátiť. Nadišiel víkend, Lucia bola slabá, nechcela vstať z postele. Keď už bolo všetko prichystané na Štedrý večer, Lucia sa rozplakala:

Stromček nemáme a Gombička sa nevráti, ani ocko ne…

Maruša dcéru hladila po hlave a bola na pokraji sĺz. Požiadala susedu, milú starú tetu, či by postrážila Luciu, vybehla na ulicu…

Do tváre jej udrel mráz, sneh sa víril do divokého tanca. Ľudia sa usmievali, nikto si ju nevšímal, ona nikoho nevnímala. Zúfalo hľadala Gombičku.

No kam si len ušla, moje zlatíčko? šepkala.

Odrazu sa ocitla na vianočnom trhu. Pri posledných stromčekoch stál muž v huňatej bunde. Maruša zamrzla.

Stromček ešte chcete? Už len tieto posledné. Dám vám zľavu, ponúkol jej predavač, očividne sa ponáhľal domov.

Doma naňho asi čaká rodina… žena chystá stôl, deti nahliadajú z okna, preblesklo Maruši v hlave.

V tom k mužovi pribehla mladá šťastná dvojica, kúpili stromček.

Idete, alebo nie? Už mám len tento posledný… Pomôžem vám s odvozom, pousmial sa.

Maruša beznádejne pozrela do jeho očí. Nemala so sebou eurá. A aj tie doma by nestačili na taký nákup.

Bolo jej trápne. Všimla si na korbe auta haldy konárov.

Môžem si zobrať tie konáre… ak vám netreba? spýtala sa ostýchavo.

Muž pozrel na zlomené konáre, povzdychol:

Jasné, vezmite si. Poďte, pomôžem vám, vybral hrču vetiev z auta.

Maruša vďačne prijala dar a začala objasňovať:

Viete, dcérka je chorá túži po stromčeku, Gombička sa stratila všetko je to také nevianočné…

Muž, na počudovanie, počúval. Aj jeho nedávno opustila manželka. Tiež naňho čakal doma len smútok. A vtedy k nim pristúpil ďalší muž:

Po čom máte stromček? opýtal sa pohľadom na posledný kus.

Už je predaný. Skúste u suseda, snáď mu nejaký ostal, kývol predavač.

Maruša naňho prekvapene pozrela.

Poďte, odnesiem vám tie konáre, povedal napokon tichšie.

A Maruša odrazu zistila, že zďaleka nie je taký drsný, ako vyzerá.

Ale ja nemám peniaze, spomínala som začervenala sa.

Viem, prikývol muž.

A potom sa stalo niečo zázračné, čo sa prihodí iba pred najkrajším sviatkom v roku.

Muž otvoril auto a na zadnom sedadle spala Gombička. Bola zabalená v teplom svetri, pomaly sa prebúdzala a nevedela, čo sa deje.

Ako ste ju našli? vyhŕkla Maruša, slzy v očiach.

Gombička? Ja som ju pomenoval Zuzka. Celé ráno tu pobehovala, bolo jasné, že sa stratila. Potom sa mi schúlila k nohám. Tak som ju bral do auta, nech nezamrzne, zasmial sa muž.

Volal sa Pavol. Mal rád zvieratá, s deťmi si dobre rozumel.

U Maruše doma opäť zavládlo teplo a útulno. Snáď za to mohli blížiace sa Vianoce, možno to zariadil osud…

To nik nevie. No isté je, že nová rodina je šťastná. A Gombičku občas volajú aj Zuzka.

Ak som sa niečo naučil počas týchto sviatkov, tak že nikdy nevieš, odkiaľ príde pomoc a koľko lásky sa môže vojsť do jedného obyčajného dňa. Stačí veriť, robiť malé krôčiky vpred a nový začiatok príde v tom najneočakávanejšom čase.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

14 + seven =

„Klopka? Ja som ju nazval Stromček. Celé ráno tu pobehovala. Hneď bolo vidieť, že sa stratila. Potom sa mi u nohy pritúlila. Tak som ju posadil do auta, aby nezamrzla, chúďatko,“ usmial sa muž… „Tomka, no povedz, dá sa mať toľko smoly? Koľkokrát som ti vravela, že ten Víťo pre teba nie je!“ karhala Tamaru mama. Žena stála so sklonenou hlavou. Hoci iba nedávno oslávila tridsaťsedmičku, cítila sa ako žiačka, ktorá priniesla domov päťku. Navyše Tamara cítila obrovskú trpkosť a bolesť – za seba, svoj nevydarený rodinný život aj malú dcérku. Veď pred najkrajším sviatkom roka ostali bez hlavy rodiny. „Odchádzam,“ zamrmlal Viktor Tamare večer. Najprv ani nepochopila, o čom hovorí. „Odchádzaš kam?“ spýtala sa Toma automaticky a položila pred muža tanier voňavého boršču. „Si vážne zvláštna, Tomka. Veci neberieš vážne! Ako som s tebou mohol toľké roky žiť?“ prevrátil oči Viktor tragicky. Tamara nestihla nič povedať, muž sám všetko vysvetlil: „Nemôžem takto ďalej! A tá tvoja večne brechajúca sučka. Dcéra stále chorá. Žiadna romantika, Toma. Pozri na seba. Na koho si sa zmenila?“ zakončil svoju tirádu. Toma sa snažila v pohári vitríny pozrieť na vystrašený odraz, ale nešlo to. Slzy jej tiekli samé a ostala stáť v kuchyni sama. Viktor neznášal slzy. S ľútosťou sa pozrel na boršč, postavil sa a išiel si baliť veci… Psík Klopka, cítiac nepokoj, sa začal motať okolo Tomy a ticho kvíkať, aby ju utešil. „Aspoň si oddýchnem bez toho večného brechotu,“ zvolal Viktor v predsieni s taškou cez plece. „Viktor, ale čo Eva?“ šepla Tamara, predstaviac si, ako bude päťročná dcérka smutná, keď sa prebudí. „No, niečo vymysli! Si predsa mama,“ odvetil muž a za sprievodu Klopkinho kvílenia odišiel z bytu… Tamara sedela na kuchyni celú noc a objímala sučku. Klopka ju lízala teplým jazykom a snažila sa ju podporiť. Chápala, že sa stalo niečo zlé. Niekoľko dní Toma nevedela, ako to povedať mame. Tá jej občas volala a pýtala sa, ako sa má. Toma rýchlo odpovedala, že v poriadku, a vypla mobil. „A práca? Našla si niečo? Dávaj pozor, ešte ťa ten Víťo lump nechá a nebudeš mať na chleba,“ povedala mama, keď prišla na návštevu. Vtedy sa Toma rozplakala a všetko matke vysvetlila – zamestnávatelia sa neozývajú, Viktor je preč už pár dní. Staršia pani len vzdychla, nečakala taký zvrat. „Veď bolo jasné, čo zamýšľa. Päť rokov ste spolu bývali, dieťa máte, a tvoj frajer sa o žiadnu svadbu ani nezaujímal,“ rozčuľovala sa mama. Bolo jej ľúto neschopnej dcéry a vnučky. „A čo teraz?“ zvolala napokon. Toma pokrčila plecami: „Nejak sa zariadim. Nastúpim ako opatrovateľka do Evinej škôlky,“ povedala rezignovane. „Nevyžijete z toho… Ešte aj psa treba kŕmiť,“ skonštatovala mama, ktorá zvieratá nikdy nemusela. A malú Klopku, ktorú Toma našla na ulici, priam neznášala. Chcela ešte niečo povedať, no zastavila sa, keď videla, že Toma ledva zadržiava slzy. „Tak neplač. Pomôžem vám. Keď bude treba, postrážim Evu,“ snažila sa upokojiť dcéru… Tak prešiel ďalší týždeň. Tamara Alexandrovna si medzičasom našla prácu. Chodila s Evou do škôlky; dievčatko sa tešilo. „Maminka, nemohli by sme zobrať Klopku tiež? Babka len frfle, že je z nej unavená. Klopka by ti mohla pomáhať umývať taniere a dávať na nás pri obedňajšom spánku pozor,“ smiala sa Eva. Tamara sa pobavila, objala dcéru, no zakaždým jej stislo srdce, keď zaznel ďalší Evin dotaz: „A ocko sa vráti? Stihne to na Vianoce?“ Na pravdu nenašla odvahu, pohotovo si vymyslela služobnú cestu. Viktor jej nezodvihol, keď skúšala dohodnúť stretnutie. Keď už zdvihol, odbil ju: „Toma, neruš mi nový život. Povedz Eve, že som superagent na dôležitej misii. Takto nejako. Inak, nenašla si doma môj kravatu?“ „Kam sa len mohla podieť? V čom mám asi tak oslavovať Silvestra?“ finišoval Viktor a zložil. Tamara sedela zamyslená. Netušila, ako bude oslavovať Vianoce sama. Ani ako to vysvetlí Eve. Potom sa to stalo nečakane. Starká viedla vnučku na polikliniku. Eva bola prechladnutá, ale už sa cítila lepšie. Zrazu sa pred nimi z ničoho nič objavil Viktor. „Oci, oci! Ty si sa vrátil?“ vrhla sa dievčina otcovi okolo krku. Viktor sa strhol, potom sa usmial a potichu Eve vysvetlil, že s mamou už spolu nebudú bývať. Potom sa ponáhľal ďalej. „Možno sa ešte občas zastavím, keď budem mať čas,“ povedal napokon. Eva stála so zatvorenou tvárou a šepkala: „Už viac neprichádzaj…“ A večer jej stúpla teplota znova. O dva dni prišiel do bytu lekár. Eva nechcela hovoriť s nikým. A ani sa zrejme neplánovala rýchlo uzdraviť. „Možno je to zo stresu,“ skonštatoval doktor, keď sa dozvedel o otcovi. Tamara si vyčítala: „Mala som jej to vysvetliť hneď. Je dosť bystrá, pochopila by všetko,“ hovorila mame, ktorá len krútila hlavou… O dva dni však prišlo ďalšie nešťastie. Starká išla vyvetrať Klopku. Ponáhľala sa, vzala ju bez vodítka. Vtedy si Klopka postavila hlavu. Keď starká na sučku zahučala, Klopka sa rozbehla na opačnú stranu a zmizla. „No len choď! Budeš mrznúť na ulici, hneď sa vrátiš,“ zamumlala žena a vrátila sa do bytu, ponáhľajúc sa k vnučke s liekmi. Lenže, keď sa Eva dozvedela, že sa Klopka stratila, prestala jesť aj piť. Márne Tamara sľubovala, že sučku určite nájde. Eva bola rozhodná: „Až keď nájdeš Klopku, budem opäť jesť,“ otočila sa chrbtom k stene. „To máš z tvojho rozmaznávania, Toma! Dievča ti úplne prerástlo cez hlavu. Veď som ti vravela…“ začala mama. „Radšej keby si dávala väčší pozor na Klopku, než mi čítať lekcie,“ zúrivo vyhŕkla inak tichá Tamara. „No prepáč… Veď ja sa len snažím pre vás,“ urazene vytiahla mama a odišla. Tamara znovu zostala sama. Dlho blúdila v ten večer okolo domu. Eva napokon zaspala v postieľke. Toma stále dúfala, že Klopka trafí domov. Ale márne. Premrznutá sa vrátila do bytu a zaspala nepokojným spánkom… Eva sa zobudila zavčasu: „Maminka, sníval sa mi nádherný sen! O stromčeku! Ozdobili sme ho a našli Klopku!“ tešila sa. Tamara sa pousmiala. Na stole stál malý umelý stromček. Blížili sa Vianoce a pripravili si aspoň maličkú oslavu, ako bolo v ich možnostiach. No Eva bola sklamaná – stromček musí byť veľký a živý, inak Klopka nenájde domov. „Až bude ozajstný stromček, Klopka sa vráti. Presne ako v sne!“ plakala. Tamara vzdychla. Živý stromček si nemohla dovoliť. Volala mame, no tá odmietla prísť na návštevu: „To ti pes je dôležitejší než matka? Zamysli sa nad tým,“ urazene zahlásila mama. Toma si uvedomila, že na mamu sa nemôže spoľahnúť. Našťastie boli pred nimi voľné dni. Evin stav sa nezlepšoval. Keď už bolo všetko pripravené na Štedrý večer a Eva bola stále smutná, rozplakala sa: „Stromček nemáme… ani Klopka nepríde, ani ocko už nie…“ Toma ju hladila po vlasoch a potláčala slzy. Potom poprosila milú susedku, nech dá na Evu pozor, a vybehla na ulicu… Studený vzduch jej udrel do tváre, snehové vločky vírili v tanci. Ľudia sa usmievali, no Toma nevnímala nič okolo. Zúfalo hľadala Klopku. „Kde si mohla byť, drobček môj?“ šepkala, prechádzala ulice dookola. Až prišla ku stánku s vianočnými stromčekmi. Prísny muž v kožuchu postával pri posledných stromčekoch. „Nechcete stromček? Ešte mám pár kúskov, dám vám zľavu…“ lákal predavač. „Možno ho už doma čaká rodina… Manželka na stole, deti pri okne…“ prebehlo Tamare hlavou. Vtom pribehla mladá dvojica, vzali jeden stromček. „Tak čo? Zoberiete? Toto je posledný. S donáškou pomôžem,“ povedal Tamare. Pozrela na neho s beznádejou. Nemala peniaze. Ani to málo doma nestačilo na takú kúpu. Cítila sa trápne. Všimla si však haluzie v korbe auta. „Môžem si vziať vetvičky… ak ich nepotrebujete?“ spýtala sa potichu. Muž uprene hľadel na nešťastnú ženu, potom prikývol: „Samozrejme. Pomôžem vám s tým,“ vytiahol haluzie z korby. Tamara s vďakou prijala dar a začala sa ospravedlňovať: „Veď viete, dcérka je chorá… túži po stromčeku, Klopka nám utiekla…ťaží nás to všetko, nijako nevianočne…“ Muž ju počúval. Aj jeho opustila manželka, tiež mal hlavu plnú smútku. Tiež mal pocit, že ho už nikto nečaká. Vtom k nim pristúpil ďalší muž: „Za koľko je ten stromček?“ spýtal sa, ukazujúc na posledný kus. „Je predaný. Skúste u kolegu, tam ešte niečo majú,“ odvetil predavač. Tamara prekvapene pozrela na predavača. „Poďte, stromček vám odveziem k domu,“ usmial sa zrazu. Uvedomila si, že vôbec nie je taký drsný, ako sa na prvý pohľad zdá. „Ale ja nemám peniaze, hovorila som…“ rozpakovala sa. „Pamätám si,“ prikývol potichu muž. A potom sa stalo niečo až neuveriteľné. Také, čo sa mohlo stať len tesne pred najkrajším sviatkom roka. Muž otvoril dvere auta a Tamara tam našla spiacu Klopku. Bola zabalená v teplom svetri, až musela chvíľu premýšľať, či sníva. „Ako ste sa dostali ku Klopke?“ vydýchla Tamara. „Klopka? Ja som ju nazval Stromček. Celé ráno tu pobehovala. Hneď bolo vidieť, že sa stratila… Potom sa mi pritúlila k nohám, tak som ju dal do auta, aby nezamrzla, chúďatko,“ usmial sa muž. Volal sa Pavol. Mal rád zvieratá a ľahko vychádzal s deťmi. Onedlho v Tomarinom byte zavládlo teplo a pohoda, aká tam doteraz nikdy nebola. Možno za to mohol ten čarovný sviatok, ktorý spojil dvoch dobrých ľudí, alebo to bolo dávne rozhodnutie osudu… Nikto nevie. Je isté len jedno: nová rodina je teraz šťastná. A Klopku, nuž, občas ešte nazvú aj Stromček.
— Не, не разбра! — избликна тя. — Не можеш да разбереш! Ти си млада, имаш всичко пред себе си. Аз вече съм стара, болна. Кръвното ми се вдига.