– Haló… Vašo– Tu nie je Vašo. Tu je Elena… – Elena? Kto ste vy?…– Vážená, kto ste vy? Som priateľka Vaša. Chceli ste niečo?… Manžel tu nie je, zdržal sa v práci… .Začala sa mi točiť hlava, všimla som si červené kvapky na podlahe. Brucho ma veľmi ťahalo, až som sa krčila… Cítila som, že bábätko už-už príde na svet. Môj manžel Vašo už 5 rokov chodí do zahraničia za prácou. Raz robil šoféra v Nemecku, inokedy rekonštrukcie v Poľsku. Odišiel kvôli peniazom. Máme dvoch synov, chceli sme im dať najlepšiu budúcnosť. A dobre sme vedeli, že na Slovensku by sme nič nedosiahli. A viete čo, tam mal Vašo šťastie. Raz za mesiac nám posielal balíky s potravinami – nejaké konzervy, ryžu, olej, sladkosti. A ešte mi posielal peniaze na účet, aby som ich uložila v banke na úroky. Podarilo sa nám našetriť slušnú sumu a kúpiť staršiemu synovi byt. Zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale pred pár mesiacmi som cítila, že sa so mnou niečo deje. Prvá myšlienka – menopauza, ale nebolo to ono. Pribrala som, bola som stále unavená, veľa jedla, nálada sa mi menila. Podľa internetu som vraj bola tehotná. Ale aká tehotná v 45? Neverila som, urobila som si test. No na paličke sa ukázali dve jasné červené čiarky. Synom ani nevestám som nič o dieťati nechcela povedať. Načo? Aby sa mi vlastné deti smiali, že ich mama na starobu stratila rozum? Rozhodla som sa tehotenstvo skryť. Práve prichádzala zima, obliekala som sa do všetkého teplého a veľkého. Pod bundou nebolo vidno brucho. Ale toto dieťatko som nechcela porodiť. Niekto povie, že nemám Boha v srdci. Ale mám 45, už nie som mladá. Mám synov a vnúčatá, im chcem venovať čas, nie opäť sa krútiť okolo plienok. Navyše, nemáme peniaze na tretie dieťa. Vašo by musel ísť opäť do zahraničia, a ja bez neho nevydržím. Lekári povedali, že je už neskoro a zákrok je veľmi rizikový, mohol by mi ublížiť. Snažila som sa presvedčiť, že všetko bude dobré. Možno sa Vašo poteší, že budeme mať ešte jedno dieťa? Rozhodla som sa mu zavolať cez Skype a povedať mu novinu. Ale zapla som len mikrofón, nie kameru. – Haló, Vašo… – Tu nie je Vašo. Tu je Elena. – Elena? Kto ste? – Vážená, kto ste vy? Som priateľka Vaša. Chceli ste niečo? Manžel tu nie je, zdržal sa v práci. Hneď som zložila telefón a začala som trpko plakať. Aj toto sa stáva v živote, muž vás môže podvádzať hoci kde, s hocikým. Chcela som sa okamžite rozviesť, vyhodiť Vašove veci, nevidieť ho a nepočúvať. Ale v srdci som mala ešte nádej, že sa milovaný vráti domov, keď sa dozvie o dieťati. Vedela som, že v februári má prísť, lebo synovia majú narodeniny a dostal dovolenku. Snívalo sa mi, že chodíme v parku a Vašo drží za jednu ruku našu dcérku a ja za druhú. Presne 14. februára, na Valentína, prišiel Vašo. Pripravila som romantickú večeru, rozsvietila sviečky, pustila hudbu. Chcela som vytvoriť pokojnú atmosféru. – Vašo, mám pre teba prekvapenie. Som tehotná. Vraj to bude dievčatko. – Ty kurva! – zakričal manžel. Celý zčervenel od zlosti, prevracal taniere na zem, bil päsťou do stola: – Takže kým ja makám kde-tu, ty skáčeš po cudzích mužoch? Teraz mi tu chceš zavesiť tohto bastarda na krk? – Vašo, vysvetlím ti to… – Vypadni, nechcem ťa vidieť! – manžel ma tak silno sotil, že som bruchom narazila do ostrého okraja stola a spadla. Vašo odišiel, zobral tašku, hlasno treskol dverami. Začala sa mi točiť hlava, videla som červené kvapky na podlahe. Brucho ma veľmi ťahalo, až som sa krčila od bolesti. Sotva som našla telefón a zavolala záchranku. Ale cítila som, že bábätko už-už príde. Keď prišli lekári, už som držala v náručí našu dcérku. Dievčatko pokojne ležalo, neplakalo, spalo. – Tak čo, mamička, idete s nami? – Nie. Zoberte dieťa, nepotrebujem ju. – Ako to? – Takto. Zoberte ju, hovorím! Táto dcéra mi rodinu zničila! Možno ju niekto bude ľúbiť, ale určite nie ja. Zoberte ju, nechcem ju vidieť! Bez výčitiek som dieťa podala lekárovi. Vyšetrili ma doma, nemala som žiadne poranenia, pôrod prebehol pokojne. Keď sanitka odišla, všetko som doma upratala, išla som do sprchy a spať. Nikto z detí nevie, že som dala dievčatko preč. Každý deň chodím do kostola a modlím sa, aby bola dcérka zdravá a našla svoju rodinu. Viem dobre, že by som to nezvládla. Nechcem opäť prežívať všetku ťažkú starostlivosť o dieťa. Chcem len jedno – aby sa Vašo vrátil domov. Ale on sa znova vrátil do Nemecka, rozpráva sa iba so synmi. Môžete si myslieť, že som nenormálna žena. Ale ja si vyberám manžela, nie dieťa. Boh je mi svedkom.

Ahoj, kamarátka, počúvaj, čo sa mi stalo, lebo toto nevymyslíš. Včera mi zvonil telefón, volala som Miroslavovi, no ozvala sa mi nejaká Soňa Ahoj Miroslav? To nie je Miroslav. To je Soňa Soňa? A ty si kto? Prepáčte, a vy ste kto? Ja som priateľka Miroslava. Chceli ste niečo? Miroslav tu nie je, zdržal sa v práci Vieš, mne v tej chvíli akosi zašumela hlava, začala som vidieť na podlahe malé červené kvapky. Brucho mi hrozne tlačilo, celá som sa skrúcala Cítila som, že už sa to blíži, že dieťa každú chvíľu príde na svet.

Môj manžel Miroslav už päť rokov chodí do zahraničia za prácou. Najskôr šoféroval kamión v Nemecku, potom robil rekonštrukcie bytov v Čechách. Odišiel kvôli peniazom. Máme dvoch synov, chceme im dať lepšiu budúcnosť. A dobre vieme, že tu na Slovensku by sme veľa nedosiahli.

Vieš, mal vlastne šťastie. Každý mesiac nám posielal balíčky nejaké konzervy, ryžu, olej, sladkosti. A ešte mi prevádzal na účet peniaze, aby som ich mohla dať na termínovaný vklad v banke. Podarilo sa nám našetriť slušnú sumu to sme dali najstaršiemu synovi na byt v Bratislave.

Zdalo sa, že všetko je v poriadku. Ale pár mesiacov dozadu som začala cítiť, že niečo so mnou nie je ok. Prvá myšlienka asi klimaktérium, ale nie, bolo to niečo iné. Pribrala som, bola stále unavená, často som jedla a nálady mi lietali ako vietor. Podľa internetu som bola tehotná. Aké tehotná v štyridsaťpäťke? Neverila som, spravila som si test. Ale na paličke jasne svietili dve červené čiarky.

Nikomu som o dieťati nepovedala, ani synom, ani nevestám. Načo by som to robila? Aby sa mi moje deti smiali, že mama už načisto zošalela? Rozhodla som sa to utajiť. Vonku bola zima, zakrývala som sa veľkými svetrami, bundou. Brucho nik nevidel.

Ale… nechcela som to dieťa porodiť. Poviem ti na rovinu niekto povie, že nemám Boha v srdci. Ale ja mám už 45, už nie som mladá. Mám synov aj vnúčatá, im chcem venovať čas, nie behať s ďalším bábätkom okolo plienok. Navyše, na tretie dieťa nemáme peniaze. Miroslav by musel znova odísť do zahraničia, a ja bez neho nechcem byť.

V nemocnici povedali, že je už neskoro na zákrok a je to veľmi riskantné, nikto nevie, čo by to spravilo s mojím zdravím. Tak som si nahovárala, že všetko bude fajn. Možno sa Miroslav dokonca poteší, že budeme mať ešte dcérku? Rozhodla som sa mu zavolať cez Skype, že sa s ním podelím o novinku, no nešla som na kameru, len hlas.

Ahoj, Miroslav

To nie je Miroslav. To je Soňa.

Soňa? Ty si kdo?

Prepáčte, a vy ste kto? Ja som priateľka Miroslava. Nie je tu, je v práci.

Odložila som slúchadlo a rozplakala sa. Tak aj toto sa stáva muž môže klamať kdekoľvek a s hocikým. Chcela som hneď sa rozviesť, vyhodiť všetky Miroslavove veci von, už ho ani počuť, ani vidieť.

Ešte som sa však nádejala, že keď sa dozvie o dieťati, vráti sa domov. Vedela som, že má prísť vo februári chlapci majú narodeniny a dostal na to dovolenku. Dokonca sa mi snívalo, že sme traja spolu v parku a Miroslav drží za ruku našu dcérku, ja za druhú.

Akoby naschvál, na Valentína predsa prišiel. Pripravila som romantickú večeru, zapálila sviečky, pustila hudbu. Chcela som pokojné chvíle.

Miroslav, mám pre teba prekvapenie. Som tehotná. Bude to dievča.

Ty jedna hnusoba! skríkol muž.

Nemohol sa ovládať, všetko sa mu zlosťou obracalo, prevrátil taniere, bil päsťou po stole:

Kým ja na Slovensku makám ako somár, ty si si našla iného a chceš mi podsunúť nejakého bastarda?

Miroslav, vysvetlím ti to

Choď odo mňa preč, nechcem ťa vidieť! odhodil ma, že som vrazila bruchom do ostrého rohu stola a padla.

Miroslav sa zbalil, zabuchol dvere a odišiel. Ja som len cítila, že mi ide odpadnúť hlava, videla som, ako sa na podlahe robia červené kvapky. Brucho ma bolelo tak, že som nevedela vytiahnuť ani telefon. Sila posledných síl zavolala som sanitku. Vedela som, že dieťa už ide na svet.

Keď prišli záchranári, držala som v rukách dcérku. Malá ležala potichu, neplakala spala.

Tak čo, mami, idete s nami?

Nie. Vezmite dieťa, nepotrebujem ju.

To čo má byť?

Takto. Vezmite ju, prosím, nechcem ju ani vidieť! Táto dcéra mi zničila rodinu. Možno ju niekto bude ľúbiť, ale ja nie. Vezmite ju.

Bez výčitiek som dala dieťa do rúk lekárke. Pozreli ma doma, žiadne poranenia, pôrod bol pokojný. Keď sanitka odišla, doma som upratala, dala si sprchu a išla spať.

Moje deti netušia, že som dala dcérku preč. Chodím každý deň do kostola a prosím Boha, aby bola zdravá, aby našla rodinu. Uvedomujem si, že to nezvládnem. Už nechcem prežívať znovu tie starosti s materstvom. Prajem si len jedno aby sa Miroslav vrátil domov. Ale on je znova v Nemecku, rozpráva sa už len so synmi.

Možno som čudná žena, hovor čo chceš ja si volím muža, nie dieťa. Ostatné už nechám na Boha.