Hovorí sa, že ak si vezmeš za manžela ozaj múdreho muža, nikdy ti nebude neverný vernosť má v génoch, vie čo je láska a starostlivosť. Tak mi to stále opakovala mama aj starká, vraj to je základ spokojného života. Preto som si ani v pokročilejšom veku nevedela predstaviť, že by som sa zahadzovala s nejakým podivínom s pochybnými záujmami na čo by mi to bolo?
A potom, raz na káve cez známych, som spoznala Filipa. Filip práve doštudoval na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave, chytrý chalan, poriadne ambiciózny. Ja som vyštudovala odbor slovenského jazyka v Nitre, takže sme mali vždy čo preberať od Krasko po kalamáre v zázvore. Postupne sme sa zblížili, stále viac sme spolu chodili na kofolu aj na prechádzky do Horského parku. Bola som s ním šťastná jak motýľ na lúke.
Po roku, keď mi požiadal o ruku pred fontánou na Hviezdoslavovom námestí, pradla som áno. Presťahovali sme sa do jednoizbového bytu, ktorý mi po sebe zanechala stará mama. Pre dvoch celkom fajn, veď čajník nám vtedy pripadal ako luxus. Potom som otehotnela, narodil sa nám synček, o rok neskôr ešte dcérka Drahomíra.
Miesta začalo byť málo a peňazí ešte menej. V tej dobe sa Filip pustil do malého podnikania. Ja som ostala doma s deťmi, no stále som mu stála po boku a verila vo hviezdy našej budúcnosti. Niekedy sme zostali na suchu, v peňaženke len pár centov a suché rožky, no vždy sme dúfali, že jedného dňa sa všetko otočí. Po pár rokoch tvrdého makania sa biznis konečne rozbehol. Zrazu sme si žili ako v Banskej Štiavnici počas zlatej éry deti chodili do naj prestížnejších škôl a mohli sme si dopriať hobby od pečenia po pestovanie mušlí.
Filip mal svoje záľuby, často chodil s kamarátmi na tábory do Tatier alebo lyže do Jasnej. Mne to neprekážalo, rodinu zabezpečoval a mal právo na svoje chvíle. Naša láska a rešpekt medzi nami nezmizli, všetko bolo tip-top. Ani vo sne by mi nenapadlo, že by sa to mohlo v okamihu zmeniť.
Jedného víkendu Filip ochorel, sanitka pre neho prišla, a o pár hodín bol fuč. Akoby sa prepadol do Oravskej priehrady. A nám, mne a deťom, ostala nielen obrovská bolesť, ale ešte jedna lahôdka, ktorú by nikto nečakal ani v najväčšej zlosti susedských klebiet na dedine.
Ukázalo sa totiž, že posledných päť rokov Filip “študoval” aj niečo iné než techniku mal pomer s dievčinou tak mladou, že mohla byť jeho dcérou! Tam aj odchádzal na dovolenky, nie do Tatier. Všetko jej prepísal biznis, byt, chatu na Liptove, auto, všetko do posledného centu. Ja a deti sme zostali akurát tak so šálkou od starkej. Šok bol neoslovený, nespala som celé týždne.
Ako toto mohol spraviť, ako mohol žiť s tým, že my zostaneme na pospas osudu to mi hlava neberie. Nikdy by som nepovedala, že aj tí najmúdrejší Slováci majú doma pogy, ktoré neukážu, kým úplne nevyložíš poslednú kartu. Neviem, ako ideme ďalej žiť, ale jedno viem, najlepšie príbehy píše život sám a občas majú pointu, ktorú by nenapísal ani Peter Pišťanek.
