Ako sa Zuzana stala mamou vďaka svojmu dobrému srdcu
Dnes bol deň, ktorý na prvý pohľad nevyzeral nijako zvláštne. Prišiel som domov a ešte na schodoch v bytovke v Bratislave som zbadal pred našimi dverami veľkú krabicu. Zuzana, moja manželka, stála nad ňou a pozerala na ňu v rozpakoch. Vo vnútri sa tisli k sebe malý psík a kocúr. Obaja sa triasli od strachu a s nedôverou sledovali Zuzanu.
No teda, toto čo je? A vy odkiaľ ste sa tu vzali? prihovorila sa, ako keby čakala, že jej tie chlpaté tvory odpovedia.
Hneď nato sa otvorili dvere vedľa a vykukla z nich naša suseda, pani Emília.
Zuzka, dobrý večer. Už ste asi počuli Helena zo štvrtého odišla, a jej zvieratá zostali. Nikto ich nechcel ja mám vlastného kocúra, čo neznáša spoločnosť, iní majú alergiu. Skúšala to jej neter, ponúkala, ale márne. Vy a Tomáš ešte nemáte deti, ste mladí, slušne zarábate. Nevzali by ste si ich? snažila sa ma pani Emília presvedčiť.
Fúha, nikdy sme neplánovali zvieratá. A už vôbec nie dve naraz váhala Zuzana.
Ale oni sú na seba zvyknutí, boli spolu odjakživa. Ťažko by sa rozdeľovali. Aj spali len spolu. Psík sa venčil s Helenu každý večer, kocúr si chodil von svojou cestou, starostí s nimi málo, naliehala Emília.
A čo s nimi bude, keď si ich nevezmeme? spýtala sa Zuzana.
Hovorilo sa, že ich dajú utratiť. Už aj tú krabicu nachystali. Byt je už skoro predaný, noví majitelia zvieratá nechcú vysvetľovala suseda.
Vtom vošiel do chodby ešte pán z druhého poschodia. Pozrel na Zuzanu, potom na krabicu.
Nechcete ich? Sú kľudné a príliš už staré. Nezjedia veľa, nebudú dlho robiť starosť a je to škoda. Helena ich mala rada.
Pozrel som na Zuzanu a videl som, že sa už rozhodla.
Neznesiem predstavu, že by ich zobrali na utratenie. Dobre, vezmeme si ich. Ako sa volajú? My tu bývame len dva roky, o susedoch veľa nevieme povedala Zuzana. Muž sa potešil, priniesol krabicu dnu a položil na predsieňovú skrinku dvadsať eur a psíka na vodítku.
Psík sa volá Miško, kocúr je Ferko. Ďakujem vám veľmi pekne aspoň na začiatok máte malé vreckové na kŕmenie. Ešte raz vďaka…
Zuzana zatvorila dvere, vyzliekla kabát a kľakla k ich novým spoločníkom.
No teda, chalani, čo my teraz s vami? Tomáš bude prekvapený Ale je dobrák, isto nás všetkých nevyhodí. Uvidíme, prihovárala sa im pokojne.
Nebojte sa, nik vám neublíži. Ani nápad, aby vás dali utratiť upokojovala ich. Kocúr akoby rozumel vyliezol z krabice a začal preskúmavať byt. Miško sa však ešte niekoľko minút bál pohnúť, len sledoval, čo sa deje.
Zuzana zamierila do kuchyne. Granule doma nemali, ale navarila im ryžu s kúskom kuracieho. Dala to do širokej misky a hneď si získala pozornosť oboch.
Kocúr prišiel prvý, psík chvíľu váhal, no napokon sa pridal a s hladnými očami sa pozrel na Zuzanu, akoby sa chcel presvedčiť, či je to naozaj pre neho.
Keď sa vrátil z práce Tomáš, nevedel, či sa má smiať alebo čudovať. Spolu sme si povedali, že skúsime ešte pohľadať niekoho, kto by mal viac miesta alebo dvor veď my dvaja sme spolu štyri roky, a v tejto bytovke v Petržalke žijeme ledva dva. Milujeme sa, rozumieme si, len tie deti Stále neprichádzajú.
Ty by si predsa nechcela do bytu ani len jedného domáceho, vždy si dbala na poriadok čudoval sa Tomáš.
Myslela som, že budeme mať dieťa. Teraz si tu oni A dali by ich utratiť. Nedokážem to len tak prehryznúť, rozplakala sa Zuzana.
Tomáš ju objal: Veď aj ja mám rád zvieratá. Zajtra sa popýtam kolegov, či niekto nechce dvoch kamarátov k rodinnému domu.
Od tej chvíle sa naše dni zmenili. Miško s Ferkem si zvykli rýchlo, veď bývali len o poschodie vyššie. Aj rozloženie bytu poznali, dvor bol rovnaký.
Obaja ste šikovní, chválila Zuzana nových domácich.
Venčila Miška trikrát denne, Ferko chodil von cez okno a vrátil sa po parapete nazad domov, čo bolo praktické a susedia sa pousmiali vždy, keď ho videli.
Pani Emília bola rada, že ostali v dome, a nosila Miškovi špikovú kosť, Ferkovi posúvala zvyšky kaše od vnúčat.
Večery v našom byte boli veselé. Smiali sme sa, keď Ferko naháňal balónik a Miško, spokojný v pelechu, chrápal ako starý dedo. Samozrejme, obaja spali spolu, nikdy sme ich nevideli oddelene. Vedeli sme už, že ich nerozdelíme.
O pár mesiacov sme si ani nevedeli predstaviť život bez nich. Už sme zháňanie nového domova vzdali vyrástli nám do srdca.
Na víkendy k nám chodila Zuzanina mama z Ružinova, najskôr neverila vlastným očiam jej poriadkumilovná dcéra a zvieratá?! Ale časom si ich obľúbila.
Mňa by ten kocúr aj lákal, ale bývam na štvrtom, on by sa tam necítil, povedala raz Zuzane.
Nie, mami, budeš nám ich chodiť kŕmiť, keď pôjdeme na dovolenku. A poliať kvety, smiala sa Zuzana.
Prišlo leto a my sa vybrali na Oravu k jazeru. Zuzanina mama každý deň volala: Sú v poriadku, spia spolu, papajú, ja ich vezmem do dvora vyvenčiť vy si užívajte.
Po návrate nás Miško a Ferko privítali tak, že nám skoro srdce puklo od dojatia Miško od radosti skákal a Ferko až priasol pri Tomáša a otieral sa mu o nohy.
Vieš čo? My sme tu už úplná rodina, povedal Tomáš a Zuzana oboch pohladila a šla pripraviť večeru.
Zuzana teraz vstávala skôr venčiť Miška a kŕmiť kamarátov.
A o dva mesiace mi Zuzana so slzami šťastia oznámila: Čakáme bábätko. Bol to najšťastnejší deň v našom živote.
Aj jej mama hovorila: Náhoda to nie je, všetko je na niečo dobré. Akoby ti ich poslal život na skúšku, dcéra.
Možno, smiala sa Zuzana, ale materstvo trénujem už mesiace! Venčením, kŕmením, staraním sa o tieto naše deti.
A keď ponúkla mama, že si zvieratá vezme, ak jej bude s bábätkom ťažko, Zuzana ju zastavila: Nie, mami, zvládneme všetko, len príď sem občas so mnou vyvenčiť kočík.
Objali sme sa.
Zuzanine tehotenstvo prebiehalo dobre. Na svet prišiel zdravý chlapec a celá rodina bola vo vytržení.
Miško so svojím vekovým pokojom neštekal zbytočne, Ferko tráviaval hodiny vonku na dvore, alebo na starom javore. Mali sme plný dom, veselý dvor a spokojné srdcia.
A staré susedy v paneláku s pani Emíliou na čele začali rozprávať po celej ulici, ako Zuzana vďaka dobrému srdcu dostala odmenu zhora.
Vraj je to dôkaz, že keď žiješ úprimne a pomáhaš iným, vyplatí sa to. Ja už dnes viem, že ak urobíš pre druhého, život ti to vráti tam, kde to najmenej čakáš.
