Tridsiateho prvého mama a sestra prídu, tu je jedálny lístok mars k sporáku, povedal manžel. Ale manželka všetkých prekvapila
Martina utierala tanier a počúvala, ako Viktor niečo rozpráva za chrbtom. Nepozerala sa naňho. Len stála pri okne a dívala sa, ako sa vonku pomaly zotmieva.
Počúvaj, tridsiateho prvého prídu mama a sestra, tu máš menu a šup do kuchyne, zahundral Viktor, ani sa nepozrel od mobilu. Dvojčatá už ryby nejedávajú, pamätaj si. A bez majonézy, mama povedala, že jej je z toho ťažko.
Martina položila tanier. Otočila sa.
Veď je to tvoj jubileum, Viki.
No jasné, preto chcem, aby to bolo všetko poriadne.
A ja kde som v tom?
Konečne dvihol pohľad.
Ty? V kuchyni, ako vždy. To je jasné, nie?
Mlčala. Pätnásť rokov mlčala vždy, keď Jolana Poliaková prišla s pokynmi, keď švagriná Silvia rozvalila na gauči a Martina umývala riad po jej kričiacich deťoch. Pätnásť rokov bola vždy neviditeľná na cudzej oslave.
Nič, odvetila, a vyšla z kuchyne.
Ráno dvadsiateho deviateho Martina volala mame.
Mami, môžeme s Daliborom prísť k vám?
Samozrejme. A Viktor?
Viktor ostane doma. Má hostí.
Chvíľa ticha.
Martina
Je to v pohode, mama.
Zbalila rýchlo: rifle, dva svetre, doklady. Syn vyšiel z izby, pozrel na tašku.
Ideme?
Ideme.
Prikývol. V trinástich rokoch chápal viac, než jeho otec za pätnásť.
Viktor sa vrátil o pol siedmej. Prešiel do kuchyne, otvoril chladničku prázdna. Otočil sa.
Martinka!
Ticho.
Prešiel bytom. Nikde nikto. Na stole lístok.
Viktor. Zoznam potravín je v chladničke. My s Daliborom sme u mojich rodičov. Var si sám. Šťastnú oslavu. Kľúče má pani Viera.
Viktor si prečítal trikrát. Skúsil zavolať nikto to nebral. Napísal bez odpovede. Pozrel na zoznam: kurča, zemiaky, nakladaná sleď, uhorky. Uvedomil si, že vlastne nevie, čo s tým spraviť.
Tridsiateho ráno vstal o šiestej a pokúsil sa niečo navariť. Do obeda kuchyňa vyzerala ako po výbuchu: cibuľové šupky, mastné škvrny, spálené kurča. Zemiaky rozvarené, sleď klzký.
Telefon zavibroval. Mama.
Vikinko, zajtra prídeme o jedenástej. Martina už všetko nachystala?
Mama, Martina tu nie je.
Ako nie je?
Odišla. K svojim.
Ticho. Potom hlas stúpol.
To ako odišla? Na tvoje narodeniny? Ona sa zbláznila?
Mama, varím si sám.
Ty?! Viktor, to je snáď vtip.
Neviem, mama.
Dobre, prídeme, a vyriešime to. Silvia ti pomôže.
Viktor sa pozrel okolo na spúšť. Vnútri pocítil niečo nepríjemné.
Tridsiateho prvého o dvanástej stála Jolana Poliaková pri dverách s obrovskou taškou. Za ňou Silvia a dvaja rozcuchaní chlapci.
No, ukáž, čo si pripravil, mama vošla do kuchyne, pozrela na stôl. To je všetko?
Tri tanieriky: saláma, uhorky a nejaký nevábny mix.
Viki, to vážne? Silvia sa zamračila. Cestu cestujeme celu noc a kvôli tomuto?
Snažil som sa, povedal potichu.
Jolana otvorila chladničku.
Tu nič nie je! Ani mäso, ani ryba. Viktor, prečo si nás volal, keď nevieš nič pripraviť?
Nevolal som vás. Sama si povedala, že prídete.
Aha! Takže mama ti je na príťaž?
Dvojčatá už behali po byte, jeden prevrátil stoličku, druhý rozlial niečo na gauč. Silvia sa ani neotočila.
Silvia, upokoj ich aspoň, poprosil Viktor.
Sú deti, musia sa hýbať. To ti deti vadia?
Niečo v Viktorovi prasklo. Spomenul si, ako pätnásť rokov Martina utierala po tých deťoch, varila, upratovala, nútila sa usmievať. Ani raz ani raz! jej nikto nepoďakoval.
Mama, Silvia, nemôžem. Neviem variť. Som unavený. Objednajme jedlo alebo choďte do reštaurácie.
Do reštaurácie?! mama vyvalila ruky.
Na tvoju oslavu? Viktor, to je určite jej práca, tvojej Martiny. Má ťa úplne pomotaného.
Oni vás pätnásť rokov obsluhovala! hlas mu preskočil. Pomohli ste niekedy? Povedali ste jej ďakujem?
My sme hostia!
Nie ste hostia. Ste paraziti.
Jolana zbledla. Schytila tašku.
Silvia, zober chlapcov. Odchádzame. Nech si sedí so svojou drahou ženou. Ja sem už nevkročím!
Silvia vrhla pohľad plný jedu.
To oľutuješ, Viki.
Dvere tresli. Viktor ostal sám v kuchyni. Díval sa na nedojedenú salámu a zrazu mu došlo: ani negratulovali. Ani slovo. Prišli jesť, a keď nebolo čo, zmizli.
O siedmej večer naštartoval auto a vybral sa za mesto. Rodičia Martiny bývali v starom dome s verandou a nakriveným plotom. Viktor zastal pri bráne, videl svetlo v oknách. Vystúpil, zaklopal.
Dvere otvorila Martina. Vlasy rozpustené, starý domáci sveter, žiadny make-up. Zabudol, aká je bez toho.
Ahoj.
Ahoj.
Môžem vojsť?
Pozerala dlho, potom prikývla. Viktor sa vyzul, prešiel dovnútra. Na gauči sedel Dalibor s tabletom, v kuchyni rezala Martininá mama šalát.
Dobrý večer, Viktor, neusmiala sa. Dáte si čaj?
Nie, ďakujem.
Martina si sadla na parapet, objala kolená.
Odišli?
Odišli. Bolo hádky, a šli preč.
Bez gratulácie?
Bez.
Chvíľa ticha. Martina pozerala do okna, za sklom sa točil sneh.
Martinka, prepáč mi.
Neodpovedala.
Naozaj som to nepochopil. Myslel som, že rodina je taká, má to byť normálne. Ale máš pravdu. Nepotrebovali mňa. Potrebovali tvoj stôl a tvoje ruky.
Nie moje ruky. Moje mlčanie, otočila sa. Sú naučení, že znášam. Aj ty.
Som hlupák.
To si až teraz zistil?
Viktor si sadol nablízko, nedotýkal sa.
Môžem zostať? Aspoň do Nového roka?
Martina ho skúmavo pozorovala.
Môžeš. Ale zajtra ty šúpeš zemiaky a umývaš riad. Sám.
Platí.
O mesiac Jolana volala vraj jej chýbajú, chce prísť na víkend. Viktor pokojne:
Mama, ideme do kúpeľov. Ak chceš, kľúče má susedka. Var si a uprac sama.
To čo má byť?!
Nové pravidlá, mama.
Zložila. Viktor sa usmial. Martina, čo sedela vedľa, dvihla obočie.
Myslíš, že to pochopí?
Ak nie, jej starosť.
Jolana už nikdy nevolala s požiadavkami. Uvedomila si: časy sa zmenili. Pravidlá sa dajú diktovať len dovtedy, kým je niekto ticho. Keď mlčanie skončí, skončí aj moc.
Martina sa nestala hrdinkou. Len prestala znášať. A to stačilo, aby sa všetko zmenilo.
