Hej, počúvaj, čo sa stalo. Jozef si jedného rána nepovedal nikomu: táta, môžem pár mesiacov u teba bývať? spýtal sa opatrne svojho otca, Štefan.
Nie, odpovedal stručne.
Jozefovi rodičia sa rozviedli pred asi desiatimi rokmi. Matka po dvoch rokoch znovu vydala, ale Štefan zostal sám. Mal tvrdý charakter, taký, že by sa dalo povedať, až nepríjemný. Ženy v jeho živote sa objavovali, ale nikdy dlho neostali. S Jozefom však bol vždy okrem výživného, kupoval mu všetko, čo potreboval, a podieľal sa na výchove. Priateľsky, mužsky, bez zbytočnej lásky a nežnosti, ale s otcovskou starostlivosťou.
Jozef si čoskoro po skončení 11. ročníka nastúpil do práce a od okamihu odcestoval od matky, prenajal si izbu v internáte. O pár rokov neskôr sa oženil s Ľubomírkou, s ktorou sa poznali od školy. Plánovali si kúpiť byt v Bratislave na hypotéku a spoločne šetrili na prvú splátku, keď im zistili, že majiteľ izby, ktorú prenajímali, ju dáva na predaj. Museli počkať, kým sa obchod uzavrie. Jozef sa rozhodol požiadať otca, či by ich nechal pár mesiacov pri sebe Štefan žil sám v trojizbovom byte. Odpoveď otca Jozefa najprv zmiatla, práve keď chcel ukončiť rozhovor, Štefan doplnil:
Môžete bývať, ale ticho.
Ďakujem, vyfúkol Jozef úľavou.
Vedel, že otec je uzavretý, miluje ticho, je skromný s rečou a emóciami. Pre neho teda požiadavka ticho nebola prekvapením. Ľubomírka to vedela a pokojne prijala pravidlá. Navyše bola v piatom mesiaci tehotenstva a aj ona hľadala pokoj a kľud. Netušila však, že otcovské ticho sa týka len nich dvoch a nie domu, kde Štefan žije.
Štefan vstával o päť ráno, robil hlasné klopoty topánkami a postupne prechádzal po byte: toaleta, kúpeľňa, kuchyňa, späť do toalety, znovu kúpeľňa V tejto ranných tichých chvíľach stále znejú klop, klop, klop, potom bumm! niečo spadne. Do piča! zakričí a znova klop, klop, klop, ďalší bumm!. Keď v dome ešte spia ľudia, ho to vôbec nebráni. Som tu svoj, hovorí si, a ak niekomu nie je, môže si ísť niekam inam.
Okrem ránokropenia a búchania, Štefan chcel kontrolovať aj Jozefa a Ľubomírku. Žiaden televízor po deviatej večer nepáči sa mu šum; nevariť nepríjemné vône; šetriť svetlo a vodu nie je bohatý. Tak to tak trvalo týždeň, kým Ľubomírka nebola hospitalizovaná. Keď po dvoch dňoch do nemocnice prišiel švagr so šunkou a ovocím:
Dieťaťu sú potrebné vitamíny, povedal s prísnym výrazom a podal balíček.
Ďakujem, pán Štefan, poďakovala sa Ľubomírka.
Dobre, prikýnul, tak idem. Počúvajte doktora.
V poriadku, usmiala sa a rozlúčila sa.
Po prepustení Ľubomírka Štefan opäť vstával o päť, ale snažil sa byť o niečo tichší. Snažil sa ukázať nejakú starostlivosť. Niekedy ťa vyzve k raňajkám, inokedy potichu vezme handru a umýva podlahy lebo v jej stave potrebuje viac odpočinku.
Nový byt kúpili až po troch mesiacoch. Otec trval na tom, že najprv urobia rekonštrukciu, skôr než sa nasťahujú. Ľubomírka porodila, keď bola rekonštrukcia v plnom prúde, a s bábätkom museli opäť ísť do švagrinej izby. Svokriné rodičia ich po prepustení navštívili párkrát, ale Štefan vždy tváril, že hostí nerad. Na vnúčatko však bol vždy šťastný tvár mu rozžiarila úsměv. Bol pripravený chrániť ho pred všetkým, čo považoval za hrozbu.
Každé ráno si zobral malú Várkú (jej prezývka) a nechal Ľubomírku spať po nocných bdeniach. Naučil sa aj meniť plienky. Keď nastal čas premiestniť sa do svojho bytu, Štefan, obmrznutý od mužských sĺz, povedal:
Ešte ste mladí, aby ste žili s malým. Zostaňte tu ešte chvíľu. Nielenže do svadby Várky.
Jozef a Ľubomírka sa prekvapene pozreli. Štefan sa odvrátil a dodal:
Je to len stará sentimentalita, nič viac. No tak, prineste Várku a rozbaľte svoje veci. Stihnete ešte prejsť, drahý náš.
Mysleli si, že otec čaká, kedy ich vypudí, no vtedy to tak nebolo. Museli sa iba pozerať, ako sa ich prísny, tichý otec zmenil. Rozhodli sa zostať veď je fajn mať deda.
A Štefan, s úprimným úsmevom, rozmaznával svoje vnúčatko a bol šťastný, že v jeho živote je ten najdrahší a najmilší človek.
