Pred mnohými rokmi, keď si na to teraz spomínam, bola Jana hospitalizovaná na pôrodnici dlho pred samotným termínom pôrodu. Jej tehotenstvo bolo veľmi náročné v posledných týždňoch a lekári nechceli riskovať, najmä preto, že mala priviesť na svet nie jedno, ale rovno dve deti naraz. Navrhli jej plánovaný cisársky rez, ale Jana veľmi túžila porodiť prirodzene, a tak sa lekári rozhodli dať jej šancu keby sa niečo skomplikovalo, stále by bol čas na operáciu.
Okrem toho mali Jana a jej manžel podpísanú dohodu o partnerskom pôrode a pôrodníkom nie je práve po vôli, ak sa cudzie osoby pohybujú na operačnej sále. Porodné bolesti začali neskoro večer. Ihneď informovali jej muža Mareka, ktorý prišiel doslova o dvadsať minút, a presunuli ich spoločne na predpôrodné oddelenie. Nebolo to pre Janu prvýkrát, čo rodila, vedela, čo sa od nej očakáva, a správala sa rozvážne a pokojne. O štvrtej ráno prišlo na svet prvé dieťa.
Bábätko zakričalo hneď po narodení, a pôrodná asistentka zablahoželala Jane k prvej dcérke. No miesto bežnej radosti si všimla, že manžel sa len silene pousmial a okamžite sa obrátil k žene. O desať minút neskôr sa narodila aj druhá dievčatko. Jana sa šťastne usmievala, ale Marek sa dal do plaču a nevyzeralo to ako slzy dojatia. Samozrejme, znepokojilo nás to, no Jana len mávla rukou a povedala:
Nevšímajte si ho, o hodinu ho to prejde. Zasa sú to ďalšie dvojičky a opäť dievčatá. Veľmi si prial aspoň jedného chlapca, ale nebolo nám to súdené, tak je teraz sklamaný. Ale má dievčatá rád, bude to v poriadku. A naozaj: na druhý deň sme pozerali z okna pôrodnice, ako celé ráno stála za plotom skupinka rozkošných dievčat vedená Marekom, ktorý im rozdával balóny a spoločne volali na mamu, že ju milujú. Vtedy nám bolo jasné, že je v tejto rodine naozaj všetko v poriadku. Aj keď otca nám bolo trošku ľúto…
