Hovorí sa, že čím dlhšie sú páry spolu pred svadbou, tým horšie potom dopadne ich manželstvo…
Jedna dvojica bola spolu sedem rokov, kým sa nakoniec rozhodli zosobášiť. Počas všetkých tých rokov nestrávili spolu ani jeden celý deň obom vyhovovalo, že majú každý svoj čas aj priestor. Náhodné tehotenstvo ich vlastne prinútilo vziať sa.
Najskôr bolo bývanie spolu pre oboch novinkou a vzrušením. Najprv opravovali malý byt, babka nevesty sa presťahovala k svojim deťom, čím uvoľnila miesto mladým manželom. Nasledovalo spoločné nakupovanie nábytku a domácich vecí… Keď ale všetko zariadili, začali byť obaja akýsi nervózni, keď trávili čas len sami medzi štyrmi stenami.
Manžel prosil ženu, či by nemohol ísť s kamarátmi na pivo a žena bola úprimne rada, že môže manžela pustiť von. Takýto štýl života sa im postupne stal normou a obom vyhovoval. Ako aj v tých predchádzajúcich siedmich rokoch, stretali sa doma až neskoro večer.
Keď sa blížil pôrod, manžel bol čoraz smutnejší a zachmúrenejší. Manželka tomu neprikladala význam, až raz zrazu zazvonila úplne neznáma žena a oznámila jej, že si jej muž balí kufre, lebo odchádza k nej. A ozaj, muž si už veci zbalil a odsťahoval sa práve vtedy, keď bola jeho manželka na bežnej kontrole u gynekológa.
Najviac zraňujúce bolo, že muž sa ani neunúval žene vysvetliť, prečo odchádza a na rozvodové pojednávanie sa tiež nedostavil… Manželka si teda zariadila, aby pri narodení dieťaťa nebol v papieroch uvedený žiaden otec. Vďaka známym sa jej to podarilo vybaviť veľmi rýchlo.
Žena porodila krásneho syna. Bol to statný chlapec s jamkami v lícach. Pri pohľade na syna žena zabudla na všetku bolesť, ktorú jej spôsobila zrada človeka, ktorého kedysi úprimne milovala. Rodičia jej pomáhali s výchovou a ona už nemala záujem myslieť na ďalších mužov; rana v jej duši sa, zdalo sa, nikdy nezahojí.
Syn mal tri roky, keď zazvonil zvonček. Žena čakala, že prichádza mama postrážiť vnuka, preto sa ani nepozrela cez priezor a otvorila. Na prahu stál jej bývalý muž. V ruke držal obrovskú kyticu červených ruží, ktoré vždy milovala, a veľké autíčko prvý darček pre syna za celé tri roky.
Žena sa mlčky dívala na svojho bývalého, kým neprehovoril:
Je mi to ľúto… urobím čokoľvek, čo budeš chcieť…
Naozaj si myslíš, že ti teraz odpustím? Po toľkých rokoch…
V tej chvíli pribehlo dieťa do chodby.
Nie. A už sem prosím nikdy nechoď. Po toľkých rokoch sme si zvykli žiť bez teba…
Žena už necítila bolesť. Rokmi v nej urazenosť dávno vyhasla, ostala už len ľútosť nad bývalým mužom, ktorý si zapríčinil, že prišiel o vlastného syna.
