Posledná prosba
Nie, domov sa už nevrátim, ťažko vzdychal Ján, zvierajúc sa od bolesti. A Vierku už nikdy neuvidím. Veď som jej chcel požiadať o ruku. Nestihol som Prečo sa to stalo práve mne?
Nebojte sa tak, usmiala sa sestrička, keď si všimla, ako veľmi zbledol mládenec, ktorého priviezla sanitka. Všetko bude v poriadku.
Pochybujem ťažko vydýchol Ján.
Potom už len mlčky, s očami plnými hrôzy, sledoval, ako ho pripravujú na operáciu.
*****
Ján nikdy neznášal nemocnice.
Táto nechuť k bielym plášťom ho sprevádzala už od detstva zakaždým mu tam spôsobovali bolesť, a čo bolo najhoršie, ani sa neobťažovali ospravedlniť za spôsobené duševné utrpenie.
Čo to tu plačeš, Janko? usmievala sa sestrička, keď mu pichala prst kvôli odberu krvi. Veď už pôjdeš do školy, a reves tu ako dievča. Nie je ti hanba?
Ján sa na ňu pozeral cez slzy, snažil sa vytrhnúť, ale utiecť z ordinácie sa mu nikdy nepodarilo. Nie, nebolo mu hanba. Len bolelo a bolo mu to ľúto.
A keď spolu s mamou kráčal z detskej polikliniky domov, celú cestu opakoval, že už nikdy a za žiadnych okolností nejde do nemocnice.
Presne tak nikdy a za nič. Radšej zomriem, ale viac tam nevkročím, rozhodol vtedy malý Ján.
Synček, čo to hovoríš? snažila sa ho upokojiť mama. Lekári sú tu na to, aby pomáhali a ľudia žili dlho. Nemusíš sa báť.
No, iste vzlykol Ján a pozrel na svoj prst, z ktorého mu vzali pol života. Nech si pomáhajú sami, mňa nech nechajú!
A mala by som spomínať, čo cítil vtedy, keď ho rodičia dovliekli k zubárovi, aby mu vytrhla zub? Kričal tak, že ho určite bolo počuť na ulici aj cez zavreté okná.
Spomienky to teda neboli príjemné.
Preto nebolo nič nezvyčajné na tom, že keď dospel, nemohol vystáť ani nemocnice, ani lekárov. Držal sa od nich čo najďalej.
No osud mal svoje plány a raz predsa skončil v nemocnici s apendicitídou.
Bolesti ho vzali tak náhle, že Vierka, s ktorou mal ísť na večeru do bratislavskej reštaurácie, nemala na výber a volala sanitku.
Nevzývaj záchranku, prejde to samo prosil Ján.
Ti preskočilo? Vidím, ako ťa bolí. Aby si ešte nemal zápal slepého čreva. Aj ja som to tak mala.
A tak, napriek nesúhlasu, Ján skončil v bratislavskej nemocnici na Špitálskej.
Viete si asi predstaviť, čo všetko sa v ňom dialo
Predstava, ako mu chirurgovia štrikujú vnútornosti, ho desila. Keď videl, ako dvaja posmutnelí sanitári vezú po chodbe vozík s pacientom, ktorý už skončil, cítil len beznádej.
Všetko, domov sa nevrátim ťažko vzdychal Ján, krútiac sa od bolesti. Vierku už neuvidím. A chcel som sa jej spýtať Nestihol som Prečo sa to musí diať práve mne?
Nebojte sa tak, upokojovala ho sestrička, keď videla, že mladík zbledol ako krieda. Všetko dobre dopadne.
Pochybujem
Zbytočne. Operácia je jednoduchá a ste tu včas. Keby ste prišli neskôr, boli by komplikácie.
Operácia prebehla naozaj hladko, nič z toho, čoho sa Ján najviac obával, sa nenaplnilo. Dokonca ho to príliš nebolelo. Prvý raz po rokoch mal z nemocnice dobrý pocit. Prekvapivo.
Uspali ho na operačnom stole a keď sa prebral, najhoršie už bolo za ním. V ten istý deň ho previezli na izbu.
Do rána spal ako drevený, zobudil sa len, keď mu menili infúziu.
A ráno
ráno si Ján všimol, že v izbe s ním je aj postarší muž.
Tak toto mi ešte chýbalo, zamrmlal nevrlo. Ešte ma tu bude obťažovať s rečami o živote!
Nemal chuť sa s nikým rozprávať. Túžil len po pokoji a tichu. Vierke ani nevolal.
Napísal len krátku SMS, že je všetko v poriadku, nech sa nebojí, a odložil si telefón pod vankúš. Uvažoval, aké nešťastie ho postihlo práve teraz, keď chcel požiadať Vierku o ruku. Už bývali spolu vyše roka. Deň predtým chcel vytvoriť krásny večer objednal stôl v reštaurácii, dohodol s muzikantmi, ktorí mali zahrať jej obľúbenú pieseň. A v ten správny moment mal čašník priniesť tanier s prsteňom.
Chystal krásny večer.
Ale osud rozhodol inak. Namiesto zásnubného scenára Ján ležal v nemocničnej izbe so starým pánom.
Na svoje prekvapenie však zistil, že dedko ho nerozčuľuje rozprávaním.
Pozdravil sa, a viac už nerozprával. Len tíško mrmlal, keď sa mu nedarilo dovolať synovi. Celý deň volal, potom sa mu vybila batéria.
Nabíjačku pre svoj starý tlačidlový telefón nemal. Nebolo kedy hľadať. Ani personál už takú nemal.
Starý muž pozeral na čierny displej a v jeho očiach sa zaleskli slzy. Tu sa Jánovi rozbúchalo svedomie. Tušil, že čosi nie je v poriadku.
Po chvíli Ján prekonal svoju nechuť, posadil sa na kraj postele a spýtal: Je vám dobre, pán sused?
Nemôžem sa dovolať synovi, smutne povedal starý pán.
On nevie, že ste v nemocnici?
Vie… volala mu sestrička, keď ma priviezli. Ale nemá záujem so mnou hovoriť. Nepohodli sme sa pred pol rokom, tesne pred mojimi narodeninami. Chcel ma dať do domova dôchodcov, len aby predal môj dom. A ja som bol proti. Nie pre dom skôr zo zásady.
Rozprával Jánovi, ako sa pred pár dňami dostal do nemocnice so srdcovým záchvatom.
Majú mi operovať srdce pozajtra povzdychol si. Bojím sa však, že umriem ešte skôr.
Nehovorte také! snažil sa ho povzbudiť Ján. Lekári sú tu na to, aby predlžovali ľuďom život. Včera mi vybrali slepé črevo a pozrite, žijem.
Dedko sa pousmial, ale nemal chuť vysvetľovať rozdiel medzi srdcom a apendixom.
Ostal mi len psík, povedal ticho. Vonku. Chcel som syna poprosiť, aby sa o Puntíka postaral, ak už nebudem. Alebo aspoň, aby mu našiel dobrých ľudí. Susedia majú vlastných psov dosť, neujmú sa ho. A syn by mohol tak aspoň raz splniť moju poslednú prosbu. Nie zadarmo dom so záhradou už aj tak chce hneď po mne predať. Lenže na moje telefonáty neodpovedá. Keď mu volala sestrička, so mnou hovoriť odmietol. Taký je môj syn
Hm, zamyslene zamrmlal Ján.
Veľmi sa bojím o Puntíka. Čo bude s ním? Kto sa oňho postará? Ako prežije na ulici?
Bláznivý starý pán, pomyslel si Ján. Čaká ho operácia a myslí na psa.
No keď si vypočul príbeh o tom, ako sa našli, zmenil názor. Pochopil, že Puntík znamenal pre dedka veľa.
Našiel som ho v deň svojich narodenín, pred pol rokom, rozprával starec. Syn mi ani nezablahoželal a iných príbuzných už nemám. Žena mi zomrela pred piatimi rokmi. Ale v predvečer narodenín sa mi o nej snívalo. Stála na dvore s psom na vodítku, usmievala sa a mávala mi. Psík ťahal za šnúru priamo ku mne. A v ten deň, keď som šiel po nákup, našiel som psa priviazaného pri obchode. Vonku bolo chladno, pršalo. Vypytoval som sa predavačiek, nik o ňom nič nevedel. Celé hodiny som čakal, či sa niekto objaví. Keď sa zotmelo, bolo jasné, že ho tam prosto nechali.
Zobral ste si ho domov?
Samozrejme. Nemohol som ho nechať samého. Hoci to môže znieť ako výmysel starca, myslím, že mi ho žena poslala ako darček k narodeninám, pousmial sa. Videla tam zhora, že som zostal celkom sám, že so synom sa nerozprávam, a tak mi poslala kamaráta.
V živote je možné všeličo, prikývol Ján, hoci tak sám neveril.
No nechcel ho raniť, dedko už aj tak potreboval oporu.
S Puntíkom sme si hneď sadli, rozprával ďalej. Prvé tri týždne som lepil po meste oznamy, či sa niekto ozve. Nikto. Dokonca sa teším, že zostal so mnou. Je viac než kamarát alebo pes. Je môj dôvod, pre ktorý ešte dokážem vstať z postele.
Ten večer Ján dlho myslel na starého pána, čo ostal sám, aj na neznámeho syna, čo nevolal späť.
Človek musí byť naozaj tvrdý a bezcitný, aby ignoroval otca v nemocnici
Keď Ján zaspal, sníval o túlavom psíkovi, na nerozoznanie od Puntíka. S veľkými smutnými očami sa motal po ulici, nikde nenašiel, koho hľadal.
A Ján, hoci netušil prečo, šiel v tom sne stále za ním. Akosi cítil, že tak má byť.
Prebudil ho kŕčovitý dych starého pána lapal po vzduchu a držal sa za srdce.
Zohnať doktora? spýtal sa Ján vyľakane, vyšmykol sa z postele a priskočil k nemu.
Nie, netreba potom zachrčal starec. Radšej zavolaj môjmu synovi, Štefanovi. Môžeš? Číslo mám na lístočku na stolíku. Povedz, nech príde chcel by som sa s ním rozlúčiť. Ak prísť nemôže, popros ho aspoň, aby našiel pre Puntíka dobrý domov. Tuším ho už neuvidím. Ale odišiel by som aspoň pokojný, keby som vedel, že bude v poriadku a nezostane sám.
Ján chvíľu váhal (či skôr volať lekára alebo splniť dedkovu prosbu), napokon ale uchopil trasúcimi rukami mobil, vzal lístoček zo stolíka a začal vytáčať číslo písané krivou rukou.
Haló? Tu Štefan? Ja som sused tvojho otca z izby Ján sa chystal povedať celé meno, no až teraz mu došlo, že sa nestihli predstaviť.
Karol Šebesta, zachrčal dedko z postele.
Karol Šebesta, dokončil Ján. Je mu veľmi zle, prosí vás, aby ste čo najskôr prišli.
Umiera alebo čo? ozval sa syn. Je to tá šiesta nemocnica? Lebo si nespomínam.
Áno, štvrté poschodie, izba 314.
Radšej nadiktoval aj adresu. Zložil telefón, rozbehol sa hľadať službukonajúcu sestru. Našťastie bola neďaleko, iba zdriemla za pultom v chodbe.
No keď sa vrátil na izbu, Karol už ledva dýchal.
Ako vám je? chytil ho za ruku. Sestrička už ide volať doktora, musíte ešte vydržať. Na smrť je skoro. Syn sľúbil, že príde. Počkajte ešte
Srdce Karola Šebeštu sa zastavilo skôr, než do izby vbehli sestra a lekár.
Lekár zmeral pulz, dotkol sa krčnej tepny, pozrel do očí potom ticho zamrmlal niečo pre seba a odišiel.
O necelú hodinu prišli tí istí sanitári, ktorých Ján videl už pri príchode.
*****
Váš otec mi skonal pred očami, povedal Ján Štefanovi, keď sa na druhý deň objavil.
Aspoň, že tak, sucho odvetil syn. Dobre, že netrpel a nikoho nezaťažoval. Viete, ako to býva ostane na krku rodine a kto má kedy starať sa? Ja mám predsa rodinu, prácu Nuž, dobre, že je to za nami
Veľmi vás prosil, aby ste pre jeho psa našli dobrý domov, dodal Ján.
Ukrutná hlúposť. Puntík, však? Aj tak si našiel vrabčíka z ulice. Kto by ho už len chcel? Kvôli nemu sa odmietol presťahovať na starobu do zariadenia. Hovoril som, že by mu tam bolo lepšie. Nemusel toľko riskovať. Nepočúval
Bola to posledná prosba vášho otca, povedal prísne Ján. Naozaj je pre vás také ťažké ju splniť? Aj tak získate dom i záhradu, po ktorých tak túžite.
Štefan naňho chvíľu mlčky, chladne pozrel, zdvihol zo stolíka otcov starý mobil a lístoček s číslom to jediné, čo po otcovi zostalo a bez slova odišiel. Ani dvere neza sebou nezabuchol.
Ján si ľahol a dlho rozmýšľal. Bolo mu Karola ľúto. Mal už sedemdesiatsedem, no ľudia sa vedia dožiť sto.
Aj on by mal šancu, aspoň deväťdesiat. Ale osud rozhodol inak.
Čudná je to vec ten osud. A psík teraz ostal bez svojho pána. Sám.
Pochybujem, že syn splní otcovu poslednú vôľu rozmýšľal Ján. Dom predá a Puntík skončí niekde vonku. Ak mu susedia v paci dať najesť, možno prežije. Ale čo ak nie?
V noci sa mu sníval Karol Šebesta, ktorý chodil ulicami a volal svojho psíka. Nikde ho nebolo a slzy mu tiekli po lícach.
Ján len stál a díval sa a nevedel zadržať slzy.
Už ani nevedel, kedy naposledy plakal. Možno keď si v detstve sľúbil, že už nebude revať ako dievča.
Tie čudné sny sa vracali aj potom, čo sa Ján vrátil domov. Každé ráno bol zasnený a premýšľavý. Vierka si to hneď všimla.
Janko, všetko v poriadku?
Áno, len rozmýšľam.
Nad čím, ak to nie je tajomstvo?
Vieš, ležal som s jedným pánom. Bol už dôchodca. Cez infarkt ho priviezli, a nestihli operovať. Ostal po ňom len jeden psík.
Nemá kto psa zobrať?
Len syna mal, ale tí už spolu skoro vôbec nehovorili. Karol mu skúšal volať, no on zakaždým mlčal. Keď syn prišiel, bolo už neskoro. Povedal som mu o psovi, ale vlastne viem, že na neho kašle. Dom ho zaujímal viac. Pri mne volal realitke, kedy môže dom predať a či musí čakať na dedičské konanie. Myslím len na toho psa. Hoci som ho nevidel, je mi ho ľúto. Po takom dobrom človeku bude určite aj pes dobrý.
Poďme sa tam pozrieť, navrhla Vierka. Ak je stále vonku, vezmeme si ho domov.
Myslíš vážne? Ty by si chcela psa?
Prečo nie? Práve naopak, bude nám veselo. Spolu sa prejdeme na prechádzky. Bude to super.
Naozaj usmial sa Ján a chcel ju pobozkať. Ale nemám adresu
V nemocnici budú určite vedieť, usmiala sa Vierka. Nechaj to na mňa. Po ceste ešte skočíme do obchodu po kávu a čokoládu.
Kvalitná káva a tablička mliečnej čokolády dokážu v Bratislave zázraky. Hoci pani z recepcie si na Jána pamätala, nechcela prezradiť adresu. Ale keď Vierka so svojím úsmevom podsunula lišácky kávu a čokoládu, a Ján stručne vysvetlil ich dôvod, rýchlo napísala adresu na lístoček.
O niečo viac ako za polhodinu už stáli pred bránou rodného domu Karola Šebeštu.
Prešli pozdĺž plota, nazreli na dvor. Psíka nikde.
Zo susedného dvora vyšla žena.
Dobrý deň, stratili ste niečo? Alebo niekoho hľadáte? V tom dome už nikto nebýva.
Viem, prikývol Ján. Ležal som s Karolom v jednej izbe, zomrel mi na rukách.
Bože, aká škoda. Bol to dobrý človek, takých už je málo. Nech odpočíva v pokoji. Jeho syn, predstavte si, ani pohreb ako sa patrí nezorganizoval. Potichu ho pochoval, teraz vraj robí v dome rekonštrukciu, aby ho mohol výhodnejšie predať.
Od Štefana sa iné ani čakať nedá Ale pani, nevideli ste tu Puntíka? Karol sa oň veľmi bál.
Puntíka? Ale áno, celý čas neschádzal od brány. Každý večer čakal, kedy sa pánko vráti domov. Neprišiel V tú noc keď Karol zomrel, vyjúval až do rána. A ďalšiu noc zase. Často ho clivo počuť, nie je mu ľahko. No Štefan na neho kričal, napokon ho naložil do auta. Odkedy odišiel, dom už len chátra. Kam psíka dal, neviem.
Vy ste sa ho nespýtali, čo s ním bude? Viete ako vyzerá?
Je to malý, pekný psík. Počkajte, mám aj fotku v mobile.
Žena im ukázala snímku.
Veď to je corgi! rozžiarila sa Vierka. Nádherný psíček. Nehovoril vám Štefan, kde psa dal?
Sám vravel, že vraj psa niekomu odovzdal. Sebe nie zvieratá nikdy nemal rád. Čudné, akého syna môže mať taký človek No, veď vy viete.
Ján s Vierkou jej poďakovali, sadli do auta a zamyslene odišli.
Cítili výčitky svedomia, že neprišli skôr. Možno by ešte stihli psíka zachrániť.
Skúsili ešte prejsť pár ulíc, opýtať sa okoloidúcich na corgiho. Márne. Keď Ján skúšal volať Štefanovi, uvedomil si, že ho zablokoval. Zvonil, nikto nebral, správa neprešla.
Dúfajme, že je Puntík v poriadku, pohladila ho Vierka. Lepšie veriť v dobré ako v zlé.
A potom opäť zasiahol osud.
Na obchvate bola kolóna, tak Vierka zabočila na bočnú cestu. Ušla len pár kilometrov, keď zbadala na kraji malého, strapatého psíka. Presne takého, ako videli na fotke.
Jano, nie je to Puntík? ukázala naň.
Veľmi sa ponáša… poďme sa pozrieť.
Zastavili a vyšli z auta. Čím viac sa blížili, tým boli presvedčenejší, že je to on.
Puntík! zavolal Ján. Puntík!
Psík sa strhol, otočil a díval sa na nich. Podozrievavo.
To je určite on! povedal Ján a pomaly prikľakol. Neboj sa, poznal som Karola, veľmi ma prosil, aby som na teba dával pozor. Nemáš nič proti, ak pôjdeš k nám domov?
Puntík váhavo prišiel bližšie. Zamával chvostíkom. Akoby cítil v Jánových rukách známy pach ešte stále voňali jeho pánom.
Puntík sa k nemu tesne privinul a nechal sa hladiť. Slzy mu tiekli po očkách. Tie isté zazrel aj Ján a aj on si utrel oči rukou.
Vierka na nich dojala tiež, a keď sa znova vydali na cestu, všetci traja boli trochu šťastnejší.
Ján a Vierka si boli istí, že našli, čo osud prikázal. A psík? Ten konečne cítil, že má domov a ľudí, ktorým na ňom záleží. Takých, čo ho nikdy nevyženú Ani neopustia, ako to spravil Štefan.
Teraz konečne bude mať nových pánov, nový domov. A tie najlepšie ruky, čo ešte stále trochu voňajú po Karolovi. Čo viac chcieť?
*****
Taký syn a také srdce, zachmúrene povedal Ján, keď boli večer doma. Prihodil psa, aby mal pokoj. Rád by som mu povedal, čo si o ňom myslím.
Janko, nerieš. Dôležité je, že Puntík je u nás. On nech si žije ďalej so svojím svedomím. Osud mu to raz určite spočíta. Ako bude starý, možno zažije rovnaké ticho, aké pripravil otcovi.
Asi máš pravdu prikývol Ján a pozrel na Puntíka, ako spokojne spí na pohovke, v snoch kopká labkami, akoby bežal za niečím krásnym.
Ján tušil, komu vo sne víta
Pozdrav Karolovi odkáž, pomyslel si, potichu vybral krabičku s prsteňom z kredenca.
Ešte toho istého večera požiadal Vierku o ruku.
Nebolo to v reštaurácii, ani tak honosne, ako plánoval. Ale
Pochopil, že netreba čakať na vhodnú príležitosť, ktorá prísť nemusí. Treba žiť tu a teraz.
A Vierka bez zaváhania povedala svoje áno.
Takto sa ten príbeh stal v časoch, na ktoré si človek spomenie vždy, keď hladká psovi ucho, a vie, že na svete nikdy nie je všetko celkom stratené.
