Náš jediný syn nás prekvapil, keď nám oznámil, že sa chce ženiť a pritom má len 22 rokov. S manželom sme však neprotestovali, veď aj my sme sa zosobášili veľmi mladí. Môj manžel mal vtedy práve 22 a ja len 19. Povedali sme si, že to je asi osud. Navyše, snúbenica sa nám páčila: Jarka študovala s naším synom v jednej skupine na univerzite. Keď sme pochopili, že je rozhodnuté, začali sme plánovať svadbu. Rozhodli sme sa, že keďže Viktor je náš jediný syn, mali by sme mu pripraviť poriadnu svadbu.
Ako sa patrí, vybrali sme sa s manželom navštíviť rodičov tej Jarky, našej budúcej nevesty. O dievčine sme toho veľa nevedeli, okrem občasných stretnutí u nás doma s naším synom. Rozprávala, že žije s mamou v dedinke blízko nášho mesta. Tak sme išli na zásnuby. O našom príchode sme budúcim svokrovcom dali vedieť vopred.
Manžel kúpil kyticu, ja som napiekla koláč a zamierili sme na spoznávanie budúcej rodiny. Hneď po príchode nás prekvapil uprataný a čistý dvor.
Samotný dom, aj keď starý, bol rovnako útulný a čistý. Pri dverách nás privítala budúca svokra, pani Milena. Hneď nám padla do oka: príjemná, sympatická žena. Milena nás pozvala k stolu. Pohostenie bolo výborné, bolo jasné, že sa pripravovala. Príjemne sme posedeli, Milena sa ukázala ako výborná žena, avšak o svadbe sme sa k dohode nedostali. Problém bol v tom, že nám svokra hneď na začiatku povedala, že na svadbu nemá peniaze. Bolo vidieť, ako sa Jarka cíti nesvoja. Aj náš syn bol sklamaný točením udalostí on totiž chcel svadbu pre Jarku, lebo vedel, že o nej sníva. S manželom sme sa rozhodli nevzdať to a poctivo sme sľúbili, že svadbu zaplatíme my, a ostatné nech ukáže život.
Dohodli sme sa, že Milena môže pozvať z svojej strany zopár významných hostí. Veď predsa nik nepríde bez daru a čo donesú v obálkach, zaplatí za ich miesto pri stole. Hoci Milena dlho váhala, či naše riešenie prijať, nakoniec sme ju presvedčili, aby deťom pomohla. V stredu, tesne pred svadbou, niekto zazvonil pri našich dverách. Bola to svokra. Boli sme prekvapení jej návštevou, pozvali sme ju na čaj. Milena dlho nevedela začať, potom vytiahla z kabelky bielu obálku, z nej peniaze. Ukázalo sa, že jej bolo tak nepríjemné naše riešenie, že si na túto sumu vzala pôžičku v banke. Prosili sme ju, nech tie peniaze vráti naspäť do banky. Nenášali by sme pocit, že sa kvôli nám zadĺžila, veď sme u nej doma videli, ako jednoducho s dcérou žijú. Ale Milena si už rozhodla, viac sme ju neprehovorili. Oslava svadby bola napokon nádherná.
Deti boli nesmierne šťastné. Počas svadby nás svokra prekvapila znovu: s manželom sme si všimli, že je nielen rozumná, ale aj veľmi krásna žena. Milena mala len 45, už dlho rozvedená, dcéru vychovávala sama. Na svadbe sme ju nespoznali: krásny účes, make-up, šaty rozkvitla do krásy. Nevšimli sme si to len my, ale aj všetci hostia, medzi ktorými bol aj môj mladší brat Marián. Marián má 46, je rozvedený, už desať rokov pracuje v Poľsku. Teraz prišiel špeciálne na svadbu synovca. Celý večer pozoroval Milenu a po svadbe povedal, že sa tento raz ešte vráti na Slovensko na dlhšie. Dôvod mi bol jasný O týždeň sme šli znovu do dediny za svokrou, opäť na zásnuby, no tentoraz už pre Mariána. Medzi ním a Milenou to vyšlo, vzali sa a po pár mesiacoch si ju vzal k sebe do Poľska. Tak sa zo svokry stala nielen príbuzná, ale aj dobrá kamarátka. Je to fantastická žena a zaslúži si byť konečne šťastná.
