Skúška
Už mám toho dosť! Stačilo! Ak mi ešte chvíľu budeš vŕtať do hlavy, na žiadnu skúšku nejdem! Ani sa len neukážem na gympli! Normálne, zostanem doma! Čo potom urobíš, mama?! hodila som školskú tašku do rohu chodby a rýchlo si stiahla čiapku z vlasov.
Mama neodpovedala ani slovo. Len pokrútila hlavou, išla do kuchyne, a bol koniec debaty.
Sama som zišla z bundy a rozmýšľala, či ju tiež nehodím za taškou, ale rozmyslela som si to. Pekne som ju zavesila do skrine a zhlboka vydýchla.
To je zas deň! Zase sme sa pohádali a zasa kvôli ničomu!
Prečo ma mama musí stále spovedať a usmerňovať? Čo si myslí, že som ešte dieťa? Alebo sa mi už v hlave mieša?
Veľmi dobre viem, že dnes mám prvé doučko so slovenským jazykom u tej novej doučovateľky. Stačilo by raz pripomenúť! Nie každú polhodinu!
Jasné, trošku to zveličujem. Mama ma neotravovala neustále. Len sa opýtala, či nezabúdam na tú už tretiu doučovateľku tento školský rok. Ale mňa hnevá samotná kontrola. A tak mi už aj drobnosti vedia poriadne vytočiť žlč.
Umývam si ruky, pozerám sa na seba do zrkadla nad umývadlom. Hotová krásavica! Vyrážky, nos po otcovi a ryšavé vlasy po mame. Už som mame tisíckrát povedala, nech ma pustí prefarbiť si vlasy, no ona stále svoju: krása príde neskôr, vďaka mi dáš ešte! Jasné všetko v poriadku! Všetky baby môžu byť pekné, len zo mňa bude mrkva s vrkočmi. Kto už dnes nosí vrkoče? K smiechu!
Trošku sa pousmejem, keď si spomeniem, ako mama takmer plakala, keď mi tie sprosté vrkoče ostrihala, takmer na doraz, tupými nožnicami z výtvarnej. Iné doma proste neboli. Zatvorila som oči, zaťala zuby a kam po kam dúfala som, že aspoň mamine zamrzne úsmev na tvári:
Sonička, prečo si to spravila?!
Lebo mám už všetkých aj všetkého plné zuby! Veď je to môj život, moje rozhodnutia! A budem si robiť, čo chcem, basta.
Stále mi všetci hovoria, že treba počúvať starších. Ale prečo? Prečo sa mám držať ich zastaralých predstáv o svete?! Ja predsa mám svoju budúcnosť. Čo môžu vedieť o tom, čím žijem, keď v ich veku ani internet ešte poriadne nemali? Ako vôbec žili? Nerozumiem! A nevysvetlím im, že dnes je všetko inak. Vzdelanie má byť povinné a dril pri knihách ešte povinnejší? Omyl! Stačí trikrát kliknúť a mám všetko na displeji. Mama stále argumentuje, že pravé hodnoty ani internet nenaučí a nevysvetlí, ako byť s ľuďmi, ale odkiaľ to ona vie? Skôr by si mohla pustiť aspoň jedno video s tipmi na komunikáciu s pubertiakmi. Možno by jej to niečo dalo!
Začala som zo zvyku škrabať do ďalšieho vyrážkového krátera a zamračila som sa. Ešteže ma mama nevidí. To by bolo kriku! Mama ma stále vláči po kožiaroch a opakuje, že jazvy ostanú, ale mne je to jedno. Aj tak ma majú brať podľa toho, čo mám v srdci, nie podľa výzoru! Ako toto mame vysvetliť?
Aj slovo sa mi páči: rodička Ma porodila, to je pravda. Ale predsa to ešte neznamená, že si môže na mňa nárokovať! Nie som jej vec, s ktorou môže manipulovať!
V zrkadle som si žmurkla. Čo, mami, šok? Nemala si ma terorizovať pobehovaním po doučovateľkách! Ani mi vnucovať právo! Už teraz viem o zákonoch viac než moji rodičia. Možno by sa nerozviedli tak hlúpo, keby mali aspoň polovicu môjho prehľadu.
Mama nemá ani štipku hrdosti! Otec si našiel mladú, nechal mamu a ešte si aj podelili byt, ako on chcel, mama ani nepípla. Áno, byt prepísali na mňa; však je to normálne! Mama dostáva len výživné? To je všetko?! A čo odmena za premárnené roky? Ja presne viem, ako spolu žili posledných pár rokov. Už nie som malý capko, ako ma volával otec. Vidím všetko!
Tá tichá nenávisť, keď mama kladie taniere na stôl A otcova ľahostajnosť a vďaka bez štipky úprimnosti Gauč v malom kabinete, kam sa ani skriňa nevošla, takže otec si aj tak chodil každé ráno do spálne po veci Aj ten budík, čo mama nastavovala, aby ju ráno nevidel spať… Oboch nám odľahlo, keď som mala štrnásť a povedala, nech sa už konečne rozídu.
Dospelí sú zvláštni! Neustále vyhlasujú: žijeme len kvôli tebe! alebo si náš zmysel života!
Lož! Od začiatku až do konca! Každý žije pre seba. Ostatných majú na háku. Svoje záujmy sú prvoradé! Mám aj dôkazy! Aj to, že vraj bojujú za moje dobro, nie je pravda len si cez mňa vybavujú účty.
Napríklad ten byt. Ostali sme s mamou, len iný vchod a byt je menší. Trojizbák vymenili za dvojizbák, hoci je pekne zariadený. Mama vyhandlovala byt výmenou za otcov pocit viny. Vraj dieťa musí žiť slušne! Tati, keď ideš za novým šťastím, obetuj svoju dcéru! A tak som dostala viac miesta, než som mala v starej izbe, ale aj tak mi tým len rozdelili bývanie Bola som len nárazník medzi nimi.
Zamračila som sa, ale natiahla som ruku po kelímok s masťou predpísanou kožnou. To ešte neznamená, že mama má pravdu. Ale tá masť fakt pomáha. A dnes to potrebujem.
Lebo príde VEČER Lebo ide strecha
Tá strecha je v mojom živote len pár mesiacov. Prvý raz mi napísal Marek, ktorého som dovtedy obdivovala len na diaľku, že Ideme sa prejsť?
Najskôr som si myslela, že je to len nejaký zlý žart. V škole všetci vedeli, že sa mi Marek páči. Smiali sa, ale nič zlé. Aj ma mali radi, lebo som nikdy nerobila problémy a vedela som pomôcť.
Nováková, teba som sa minule pýtala! Prečo dvíhaš ruku?
Ale pani profesorka, táto téma je tak zaujímavá! Napríklad, bol Ľudovít Štúr despota? Jeho režim bol autoritatívny?
A tak som nejednu ústnu zachránila pre celú triedu svojimi otázkami, až si profesorka len povzdychla a spolužiaci si vydýchli, že odpovede dnes nebudú.
Takže keď som správu ukázala svojej úhlavnej kamoške Martine, len sa zasmiala:
No a čo? Tak choď a spýtaj sa ho! Vieš predsa, kde ho nájdeš!
Niečo vo mne ale búrilo. Keď písmená v správe konečne prestali poskakovať, pochopila som a bola som tam na miesto na čas.
Od toho dňa, akoby som začala žiť iný život.
Strecha starej opustenej bytovky, kde sa schádza mládež, teda nebolo najbezpečnejšie miesto. Ale každým razom, keď ma Marek chytil za ruku a šepol Pozor, dávaj pozor pod nohy!, mi vynechával dych a rátala som v duchu schody.
Rátala som a počúvala malý hlások, čo mi znútra povzbudzoval: Dvadsať, dvadsaťjeden neboj sa, je tu s tebou
Na streche ma Marek prvýkrát objal. Bez rečí, bez varovania len ma pritiahol k sebe a dal mi ruku na rameno. Pred všetkými jasne povedal: Toto je moja baba.
Nikto sa neozval, hoci som všimla krivé pohľady báb z paralelky. Mareka poznali od prvej triedy, a on si vybral práve mňa.
Tam ma aj prvýkrát pobozkal
V ten večer sme ostali na streche sami, ostatní išli do kina. Aj ja som chcela pozrieť ten film, ale keď Marek potichu šepol, že pôjdeme sami inokedy, nechala som sa presvedčiť veď už vtedy som vedela, že ten večer bude špeciálny.
A aj bol. Dodnes občas stačí zavrieť oči a zrazu počujem jeho hlas:
Soni, páčiš sa mi… veľmi… Nemám na slová talent. Ale ty si najlepšia zo všetkých dievčat, čo som stretol
A jeho teplé pery Také nežné, tak iné
Zatvorila som oči, vchádzalo šťastie ale vtedy jemne zaklopala mama na dvere:
Soni, zídeš neskôr Obed máš na stole
Nahnevalo ma to. Koľkokrát ešte?!
Vyletela som z kúpeľne ako víchor. Mala som tvár rozzúrenú ako tá komixová teta z internetu.
Čo ešte odo mňa chceš?! Všetko viem! Prestaň ma konečne otravovať! Otec už odišiel, už ho to s tebou prestalo baviť?! Teraz ideš za mnou?! Aj ja pôjdem! Ku otcovi! Budeš spokojná?
Dopovedať som už nestihla. Mama sa čudne nadýchla a treskla mi facku.
Choď! Ale keď večer prídeš, nezabudni, že zajtra máš test zo slovenčiny. Vyspi sa poriadne
Ostala som v šoku. Mama ma ešte nikdy neudrela. Nie že by ma to bolelo. Asi si to zaslúžim. Ale ten moment, keď ju moja drzosť definitívne unavila, mi ostane v hlave.
Ale ja nie som typ, čo sa vzdáva bez boja. Taška, bunda, slúchadlá Dvere som zabuchnúť chcela, nech zadrnčí celý vchod, ale ovládla som sa. Netreba sa hádzať o zem.
Vybehla som von, pozrela na mobil. Takže mám hodinu na cestu k doučovateľke, hodinu na lekciu s Marekom sa stretnem až okolo šiestej. Dobre. Aspoň si posedíme na streche a mama nech si trochu nervózne užije. Je to jej terapia. Oco už ani na prvýkrát nezdvíha, keď volá, tak mám kľudný čas. Marek možno poradí. On má rodičov, čo ho nechávajú na pokoji. Sám si žije vlastná karta so stropom, oblečenie prvá liga, a nikto ho nekontroluje. Mama nemá čas, otec tvrdí, že v šestnástich už má byť dospelý. Dovolia mu brigádovať, učiť sa po svojom. Takto má vyzerať múdry rodič!
Nie ako moja mama
Cestou k doučovateľke mi volal otec.
Čo tam vy zas máte? Mama hovorila, že ideš ku mne bývať?
Ale, oco, nerieš. Ja vaše problémy nepotrebujem! Tvoja Katka už-už rodí a ja čo, mám bábätko pestovať? Ja mám dosť svojho!
Jasné. Nehádaj sa s mamou, inak ti zastavím peniaze. Chápeš?
Oco, ty si fakt najlepší vyjednávač. Počula som!
Tak to má byť. A nerob mame nervy. Nezaslúži si to.
V slúchadle ticho. Zamračila som sa.
Vždy to tak majú! Medzi sebou vojna, ale keď ide o mňa, zrazu držia spolu. Fakt čudné rodinné veci
Nová doučovateľka mi nebola sympatická. Pri mojich sofistikovaných úvahách o frazeologizmoch len mdlým hlasom pozrela, strčila mi do ruky slovenský čítankový zošit a povedala, nech si prečítam kapitoly na nabudúce. Už-už som chcela protestovať, ale pár príkladov ma presvedčilo, že možno nie je zlá myšlienka si ich pozrieť.
Blbá byť nechcem Marek je múdry a mala by som sa mu vyrovnať aspoň trochu. V každom videu o vzťahoch radia: Dievča má byť samostatná a chytrá. Sebestačnosť teraz neriešim, ale rozum ten sa dá vybudovať. V tomto mala mama fakt pravdu. Zvládla vysokú i popri rozvode.
Mama školu nechala, keď ma porodila. Najskôr šla na materskú, potom už nestíhala nič, lebo som bola neustále chorá a babky už neboli. Škôlku som vydržala len pár týždňov, potom som len doma kašlala a chýbala. Neznášala som krupicu, protivné decká, chýbali mi mamine objatia. Otec mame raz povedal:
Stále ju máš u seba. Raz to bude pre ňu ťažké.
Keď som prešla do druhej triedy, mama poprosila susedu, aby ma vyzdvihovala z družiny, a vrátila sa na diaľkové. K tomu našla prácu.
A dobre spravila. Teraz má aspoň niečo svoje. Malú firmu na výzdoby slávností. Páčilo sa mi, čo robí. Bolo to krásne, také ženské. A na pracovisku bola mama šéfka. Tam bola silná, presne taká, akou by som raz chcela byť.
Ale ten materský dozor! Otec mal pravdu, je to na nervy. Už som naučila mamu klopať mi na dvere a nevstupovať bez dovolenia, no stále mala prehľad o všetkom nie hrozbami ako otec, ale tým večným mäkkým hlasom:
Soni, čo dnes robíš? Už si jedla?
Toľká starostlivosť ma vedela rozladiť do zúrivosti! Mala by pochopiť, že už dávno nie som malá!
Niekedy som jačala aj nahlas a s topirtením, mama však moje výstupy brala ako rozmary.
Ponáhľala som sa na dohodnuté miesto s Marekom, chcela som mu vyletieť do náručia a aspoň na chvíľku zabudnúť na všetko. Ale pri školskej bráne, kde sme sa stretávali, nebol. Čakala som, potom som šla sama na strechu. Na volania nereagoval nikdy predtým sa to nestalo. Mala som zlý pocit.
Na schodoch som sa bála predtým s Marekom to šlo samo, ale teraz srdce bilo rýchlejšie.
Strecha privítala tichom a chladným vetríkom.
Neboli tam. Nikto tam nebol
Chcela som odísť. Hľadala som vrecko, zapnúť si svetlo v mobile, keď som v nočnom prítmí zbadala na okraji siluetu. Zmeravela som.
Marek
Sedel na samom okraji, nohy viseli cez paropet, plecia sklopené. Napriek krátkemu poznaniu som vedela, že mu je veľmi zle. Stalo sa niečo veľké, možno až hrozné.
Strach, že môže spraviť niečo nezvratné, mi okamžite dodal odvahu. Pomalým krokom som zložila tašku a sadla tiež, hoci nižšie, bez toho, aby som zavesila nohy cez okraj. Vzduch bol ostrý, ticho hrozivé.
Ahoj
Ahoj ani sa nepozrel. Sama som našla jeho ruku, stisla ľadové prsty.
Mrzneš
Čo? otočil sa, pohľad úplne prázdny, bol diametrálne iný než ten veselý Marek, ktorého poznám.
V tej chvíli som pochopila, čo mama prežíva, keď sa s ňou hádam. Ten hrôzostrašný strach, či sa mi dovolá.
Pocítila som hrozný strach. Jeho ruka síce v mojej, ale bola taká studená.
Ako sa máš? môj hlas znel nejako cudzo.
Zle veľmi zle, Soni
Niečo sa stalo
Áno.
Neviem, čo presne, ale ak chceš, povedz mi to. Možno pomôže.
Zodvihol sa na mňa, pohľad skľúčený.
Myslíš, že nie sme si blízki?
Ale čo, ja som len mám ťa veľmi rada, ale neviem, či to vnímaš rovnako.
Soni, okrem teba nemám nikoho.
Srdce mi vynechalo tep a začalo mi biť, akoby mi malo vyskočiť z hrude.
Nikto? A rodičia? vystrelilo mi to, a hneď som chcela tie slová zhltnúť.
Marek sebou trhol a prudko pokrútil hlavou.
Pozor! vyletelo mi.
Hej, chyť ma alebo ma strč dole, ako oni, čo si hovorili rodičia! Dnes mi dali papiere a vysvetlili, ako som sa k nim dostal. Soni, som adoptovaný! Chápeš? Adoptovaný! Celý život som niekoho iného! Žil som cudzieho človeka príbeh!
Kričal naplno, a ja som ho držala za ruku, ako som len mohla, vediac, že môže skočiť
Už som chápala, že “dospelosť” je prázdna póza. Zrelosť znamená stáť oproti zlomovej chvíli, kým nemáš v chrbte oporu ako ja. Marek nemal nič.
Marek, bojím sa! rozplakala som sa, a on trochu pookrial.
Hej, prečo? natiahol sa ku mne a pritisla som sa k nemu.
Prosím, nerob nič zlé! Aj keď ťa teraz zranili, ja sa ťa nevzdám nikdy! Nikto nie je viac ako ty, Marek!
Ja nie som Marek volali ma inak.
Ako?
Alexej. Aj priezvisko som mal iné.
To je jedno! Ty si to ty! Mám ťa rada takého, aký si! Počuješ?!
Vážne? Ale ostatní určite budú riešiť, kto som
A domov sa nedá? Vyhodili ťa?
Nie. Mama plakala, prosila. Otec uderil som ho
Prečo?
Chcel zamknúť dvere a zakázať mi odísť. Vrieskal, že nič nechápem
Ty si pochopil všetko? Istý si?
O čom? Čo ešte, Soni?! hlas mal napnutý do prasknutia.
Prečo ti to povedali práve teraz?
Otázka visela vo vzduchu. Marek sa schúlil.
Neviem to šepol a ja som vydýchla.
Teraz v hlase bola otázka, nie beznádej. Kým hľadá odpovede, strecha ho udrží.
Chceš, pôjdem s tebou?
Kam?
Domov. Spýtame sa spolu, prečo to spravili práve dnes. A potom, ak budeš ešte chcieť, vrátime sa sem. Nesťažím ti už nič.
Prekvapený pohľad som ustála. Potom som ho stiahla preč od kraja.
Ideme!
Marek prehodil nohy, poslušný mojej ruke. Chytila som ho nežne, odviedla ku schodom.
Som slaboch
Nie si! urazene som frkla, vlečúc ho za ruku. Každý na tvojom mieste by nevedel, čo robiť!
Na schodoch som zakopla, Marek ma stihol chytiť.
Pozor!
Hovorí ten pravý! stisla som mu ruku a zapla svetlo. Ideme, máme toho veľa.
Na tento večer nikdy nezabudneme.
Naozaj ťažký rozhovor Mareka s jeho rodičmi.
A zmierenie keď sa dozvedel, že jeho biologický otec o pár dní opustí väzenie a snáď sa bude chcieť s ním stretnúť.
A slzy tej ženy, ktorá ho pri svojej kamarátke-mame nahradila, keď zomrela pri osudovej chybe rovnako, ako ona.
Moju mamu tú pravú
Áno, Marek, spravil to tvoj biologický otec
A teraz chce, aby som ho
Chce sa s tebou stretnúť.
Ja nechcem!
To je tvoje právo. Podporíme ťa v čomkoľvek.
Hovorili a hovorili, a ja som vedela, že na strechu už s Marekom nikdy nevrátime. Nič nebude ako predtým.
Neskôr v noci som ticho kľúčom otvorila dvere bytu, ani som bundu nevyzliekla, iba som sa vkradla do tichej kuchyne. Mama tam stála pri okne.
Objala som ju odzadu, tvárou do jej kudrlín, silno nasávala vôňu jej parfému. A povedala slovo, ktoré mení všetko dôležité:
Odpusť
A mama, tá najdôležitejšia žena, sa potichu opýtala:
Aj ty mne Si hladná?
Nie, mama. Ďakujem Vieš, mám pocit, že dnes som zložila skúšku
Akú skúšku, Soni? Veď maturity ešte nie sú?
Myslím, tú najdôležitejšiu, mama Potom ti poviem.
A prečo až potom?
Lebo zajtra mám slovinársky test a musím sa vyspaťUsmiala som sa, hoci mama to v polotme nevidela.
Lebo ešte neviem všetko, ale začínam chápať.
Sedeli sme bok po boku, ticho, len občasný zvuk auta preletel nočnou ulicou. Mama pohladila moju ruku, opatrne, akoby sa bála, že ju odtlačím. Utrla mi slzu, ktorú som si nevšimla tentoraz inú, ako bývali predtým.
Bola som unavená, ale po prvýkrát to bola únava, v ktorej sa miešala úľava. Nepotrebovala som odpovede hneď, stačilo cítiť, že už nemusím utekať.
Mami, napíšem ti esemesku, keď prídem nabudúce neskoro, dobre?
Zasmejala sa. Hlas mala mäkký a pokojný ako nikdy.
Veď som vždy čakala len na to.
Chvíľu ešte držala moju dlaň. Potom som vstala a šla do izby. Ležala som v posteli a počúvala vlastný dych. Hlava mi bzučala z toľkých nových myšlienok, ale srdce bilo ticho. Po prvý raz za dlhý čas som nebola sama.
V ten večer som pochopila skúšky neprichádzajú len v škole. Niekedy ich dávame sami sebe a niekedy dávame zložiť ich tým, ktorých máme najradšej.
Ale aj keď ich nezvládneme na prvý, druhý ani desiaty raz, vždy sa dá skúsiť ešte raz. A nakoniec nás niekto možno objíme a odpovie, že práve to je tá najdôležitejšia skúška vrátiť sa.
Ešte pred spaním som napísala Marekovi: Neboj sa byť sám sebou. Držím ti miesto u nás na gauči. A vedela som, že niekde, pod tou nekonečnou nočnou strechou, už nie som sama ani ja.
Usmiala som sa do ticha a konečne pokojne zaspala.
