Išli sme po diaľnici, keď na cestu zrazu vyskočil obrovský medveď a začal sa pomaly približovať k nášmu autu

Viezli sme sa s manželom po ceste za Levočou, keď sa zrazu z hmly na asfalt vynoril obrovský medveď. Zastavil sa len pár metrov od auta a pozoroval nás neprirodzene pozorne až to bolo také typicky snové, akoby na chvíľu zastal čas i dážď. Srdce sa mi zovrelo, v žalúdku mi to zamrazilo ako v najtemnejšom lese. Už už sme očakávali útok: vždy sme čítali strašidelné príbehy, ako sa medvede plazia ticho pri slovensko-poľskej hranici. Sklo a karoséria v tej chvíli pôsobili ako jemný papier.

Manžel, Milan, krátko hlesol moje meno: Jaromíra Obaja sme zostali bez pohnutia, keď sa ten medvedí obor postavil na zadné. Medveď, akoby vystrihnutý z balady Andreja Sládkoviča ťažko dýchal, chlpy mu žiarili v dažďových kvapkách. Jeho hlboké oči bez mihnutia hľadeli priamo na nás. Oči, do ktorých by človek mohol padať večnosť.

Začal kráčať k nám, labu za labou, pomaly, so snovými pohybmi. Prázdno ticho zvonilo, ako keď kostolné zvony odznejú len v hlave. Cítila som, že keď natiahne pazúr, stlačí nás ako dreamsni papierový pohár. V tej chvíli už Milan zaradil spiatočku, auto sa pomaly sunulo dozadu. Vedeli sme, že sme slabí len dve duše v zapadnutej Škode Fabii.

Zrazu sa svet okolo nás zlomil ako rozfúkané puzzle. Vedľa cesty, neďaleko starej cesty do Spišskej Novej Vsi, s dunením padol na vlhkú pôdu machom obrastený buk. Praskanie znelo ako v legendách nebo chcelo roztrhnúť krajinu. Strom narazil zem len na pár krokov od nás. Sekunda rozdielu a zaťala by sa do nás drevená čepeľ ako v hlbokom sne smrti.

Veci sa ponorili do ticha, len dažďové kvapky ťukali smutnú koledu na kapotu. Medveď strhol pohľad, v panike odskočil späť a stratil sa v hustých papradiach, skoro tak ticho, ako sa objavil. Vyparil sa do hmly, akoby nikdy nebol nežil. Cesta opäť stíchla, vtáky nevydali ani hlások. Všetko vyzeralo, akoby sa nič neudialo.

Dodnes mám pred očami jeho pohľad či sa chystal útočiť, či varovať, či nás len považoval za zvláštnych votrelcov v jeho sne. Možno nám vlastne zachránil život. V tých očiach bolo čosi čudne ľudské, čo mi nebude dávať spať: možno celá tá scéna bol len podivný sen, ktorý prišiel ako mrak nad Gemerom.

A ešte dlho budem premýšľať, čo nám to prastarý duch lesa chcel povedať možno niečo, čo dokážeme precítiť až medzi snom a ránom na slovenskej horskej ceste.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

four × five =

Išli sme po diaľnici, keď na cestu zrazu vyskočil obrovský medveď a začal sa pomaly približovať k nášmu autu
Bezdomovec prišiel zohriať sa na Silvestra. O hodinu neskôr som zistila, na koho mama čakala celý život