Predstavte si tento dramatický obraz: vaša dcéra alebo syn, ešte tínedžeri, vyrazili večer do ulíc Bratislavy s kamarátmi. Ako správny rodič, ktorý má o svoje dieťa obavy, vytiahnete mobil a skúsite im zavolať, aby ste zistili, či sú v poriadku. Trochu neisto, možno aj podráždene, vám odpovedia: Áno, všetko je v pohode, neboj sa. No aj napriek tomu vás po nejakom čase zasiahne zistenie, že práve dnes prvýkrát ochutnali alkohol alebo sa stalo niečo horšie, čomu by ste chceli zabrániť.
Rímsko-katolícky kňaz Ondrej Valach bol veľmi citlivý na psychológiu dospievajúcich detí a za žiadnu cenu nechcel, aby takúto skúsenosť zažil jeho najmladší synček Andrejko. Ondrej sám vyrastal v rodine duchovného a vedel, aké náročné je v mladosti odolať tlaku partií na sídlisku Petržalka. Aj keď veril svojmu synovi, túžil, aby mu Andrejko dôveroval natoľko, že sa k nemu obráti v ťažkej chvíli a požiada o pomoc. Preto vytvoril s rodinou jednoduchý, no mimoriadne účinný tajný kód: signál, ktorý by pre syna neznamenal stratu rešpektu u kamarátov, ale zároveň by mu umožnil v ťažkej chvíli zmiznúť z večierky so cťou.
Inšpiráciu dostal farár Ondrej po návštevách detských a mládežníckych liečební vo Zvolene a Trnave. Tam sa pýtal dospievajúcich: Koľkí z vás už boli v situácii, kedy ste robili niečo, čo sa vám nepáčilo, z čoho ste mali strach, hanbili ste sa, no nasledovali ste ostatných len preto, aby sa z vás nesmiali? A nevideli ste z tej situácie východisko?
Takmer všetky ruky vystrelili do vzduchu. O tejto skúsenosti napísal Ondrej neskôr do rodinného denníka:
Jedného večera sa Andrejko chystal na oslavu ku kamarátovi v Lamači. Povedal som mu ak by ti bolo niečo nepríjemné, ak by si sa necítil vo svojej koži, nech jednoducho pošle písmeno X komukoľvek z nás mne, mame, staršiemu bratovi alebo sestre. Ten, kto signál dostane, musí do pár minút zavolať Andrejkovi späť a vstúpiť do tejto hry. Po telefóne zaznie asi takýto rozhovor:
Haló, Andrej, stalo sa niečo vážne, musím pre teba prísť okamžite. Čo sa vlastne stalo? Vysvetlím ti to, keď prídeš domov. O päť minút som pri tebe, priprav sa.
Po tomto rozhovore Andrejko otvorene povie kamarátom, že sa doma niečo prihodilo a musí hneď odísť.
Týmto spôsobom môže Andrejko z večierky odísť bez hanby, ako by dostal pozvánku do tajného sveta dôležitých vecí. Kamarátom neutečie, len odchádza domov s vážnou záležitosťou. Tak si získava ešte väčšiu dôveru a pokoj v kontakte s kamarátmi.
Ale najdôležitejšie je nikdy nenechať svoje dieťa v šlamastike nech sa deje čokoľvek. Je veľmi ľahké prísť o dôveru tínedžera, no vystavať pevné puto a vzájomnú dôveru, vďaka ktorej sa dokáže v rozhodujúcich chvíľach rozhodnúť, čo je správne, má cenu oveľa vyššiu ako sto eur.A raz, keď už Andrejko naozaj poslal tajomné X, Ondrej nezaváhal ani na sekundu. Zimný vzduch vonku štípal, keď bežal k autu, oblečený len v svetri a so srdcom bijúcim až v hrdle. Keď Andrejka našiel postávať na zastávke, silno ho objal bez slov bola to odpoveď na všetky nevypovedané otázky aj obavy.
V aute nepadlo ani slovo o tom, čo sa stalo vnútri na oslave. Domov vrátili ticho, rytmom blikajúcich lampášov na ulici. Namiesto zvedavých otázok položil Ondrej ruku synovi na plece a povedal, Ďakujem, že si mi dôveroval. V tej chvíli pochopili obaja: nie je to o tom, že dieťa nikdy neurobí chybu alebo nestretne pokušenie. Je to o tom, že v rozhodujúcej chvíli má vždy otvorené dvere domov i k srdcu rodiča.
A odvtedy si Andrejko v pamäti nosil nielen ten tajný kód, ale ešte dôležitejšie: pocit bezpečia, že nech sa čokoľvek prihodí, nikdy nebude musieť čeliť temnote sám. Presne o to predsa v rodine ide aj keď stlmíme svetlá a vonku je tma, vo vnútri vždy niekto čaká, pripravený chytiť nás za ruku, keď pošleme svoje X.
