Ježko
Zase! Zdenka si prečítala správu v skupine materskej školy a prudko hodila mobil na pohovku vedľa seba.
Čo sa stalo, mamina? Ema odtrhla zrak od zošita a otočila sa k matke.
Zase súťaž. Už mám toho po krk! Komu to je vôbec na osoh, no? A hlavne, treba odovzdať pozajtra. A ja zajtra mám službu celý deň. Kedy to mám robiť?
Chceš, aby som to spravila ja? Ema odsunula učebnicu matematiky. S úlohami som už skoro hotová. Ostáva len matika, ale tú si odpisem u Mirky zajtra. Tá úloha je aj tak hrozná, vôbec som ju nepochopila. Možno mi ju vysvetlí.
Nie, nie dcéra. Rob si svoje povinnosti. Už to by nám chýbalo! Čoskoro sa končí štvrťrok a čoskoro máš písomky.
A čo… Noro sa zas rozplače. Pamätáš, ako bol minule smutný, keď rozdávali diplomy všetkým, len jeho výtvor ani nepozreli? A pritom si ho spravil sám…
Práve preto! Zdenka ešte viac zavrčala. My tu máme samých Rembrandtov a Dürerov. A keď kreslia, tak rovno do galérie s tým. Ale poznámka: nie deti, ale rodičia! Myslíš, že to dokáže spraviť dieťa? Ale to nie je najväčší problém …
Tak čo je?
To, že pani učiteľky mi do očí tvrdia, že tie výtvory sú detské. Keby si videla tie výstavné kúsky! Ani dospelý by to nezvládol…
Mami, prečo sú všetci ticho? Nikto sa neozve? Len všetci poslušne robia. Pamätáš, ako to u nás bolo v prvej triede? Kým jeden rodič nepovedal dosť, nech deti robia samé.
To bolo, keď vás pani učiteľka Hanešová pustila k vode?
Presne! Ema sa rozosmiala. Všetci tomu tlieskali! A potom povedala pani Lánska, že všetky projekty si odteraz vyrábame my a len my. A keď Nina doniesla hračku, ktorú jej uplietla mama, dostala “päťku”. Najskôr ju pani Lánska pochválila, ale potom prikázala všetkým doniesť na hodinu vlnu a háčik, spomínaš?
Tak preto som obiehala celý vchod večer za neskorého súmraku! Jasné, že spomínam.
No vidíš. Ninu si posadila a poprosila, nech uháčkuje krúžok. Samozrejme, nevedela. A dostala dvojku. Ty si vážne nepamätáš?
Už som zabudla. Veď je to dávno…
Tieto súťaže by mali odmeňovať rodičov, nie deti. Nech deti nie sú smutné, Ema si ukládala perá z biológie do peračníka a postavila sa. Chceš čaj? A Norovi prečítam rozprávku.
Chcem, Zdenka vstala a pristúpila k dcére. Objala ju a pobozkala do spánku. Rasteš ako z vody! Už ťa necmuknem do čela ako kedysi. Celá otec…
Nespomínaj ho, mami. Ema sa jemne odtiahla. Nechcem myslieť na neho.
Nebudeme! Choď, uvar čaj, ja zatiaľ vybavím jeden telefonát. Dala si mi dobrý nápad.
Zdenka si ešte raz privinula dcéru a potom ju jemne postrčila.
Chod už!
Keď sa dívala za rovnou Emina chrbtom, Zdenka si pomyslela, aká zvláštna vec sú gény… Ona sama bola plnšia blondína, a syn Noro bol na ňu veľmi podobný bledovlasý, silný chlapec. Ema však bola útla ako porcelánová soška, vysoká, štíhla, všetko v pohybe. Dokonalé držanie tela, dlhý krk, jemné zápästia. Celá po otcovi a jeho matke. Svokra Zdenky bola baletka, nie primabalerína len “jedenásty labuť na jazere”. Ale tú rovnú chrbticu a vôľu s pracovitosťou jej uprieť nikto nemohol. A povahu, na rozdiel od Emy, veľmi ostrú. Jediné, v čom bola Ema iná, bol jej jemný charakter. Zdenka si povzdychla a pousmiala sa. Dcéra ju vždy prekvapovala akýmsi teplým svetlom, ktoré z nej vyžarovalo a každý, kto sa s Emou stretol, si to všimol. Občas to ale aj využívali a Ema za to neraz trpela. No stále bola ochotná pomôcť.
V dome nikdy nechýbali zachránené zvieratká, ktoré Ema nosila z ulice, starala sa o ne, a potom ich dávala do dobrých rúk.
Z jej zvieratiek ostal napokon doma len starý obrovský kocúr, ktorého Ema našla minulú zimu. Boli tak kruté mrazy, že školy zatvorili. Ema bola doma s chorým Norom, keď odprevadila mamu na službu. Prichystala obed, ale zistila, že doma nemajú ani jednu cibuľu. Obchodík bol v susednom vchode, a tak prikázala Norovi pozerať rozprávky a nikam sa nehýbať. Vypla sporák a bežala po cibuľu. Pri vchode zakopla a s rachotom pristála na schodoch, kde si všimla žlté, medové oči.
Kocúr sedel na vrchnom schode, obrovský, čierny, niekedy chlpáč, s miestami zcuchanou srsťou a holými miestami, oči mu slzili. Jeho výraz bol tak ľahostajný, že Ema, ignorujúc vlastnú bolesť, v slzách zašepkala:
Je ti zima? Poď so mnou.
Kocúr neodpovedal. Len sa ešte viac schúlil do seba so zamrznutými labami.
Ema sa ho chcela zdvihnúť, ale bol príliš ťažký. Otvorila dvere a pozvala ho:
Poď, u nás je teplo a mlieko.
Kocúr na ňu pozeral unavene a bez nádeje: “Komu som ja na osoh?” Eme ho bolo tak ľúto, že si k nemu kľakla na studené mokré schody.
Neboj sa. Poď, prosím… Potrebujem ťa…
Po chvíli jej zaboril čelo do dlane a postavil sa.
No, poď! Ema nadšene vstala, bolesť už ustúpila. Norovho kriku sa neboj, je dobrý, nikdy neublíži.
Zdenka len povzdychla, keď uvidela to “čudo” na druhý deň.
Ema, ten kocúr to asi dlho nevydrží…
Mami, aspoň v teple.
Nič som nepovedala, nech ostane…
Nemala síl protestovať. Ledva zvládala prácu, niečo doma, deťom venovať pozornosť. Žila, akoby v akváriu, kde bolo všetko lepkavé, ale prázdne. Len Ema a Noro ju držali nad vodou.
Manžel Zdenku neopustil hneď. Rok žil na dve strany, rozhodoval sa, kde ostane. Aj keď Zdenka už dávno necítila radosť z jeho prítomnosti, nechcel odísť.
Nevidím, že by si ma tu nejako vítala. Ale deti ma ľúbia.
Žili v samostatných izbách, keďže byt to dovoľoval. Ema ani neceknú, keď sa matka presťahovala k nej na gauč. Na vek bola Ema až prekvapivo chápavá.
A Zdenka vedela, že jej muž má ďalšieho syna, len o čosi mladšieho ako Noro. A tú ženu, ktorá ju nahradila, tiež videla. Nemohla sa s ňou ani porovnávať – naprosto štíhla blondínka s módne oblečeným chlapcom. Opäť blondína… Zdenka sa trpko pousmiala, keď sledovala “novú pani” svojho ex.
Prvýkrát po polroku sa rozhodla neísť domov autobusom, ale prejsť sa obľúbeným parkom. Jeseň bola teplá, nedáždivá, a Zdenke sa chcelo konečne nadýchnuť chladného vzduchu, zakopať do listov a vypadnúť z tých nekonečných myšlienok o budúcnosti. Pol hodiny v parku ju upokojilo viac než všetky lieky na nervy. Dokonca sa zasmiala, keď drzá veverička preskakovala pred zmäteným psom na vôdzke, ktorý patril vysokému šedovlasému mužovi. Zdenka stuhla: takto bude jej muž vyzerať na starobu, rovnako zachovalý… a po jeho boku bude iná žena. Žiadne výlety s vnúčatami, hory, more nič z toho. Už nikdy.
Zvrtla sa a práve vtedy uvidela svojho muža, ako si kráča so svojou novou rodinou.
Život napíše niekedy scenár tak, že jedna náhodná chvíľa všetko zmení. Zdenka mlčanlivo stála, dívala sa, ako jej bývalý manžel hrá s malým chlapcom. Povzdychla a rozhodla sa už vie, ako žiť ďalej.
Večer zbalila manželove veci a bez citu mu povedala:
Odíď!
Ani by ju nepočúval, nebyť Emy, ktorá sa postavila do dverí a ticho zopakovala:
Odíď…
Keď sa za ním zavreli dvere, Zdenka si sadla na chodbe a Ema zhíkla:
Mama, čo je ti?
Zdenka na chvíľu zatvorila oči, pokúsila sa spamätať, potom povedala:
Ema, zapni čajník. Chce sa mi teplý čaj…
Deti na odchod otca zareagovali rôzne. Noro bol ešte malý, matky mal dosť. Otec s ním aj tak nebýval často. Ale Eme to spôsobilo stres. Nespala, hľadela do stropu a hľadala v tieňoch obrazce, ktoré vrhalo konáre za oknom. Keď sa jej to podarilo, aspoň na chvíľu zaspala.
Únava sa rýchlo prejavila. Bola nervózna, podráždená, rozplakala sa pre hlúposti. Psychológ veľmi nepomohol. Len keď prišiel kocúr Kujo (meno mu deti dali akosi automaticky), sa situácia začala meniť.
Kujo dodnes občas Zdenku v noci vystraší tým, že sa objaví v kuchyni. Nerobí, čo robia iné mačky nemrnčí, nežobre o pohladenie. Len si sadne a je s ňou. Ona potichu rozpráva, on mlčí, díva sa na ňu medovými očami a tvári sa, že rozumie.
Zdenka časom zistila, že nielen ona rozpráva “po duši” s kocúrom. A keď dcéra medzi rečou spomenula, že Kujenka už nezbaví, len prikývla: Nech ostane.
Za rok, čo s nimi Kujo býval, sa vykrmil, osrstenie mu narástlo a vyzeral už ako naozajstný domáci kocúr. Keď sa kamarátky vypytovali na život bez chlapa, Zdenka len mávla rukou:
Najlepšieho chlapca už mám. Vypočuje, vytrpí moje reči, deti miluje, je skromný a ponožky nerozhadzuje. Je to sen!
Na nových vzťahoch Zdenka ani neuvažovala. Všetko v nej bolo zlomené, ako bábika s vyvrtnutými nohami a rukami. Jediné, čo ju držalo, boli deti.
Emu už v škôlke netrápili nezmyselnými projektami. Toto obdobie vnímala ako seriál sviatkov. Jedny šaty ešte ani nevysušili a už potrebovala ďalšie, stužky, topánky…
Ale s Norom? V ich triede bola učiteľka taká sivá eminencia a rodičovský výbor hotová partia nadšencov. Všetci, čo mali málo voľného času, len lapali po dychu.
Manžel po rozvode povedal, že výživné dostane iba súdnou cestou a nemá rátať s ničím navyše. Vedel, že Zdenkina výplata ledva stačí na deti. Myslel, že požiada o pomoc, ale Zdenka ho sklamala. Po dvoch mesiacoch úspor si našla druhú robotu. Sily a času stálo veľa, ale nebolo treba manžela. No času na deti bolo ešte menej.
Najprv to šlo nejaký Čeburaška z plastelíny, papierová koláž… Ema pomáhala, Noro chcel všetko robiť sám. Ale jeho výrobky skončili vždy opodiaľ, bez povšimnutia. Jedného dňa ju dokonca skritizovali pred všetkými rodičmi tak, že bola paralyzovaná hanbou. Protest ostatných rodičov zastavil učiteľkin monológ, ale Zdenka si predsavzala, že na žiadnu rodičovskú už nepríde.
Ticho, prosím! pani učiteľka Hašková sa snažila upokojiť rozčúlených rodičov. Naše deti sú budúcnosť! Ak im teraz nevenujeme čas, kto bude? Ak nemáte polhodinu denne na dieťa, čo ste za rodičia? To je príležitosť byť spolu…
Zdenka už nepočúvala. V duchu videla Kuja a seba sediacich v kuchyni, deťom rozprávať o dni. To je jej čas, nie na nezmysly.
Rodičovské bolo pred týždňom, dnes prišla nová správa o súťaži. A Zdenka sa prvý raz naozaj nahnevala. Dosť! Ak je to súťaž pre deti, nech robia deti! Zavolala tri mamy a jedného otca, ktorých deti chodili s Norom, a nápad sa ujal.
O týždeň bola v škôlke oslava, dokonalá príležitosť uskutočniť plán. Zdenka šla s Norom do materskej s úsmevom. Ak nič, nič, ale už nikdy si nenechá nadávať za to, že je “zlá matka”.
Norov ježko ako vždy na najvyššej poličke, s ostatnými. Zdenka ho vytiahla do popredia medzi umeleckými dielami ostatných rodičov.
Zdenka, prečo to robíte? Hašková bola šokovaná. Teraz prídu rodičia, bude výstava.
Chcem, aby videli výrobok môjho syna, ktorý si urobil sám. Len posúvam menovku, Zdenka posunula iné projekty a dala Norovho ježka doprostred.
Videla, ako učiteľka sčervenela, ale odstrániť výrobok už neodvážila. Noro skoro zázračne otvoril ústa jeho ježka si všimnú všetci, niekto aj pochválil, čo chlapec počul a hrdo sa napriahol.
Trieda sa plnila rodičmi a deťmi. Šaty, účesy, rozruch. Všetci sa chystali do hudobnej sály, kde mal byť program.
Zdenka si vymenila pohľad s Variným otcom, potom nasledovala syna na prízemie.
Koncert dopadol výborne. Noro krásne zarecitoval básničku, ktorú s ním nacvičila Ema, a zatancoval s Varinou valčík. Zdenka si všimla, že pohybovo je šikovný po babke. Možno tancovú… Ale myšlienky jej prerušila pani učiteľka Hašková nastal čas vyhodnotiť súťaž. Deti vychádzali po jednom, brali diplom a čokoládu, ktoré kúpil rodičovský výbor. Norov medzi nimi, samozrejme, nebol, ani ostatní, čo si robili výrobky sami.
A teraz… chystala sa Hašková oznámiť koniec, ale Zdenka vstala a prerušiac ju povedala:
Teraz by chceli rodičia našej triedy niečo povedať, ak dovolíte.
Jedna časť rodičov sa usmiala, druhá netušila, čo sa bude diať. Zdenka sa pobrala k pódiu, po ceste si od Sáškinej mamy prebrala diplomy a k Ližkinej mame kývla pre pripravenú bonboniéru.
Najprv chceme poďakovať našim pani učiteľkám za krásny program! Že nás rozvíjate a posúvate! Ďakujeme spoločne, všetci!
Cela sála zatlieskala a čakali na ďalšie.
Teraz odmeníme tie dievčatá a chlapcov, ktorí síce nevyhrali, ale zapojili sa. Aj tí si zaslúžia odmenu, však? Zatlieskajme im!
Zdenka začala volať deti, ktoré dostali diplom a čokoládu rovnako ako víťazi. Smiech, šum, deti potešené.
Ale! Nie sú to všetci. Teraz diplomy a cenu pre najlepších rodičov! Svoje ruky ste ukázali všetkým.
Zdenka podala diplom predsedkyni výboru a veľký lízankový chupa chups.
Zdenka, načo to?
Nevyhrala si sama. Nie si tu jediná! žmurkla a pokračovala v rozdeľovaní darčekov.
Domov neodišiel žiaden z rodičov umenia bez diplomu a darčeku.
Neskôr sa šepkalo, koľko rozruchu spôsobila táto výstava. Vedľa pôvodného regálu pribudol ďalší, kde boli iba výrobky, vytvorené deťmi. Nad ním ručne písmo Emy “Sám som!”
Neskôr Zdenka pomohla Norovi obuť sa, rýchlo ho odviedla domov, kde už čakala Ema.
Mama?
Čo, zlatko? Zdenka sa pozrela na rozžiareného syna, čo s náruživým stískaním držal diplom.
Keď som dostal diplom, znamená, že môj výrobok bol dobrý?
Samozrejme! Veď si počúval, čo hovorili! Je najlepší, lebo si ho spravil sám! A Ema ti tentoraz ani nepomohla.
Ale ježko je trochu “krivý”.
No a? Je tvoj.
Noro chvíľku mlčal, až sa musel prispôsobiť rýchlemu kroku Zdenky, potom opäť pozrel na mamu:
Mami, si na mňa hrdá?
Zdenka náhle zastala, Noro zbehol dopredu a Zdenka ho chytila za ruku. Kľakla k nemu na chodník a natočila si ho k sebe.
Veľmi som na teba hrdá! Že si samostatný! Že si neprosil a nesťažoval sa. Vieš, že umývať riad včera nešla Ema, ale ty. Ďakujem! Som na teba hrdá, že rastieš v skutočného chlapa!
A kto je skutočný chlap?
Zdenka rozmýšľala.
To je ten, čo vie riešiť svoje veci, ale poďakuje za pomoc. Ten, kto nie je len “mužský” alebo “ženský”, ten, kto je ochotný pomôcť blízkym. Ako keď si umýval riad a Ema stihla úlohy. Vďaka tomu dnes napísala písomku výborne. Dal si jej čas. Najdôležitejšie je mať čas a využiť ho správne.
Ako?
To ti raz poviem. Vieš čo? Zdenka vstala a chytila ho za ruku.
Čo?
Myslím, že si zaslúžime malú oslavu, čo povieš?
Jasné!
Tak čo, pôjdeme na koláčik?
Áno!
Na kuchyni s obľúbeným čajom s materinou dúškou Zdenka sledovala, ako sa deti rozprávajú a v rohu sa spokojne škľabí Kocúr Kujo. Aké ľahké je urobiť tie deti šťastné. Stačí im povedať, že sú dôležité.
Vypne si zvuk na telefóne, zahrabe ho do kabelky. Ráno si zruší chat škôlky, poprosí Ližkinu mamu, nech referuje len to najnutnejšie. A budú sa smiať, keď si spomenú na tie zmätené tváre dospelých, čo im predávali sladkosti.
O dva roky pôjde Noro na kadetskú akadémiu, a krivý ježko bude sedieť na kuchynskej poličke pri krásnej čajovej kanvici, ktorú prinesie Ema Zdenke, keď príde domov z Bratislavy, kde bude študovať.
Zdenka, ostáva najprv sama s Kujom, chvíľu zaskočená. Ale časom sa jej život zamotá s mužom, ktorý bude opakom toho prvého menší, okrúhly, dobrosrdečný Egon Šiška jej dá všetko, o čom po rozvode snívala. Prídu pokojné dni, neskorá láska, posedenia s grilovačkou na chalupe v Malých Karpatoch medzi ružami, výlety k moru a všetko ostatné. Hlavné Egon si rozumie s deťmi. To bude pre Zdenku najväčšie prekvapenie, keďže manžel jej vždy tvrdil, že cudzích detí sa milovať nedá. A Ema, príchodiac na prázdniny, bude obdivovať, ako ide mama a Egon ruka v ruke parkom, ako deti. A bude dúfať, že aj v jej živote raz bude niekto, kto s ňou prejde ruka v ruke cez šuchotavé lístie, nakŕmi veveričky a potom doma, pri silnom čaji s materinou dúškou, budú len sedieť vedľa seba a mlčať. Pretože niekedy netreba veľa hovoriť, ak ten druhý rozumie tvojmu srdcu.
