Dnes som si zapísal do denníka, že mám už štyridsaťštyri rokov rovnako ako moja drahá manželka, Katarína. Pred mesiacom a pol sa nám splnil veľký sen, stali sme sa znova rodičmi. Doteraz sme mali päť detí, všetko chlapci, a teraz, konečne, sa narodila dcérka naša malá Zuzana!
Náš vzťah s Katarínou začal veľmi skoro, už na strednej škole v Košiciach. Bola to láska ako z románu. Prvé dieťa sa narodilo, keď mala Katarína len šestnásť. Mohli nám mnohí neveriť a šuškať za chrbtom, ale nezlomilo nás to, práve naopak, ešte viac spojilo. Rýchlo sme sa potom vzali, boli sme rozhodnutí čeliť všetkému spolu.
Moji rodičia nás vždy podporovali. Spomínam si, keď som mal dvadsať a zistili sme, že Katarína čaká naše druhé dieťa. Celá rodina nás vtedy obklopila láskou. Mama mi raz povedala: “Vieš, ja som chcela dve deti, ale nevyšlo mi to, takže teraz sa teším zo svojich vnúčat.” Hovorila to vždy s úsmevom a ochotou pomôcť, otec tiež bol veľkým oporou.
Otcom byť je poriadna výzva. Niekedy ma prepadnú strachy hlavne keď chlapci ochoreli a nevedel som, ako im pomôcť. Boli aj vtipné situácie, napríklad keď sa pohádali a na druhý deň už spolu smiali. Nevyhýbajú sa ani smutné dni, rodinné hádky či únavné večery. Ale nič z toho nezmenilo moju lásku k deťom a Kataríne viem, že rodina je najviac.
Som presvedčený, že pokiaľ je v našich silách mať deti, mali by sme im dať šancu na život. S Katarínou sa cítim šťastný a neplánujeme prestať túžime po ďalších deťoch!
Občas si kladiem otázku, či je naša predstava správna. Slovenské príslovie hovorí: “Koľko detí, toľko šťastia,” a možno na tom niečo je. Každý deň vnášajú naši drobci do života nové starosti aj radosti, ale cítim, že to všetko stojí za to.
Šťastie našej početnej rodiny si neviem predstaviť vymeniť za nič. Zuzana je naše slovenské slniečko medzi bratmi, a rodina je v mojich očiach najväčšou hodnotou.
