Posledný pasažier autobusu
Baterka bola maličká, asi ako ukazovák, na farebnej šnúrke. Ani som si ju hneď nevšimla. Najprv som zbadala človeka.
Marec, noc, linka dvanásť, konečná ČSAD Zvolen a späť. Prázdny autobus, vonku lampy ako z hororu, v nose diesel, guma a trochu káva z termosky. Štvrtý rok brázdim tento okruh a štvrtý rok platí, že noc je lepšia než deň.
Cez noc na palube skoro nikoho. Ožratí po diskotéke z Námestia SNP tí stádo, rušia, cinkajú fľašami, po dvoch zastávkach vypadnú. Zdravotné sestry po nočnej šichte sadnú, zavrú oči a prespia až po svoju. Strážnici. Taksikári, čo ostali bez auta. Každý nastúpi, vystúpi, vyletí z hlavy.
Ale tento ten tam zostal.
Chlapík cez šesťdesiat. Malý, pevný, v tmavej bunde s kapucňou. Pravú nohu pichol vždy o chlp viac do šírky, akoby bol zvyknutý na krivé podlahy. Sadol si na jedno miesto tretí rad vpravo pri okne. Platil hotovosťou, vždy presne, bez výdavku. Šiel až na konečnú. A späť. Nevystupoval.
Prvý raz som si ho všimla začiatkom marca. Marcová obloha nízka, mesto za oknami také šedé, až sa chcelo spievať hymnu. On tam sedel plný šedivosti, no ako žltý bod, a v ruke stále krútil niečo malinké.
Začala som si všímať pravidelnosť. Päť nocí v kuse. Potom dve bez neho. A znova päť. Ako podľa rozpisu. Ako robotník, čo šichtuje v nočnom autobuse.
Nespal, nečítal, nepozeral do mobilu. Nevytiahol slúchadlá, nerozprestrel noviny. Sedel, hľadel von a čosi krútil v ruke. V spätnom zrkadielku som vídala slabý žltý lúčik mihol sa a zhasol. Ako svetluška, čo nevie nájsť dvere.
Mala som štyridsaťštyri. Na štyridsaťpäť som ešte neklepala, ale už som bola zvyknutá, že sa ma nik nepýta na vek všetko je vraj jasné na pohľad. Hrubé prsty s tvrdou kožou od volantu, nechty krátko, oblúkovito, zastrihnuté. Chrbát trochu zhrbený doprava zvyk lámať sa k dverám a stláčať tlačidlo. Profesionálna deformácia. Dokonca aj doma som občas zistila, že pravé plece mám nižšie.
Dvanásť rokov sama. Syn Miroslav už dávno vyrástol, dvadsaťdva, býva s priateľkou na druhom konci mesta. Raz za týždeň sa ozve, ak nezabudne. Nepripomínam sa. Nieže by som nechcela, len keď zavolám ja, vždy odpovie: Mami, čo sa deje? a v hlase cítiť skôr paniku než úprimnú radosť. Takže hovor od mamy = problém. Zvykli sme si tak.
Bývalý muž zmizol, keď mal Miroslav desať. Odišiel k Evičke z účtovného, pobral bundy z predsiene a môj najmilší rýchlovarný prečo mu bol taký dôležitý, doteraz neviem. Byt sme rozdelili: jemu dvojizbák, mne garsónka na Štefánikovej, tretie poschodie. Rozhodla som sa vtedy no čo, fajn, pretrpím. No ukázalo sa, že netreba, veď bez neho nebolo horšie. Len tichšie. A tá tichosť sa roztiahla cez dvanásť rokov.
Odvtedy som na slovo láska reagovala, ako keby mi niekto navrhoval jazdiť na jednorožcovi. Pekná ilúzia, ale kde je realita? Kamarátky rozoberali manželstvá, ja len prikyvovala. Romantické filmy som vypla v polke. Nie z nenávisti. Žiadny Santa Claus; keď už raz ako dieťa vidíš otca v župane a s vatu na brade, všetko je jasné.
Nočné linky mi sedeli. V noci netreba na cestujúcich ceriť zuby. Nemusíš znášať babky s igelitkami a školáčiská s ruksakmi. Nemusíš načúvať telefonátom typu kde si?, a ani kebab rozcapený na zadných sedadlách. V noci len cesta a ticho. To ticho mi sedelo presne ako kabát šitý na mieru. Neťahá, neodstáva.
Len ten pasažier ticho rušil. Nie hlukom. Prítomnosťou. Ako kamienok v topánke drobnosť, ale nedá ti zabudnúť.
Dva týždne som ho len sledujúco-tolerovala. Už som bola zvyknutá, že patrí k linke. Lipová alej nastúpi. ČSAD Zvolen stále sedí. Späť na Lipovú alej vystúpi. Kývne mi, ako dávna známa. Ja zachovávam dekorum.
A v ruke vždy ten lúčik. Žltý, nenápadný.
Vlasta, nemyslíš, že je to bezdomovec? spýtala sa Jana v dispečingu pred šichtou.
Jana osem rokov ako dispečerka, korpulentná, ryšavé vlasy zapichnuté ceruzkou. Pozná každú drámu a rozvod na depe alebo kto pije, kto ešte nie, ale už je otázka dňa. Ja jej verím.
Bezdomovci neplatia lístok skonštatovala som vecne. A tento platí. Mincežiadny cent navyše.
Možno je chochmes?
Pokojný. Len sedí, civí cez okno. Zatiaľ nikoho neuhryzol.
Jana si naliala čaj, ako vždy s citrónom a domácou mätou.
Možno ho žena vyhodila zamyslela sa. Niekedy chlapi odídu, lebo ticho v autobuse je lepšie ako krik v kuchyni.
Ale noc čo noc mesiace? To už nie je ticho, to je rozvod.
Jana mykla plecom.
Vieš čo, Vlasta povedala s nezlomným pokojom. Láska je, keď ťa niekto doma čaká s kanvicou. Všetko ostatné sú rozprávky. Aj nočné autobusy.
Usmiala som sa. Mňa nikto nečaká s kanvicou. Doma na mňa čakal iba môj kocúr Fero ryšavý, guľatý, s pohľadom poddaného kniežaťa. A aj to len kvôli žrádlu.
Ale otázka zostala. Kam jazdí ten človek? Tam a späť, päť nocí v týždni, mesiac vkuse. Kto to robí? Prečo?
Možno nespí. Možno už zabudol prestať, odkedy bol nočný pracovník. Možno nejaký zvyk z iného života.
Logické znejú všetky tieto teórie, len nikdy nesedia. Videla som mu oči v spätnom jasné, sústredené. Človek, ktorý presne vie, kam smeruje.
Rozhodla som sa, že sa spýtam.
***
Netrvalo to hneď. Tri dni som zbierala odvahu. Smiešne v noci vozím cudzieho človeka a neviem sa opýtať základ na rovinu. My sme to tu v Zvolene vždy mali tak: žime blízko, ale nie spolu. Neryp sa druhým do života, neser sa, nezaujímaj sa. Ochrana osobného priestoru. Štyri roky mi to vychádzalo ľahko cudzie starosti ma netrápili.
Tento chlap ma však trápil. A to ma hnevalo.
Vstúpil presne v čase, ako vždy zastávka Lipová alej, dvadsaťpred jednou v noci. Mince do kasičky. Prešiel dozadu. Tretí rad vpravo. Sadol. Vytiahol ten predmet na šnúrke, stisol v dlani.
Ticho. Za oknom lampy, zamknuté obchody, prázdne cestné ostrovčeky. Mesto vyzeralo ako po apokalypse. Ako keby sme boli na scéne s mizernými rekvizitami a len dvaja herci, ktorí nenecháme plátno.
Čakala som do konečnej. Na ČSAD Zvolen autobus stojí tri minúty predpis. Svietila som len orientačnými svetlami. Polosvetlá žlť. Vstala som, otvorila kabínu.
On sedel ako vždy, nepohol sa. V ruke ten svoj tajomný objekt.
Prepáčte, vyhrkla som. Môžem sa niečo spýtať?
Zdvihol hlavu. Hlas mal drsný, akoby mu v hrdle uviazol rožok.
Pýtajte sa.
V noci jazdíte stále. Už mesiac. Konečná-obratisko-konečná. Kam to vlastne idete?
Na chvíľu mlčal. Potom si ma premeral: nebolo v tom zlosť ani strach, len rýchle zvažovanie.
Nakoniec povedal:
Za ženou idem.
Ostala som stratená. Hodinky dvadsať po jednej ráno.
Za ženou? O takomto čase?
Radka chodí na nočné, v Slovnafte vo výrobnej inšpekcii. Ja idem s ňou. Teda aspoň po tej istej trase. Keď autobus prechádza okolo fabriky, blikám jej do okna.
Zdvihol ruku. Na dlani mal tú svoju malinkú baterku. Žlté svetlo. Obitý plast, už vyšúchaný od toho, ako to celé noci hladká.
Týmto, vysvetlil.
Sadla som si naproti. Nohy mi bzučali šesť hodín na šoférovaní.
Takže vy jednoducho každý večer sadnete na autobus, preveziete sa, bliknete žene do okna a idete domov?
Tak.
Koľko nocí?
Päť-nás-dva. Víkendy je ona aj ja doma. Ale inak päť nocí patrím sem.
Mlčali sme. Vonku starý závod strapce zodratých tehiel, hrdza, obranné ploty. Ale na treťom poschodí žlté svetlá. Nočná.
Prečo? zadýchala som sa.
Pozrel sa na mňa tým pohľadom ako niekto, komu sa opýtate, prečo dýcha.
A vy by ste nešli?
Nie, nešla by som. Môj bývalý nevstal od televízora ani keď som ťahala igelitky veľké jak Zvolen od Lidla v.rukách, aj zubami, lebo kľúče v taške. Zazvoním, len tak medzi dvere: Prečo si šla tak dlho? Ani mi nič odo mňa nevzal.
A tento? Autobusom krížom cez noc, len kvôli bliknutiu.
Som Peter, povedal. Peter Kováč. Ale každý vraví Peťo alebo pán Kováč.
Volám sa Vlasta, odpovedala som. Vlasta.
Kývol a pozrel na fabriku.
S Radkou sme spolu dvadsaťpäť rokov. Zobrali sme sa v dvojičke, jej bolo tridsaťtri, mne tridsaťšesť. Neskoro, no čo už. Predtým nevyšlo nikomu. Robil som ako zámočník, ona vo výrobnej kontrole. Tak sme sa spoznali. Ja už päť rokov na dôchodku, skôr kvôli zdraviu, ona ešte maká nočné jej platia štyridsať percent navyše, šetríme na chatu. Šesť árov za Detvou. Jablone a Radka sníva o jahodách.
Hovoril to vecne, bez sebaľútosti. Ako keď niekto opisuje počasie.
Prvý mesiac, čo začala chodiť na nočné, som nespal. Ležal, díval na strop a dumal: Čo ak vonku zafúka, alebo zamrzne, alebo jej niekto čosi urobí? Nemôžeš jej zavolať mobily nechávajú zamknuté v skrinke.
Pozrel na koleno.
Potom som si povedal veď autobus ide. Dvanástka. Okolo fabriky. Nasadnem, aspoň bude vedieť, že som s ňou, aj keď len neviditeľne.
A pochopila?
Najprv nie. Týždeň som jej blikal a ona si myslela, že je to odraz. Potom som doma povedal: Radka, mám pre teba svetlo, žmurknem ti z autobusu, keď pôjdem okolo. Skúsila a ráno volala: Bol si to naozaj ty, Peťo? Ja: Ja. Rozplakala sa a povedala: Blikaj.
Zovrelo mi hrdlo. Divné prirovnanie, ale fakt som mala v krku omrvinku chleba.
A potom?
Kam by som šiel o jednej v noci na ČSAD? Prázdno, ploty, slabé osvetlenie. Idem späť, ľahnem. O pol šiestej vstanem počkám Radku.
Z práce?
Z práce. Uvarím kašu, má rada ovsené s hrozienkami. A čaj. Mäta z balkóna, sušená v zime, čerstvá v lete.
Pomyslela som na Janinu kanvicu. Láska je, keď ťa doma čaká s kanvicou. Ale tu bolo viac. Baterka, nočný autobus, ovsák o šiestej ráno, dvadsaťpäť spoločných rokov a tráva na balkóne. Tajomstvo, ktoré má viac voňavých detailov, ako hrdzavá kanvica v kredenci.
Minúty vypršali, vrátila som sa za volant. Peter Kováč zostal na svojom mieste, šnúrka s baterkou mu ležala na kolene.
Šoférovala som nazad a premýšľala. Dvanásť rokov sólo. Nikomu som neblikala, ani nik mne bývalý si odniesol kanvicu, mne zostal Fero a nočná linka. Nie, Fero nie je partner, je to len kocúr, ktorému ide len o kapsičky.
Lenže nedostal ma smútok, skôr prekvapenie. Veď takéto veci naozaj existujú! Ani vo filme, ani v knihe v autobuse číslo dvanásť na Lipová alej ČSAD Zvolen. Živý muž s ošúchanou baterkou putuje cez tmavé mesto len preto, aby žena žmurkla z okna.
Na Lipovej aleji vystúpil. Kývol mi, ako vždy.
Divala som sa, ako odchádza trochu krivý krok, tmavá bunda. Obyčajný dôchodca. A neobyčajný.
***
Na druhú noc som zámerne pribrzdila pod fabrikou. Nie na zastávke, trocha ďalej, kde cesta viedla popod okná tretieho poschodia. Porušenie, no veď o druhej ráno to nik nesleduje.
Peter vybral baterku, žmurkol: tri krát rýchlo, trikrát dlho, tri krát rýchlo. Presne, ako by hral na piano nejaký takt.
Videla som v spätnom. Potom do predného okna. Na treťom poschodí, úplne vľavo krátke, slabé svetielko. Tri krát rýchlo, trikrát dlho, tri krát rýchlo.
Odpovedala mu.
Zatajila som dych. Sledovala tie dve žlté bodky jednu v autobuse, druhú v okne. Sto metrov tmy medzi nimi. Múr, sklo, marťanský vzduch. A naprieč všetkému dvaja ľudia, čo sa hľadajú, len tak, pomocou svetla.
Len baterka. Len okno. Len dvaja ľudia, čo si bliknú naprieč nocou. V tej chvíli som pochopila, že som svedkom niečoho naozajstného. Takého, čo v telke vypneš, lebo sa hanbíš čumieť. Precedila ma až v hrudi.
Na konečnej som vyšla z kabíny.
To je váš kód? spýtala som sa.
Peter Kováč stál pri dverách, baterku už pchal do vrecka.
Náš, usmial sa. Nie Morseovka, nie som rádiotelegrafista. Vymyslel som. Tri krát ako srdce bije. Tri krát objať. Tri krát pustím. Radka sa na tom smiala: Ty si ale romantik, Peťo. Ja nie som romantik. Len sa mi cnie. Aj keď je na tej istej chodbe. Zapamätala si to za jeden večer. A každá noc ona mne, ja jej.
Koľko už takto?
Rok to bude. Každú noc. Aj v mraze, aj v lete. V januári bolo mínus dvadsať autobus meškal, ja na zastávke tuhol. Ale dočkal som sa. A blikol. Ráno: Meškal si sedem minút. Počítala som.
Rok. Päť nocí týždenne, viac ako 250 jázd. Kvôli pár sekundám svetla v okne.
Kedysi by som si pomyslela blázon. Ale mlčala som. Slová boli proti tomu baterkovému žmurknutiu slabé.
Vrátila som sa za volant. Zrkadlo, Peter sedí, spokojný. Každú noc rovnako a to mu stačí.
Ďalšie noci som ho pozorovala. Hľadala, či v tom nie je samoobnovujúci klam. Možno Radka už do okna nepozerá a svetlo len tak halucinuje. Rituál bez zmyslu?
No na štvrtú noc, keď prechádzal okolo fabriku, videla som v tmavom okne ženský tieň. Hnedé vlasy stiahnuté do vrkoča. A baterku. Presne takú malú žltú.
Čakala naňho. Naozaj. Každú noc zodvihla hlavu od stroja, postavila sa k oknu, čekovala svetlo.
O týždeň autobus sekol. Kompresor či čo. Nedrela som do motora, len zavolala servis. Dispečerka priklepla náhradný Ikarus. Mrkňač, chvejivý, úzke sedadlá, kúri iba šoférovi.
Peter prišiel ako zvyčajne. Videl iný autobus, na sekundu váhal ale šiel. Sadol si hneď vpredu, ďalej bol už len haraburdie.
V Ikaruse nebolo útulne. Motor hučal, podlaha tancovala, listy pružín cvengali. Ale Peter zovrel baterku a hľadel pred seba, akoby sedel v luxusnom zafírovom SUV.
Na konečnej som vyšla s ním. Stáli sme pri otvorených dverách. Apríl, ale zima, výdych biely. Hore, v okne fabriky, staré známe svetielka.
Žmurkol. Odpovedala mu. Ako vždy.
Peter, pustila som sa, dvadsaťpäť rokov to je celý život. Radka sa ešte neunavila?
Neurazil sa. Len sa usmial, pošúchal ruky, prsty mu sčervenali od zimy.
Unavila, jasné. Aj ja som dobitý. Neboli už len koleno, ale aj celý život, zuby už ani nepočítam. Ale to je iné. Nie je to unavenosť je to zvyk.
Zvyk to je nuda?
Zvyk to je, že sa to nedá pustiť. Tabak som si odvykol. Trápil som sa tri mesiace. Ale s Radkou? Zvykol som si a nechcem prestať. Rozumiete rozdiel? Sú zvyky, ktoré vám škodia, a sú také, čo vás držia. Radka ma drží.
A vy ju?
Dúfam. Ona mi nikdy nepovie: Peťo, si moja opora. Skôr: Kúp chlieb. Ale počujem v hlase: keď som nablízku, dýcha kľudne. Keď nie, akoby jej niečo chýbalo.
Mlčanie. Nad hlavou bzučí lampa z posledných, čo tu ešte svietia.
Láska nie je, že srdce skáče, povedal. Je to, že vie, kam má ísť. Keby mi to teraz zakázali nejdem. Ale dýcham to. Skúste nedýchať
A ak ochoriete? Alebo zrušia autobus?
Taxi mám nasporené v obálke za zrkadlom, dvetisíc eur. Autobus zrušia pôjdem pešo. Štyri kilometre prejdem za hodinku. Raz som už šiel v novembri. Autobus neprišiel. Ráno mi povedala: Prečo si kríval? Vraj som nekríval, len som bol unavený.
Zasmial sa. Ticho, chrapľavo. A ja som si povedala: Tento človek presne vie, načo žije. V malom. V tom, kde je dôležité kúpiť chlieb a zatvoriť okno. Trošku som mu závidela.
Myslela som, že láska je niečo veľkolepé hrdinské činy, veľké slová, čo zaznievajú na západe slnka. Ale tu len malá baterka na šnúrke, nenápadný človek v nočnom autobuse. A to bolo viac ako čokoľvek za štyridsaťštyri rokov.
Vrátili sme sa naspäť do Ikarusu. Ja naštartovala. Peter schoval baterku, stisol si ju na hrudi videla som v zrkadle.
Mlčali sme. Lipová alej; vystúpil, kývol mi, ako vždy. Pozerala som, kým zmizol pravá noha doširoka, pravidelný krok. Obyčajný dôchodca. A neobyčajný.
Doma, vyzliekla som sa, nakŕmila Fera, ľahla. Zobrala mobil. Našla Miro syn. Kukla na displej. Päť minút pred štvrtou. Skoro. Ale číslo svietilo. Zaspala som s mobilom v ruke.
***
Zavolala som na druhý deň o druhej.
Mami, čo sa deje?
Nič, len som chcela počuť tvoj hlas.
Pauza. Počujem, jak rozmýšľa: Mama, čo ti je?
Si v poriadku?
Úplne. Ako sa máš? A Lujza?
Tak normálne. Pracujeme. Mami, stalo sa niečo?
Mirko, dlho som ti to nepovedala. Si pre mňa dôležitý. Len som chcela, aby si to vedel.
Pauza. Viem, že stojí v kuchyni, nevie čo s druhou rukou.
Aj ty, mama.
Rýchlo, mrzuto, typický chlap. Tak bol aj môj otec, aj dedo. Citové veci idú horšie ako pitie mlieka so slamkou. Ale mne to stačilo. Usmiala som sa.
A išla do domácich potrieb za rohom. Vo vnútri to tam vždy smrdelo lepidlom, práškom a novými vedrami. Vybrala som si zo stojana s baterkami. Asi dvadsať kúskov od obušku po miniatúry.
Vybrala som si malú. S teplým žltým svetlom. Bez šnúrky navlečiem si doma. Predavačka v čistiacej modrej zástere:
Baterky chcete?
Áno.
Doma som stlačila tlačidlo. Žltý kruh na strope. Fero zletel zo stola, zmizol pod gauč. Skúsila som na stenu. Krúžok teplého svetla.
Skúsila som žmurkať: tri krát krátko, tri dlhé, tri krát krátko. Nešlo to hneď prsty sa plietli. Na druhý pokus dlhé boli až príliš dlhé, potom ušlo do štyroch krátkych. Ale na štvrtý raz? Krásne. Srdce bije. Objatie. Pustím.
Neviem, komu budem žmurkať. Syna, seba, alebo len do prázdna ako Peter, keď Radka ešte nevedela, že je to on. Koľko noci žmurkal, bez očakávania.
Baterka do vrecka. Zrazu akoby o chlp ľahšie na srdci. Viem, že mám svoj kód. Ten vlastný.
Večer v práci. Jana čaj, klasika: citrón, mäta.
Tvoj pán stále cestuje?
Cestuje.
Vieš už, prečo?
Už viem.
No čo, nechaj ma v napätí!
Jana, mýlila si sa. Láska nie je, keď ťa čakajú s kanvicou. Láska je, keď ideš cez celé mesto s baterkou. Každú noc. Rok. V mínus dvadsať. Bez sťažnosti.
Jana na mňa pozerala, akoby som jej hovorila, že mi v skrini býva vlk. Otvorila a zavrela ústa.
Vlasta, ty si sa zamilovala do pasažiera?
Nie. Len som uvidela.
Neponáhľala som sa s vysvetľovaním. Niektoré veci sa musia zažiť o druhej ráno, z okna autobusu, keď celé mesto spí a len dvaja ľudia na seba žmurknú cez sto metrov tmy.
Noc. Linka. Autobus už funguje starý dobrý, diesel, guma a káva v termohrnku. Zatočím kľúčom. Ručička tachometra nadskočí, motor zaburáca.
Na Lipovej aleji pred jednou nastúpi Peter Kováč. Mince, tretí rad pri okne, baterka schovaná v dlani. Ako každý večer.
Vediem autobus prázdnymi ulicami. Semafory blikajú na žlto noc. Ani jediné auto. Mesto spí. Len my ideme.
Na ČSAD Zvolen zabrzdím. Trochu bližšie k fabrike. Okno na treťom poschodí kúsok za tabulou.
Peter vyberie baterku. Tri krát krátko, tri krát dlho, tri krát krátko.
Sledujem okno. Sekunda. Dve. Tri.
Bliknutie. Slabé, ale poznateľné tri krát krátko, tri krát dlho, tri krát krátko.
Radka odpovedala.
Peter baterku schoval, položil hlavu na sedadlo. V zrkadle sa usmial. A vo mne sa tiež čo si pohlo. Ani smútok, ani závisť, len blízkosť niečoho ozajstného.
Ruku do vrecka. Moja baterka malá, už ohrialo sa pri tele. Stisla som ju.
Potom som ju vybrala. Pozrela na fabrikové okno svetlo už zhaslo, Radka sa vrátila na pracovisko. Pozrela som na tmavú cestu pred nami, lampy, mokrý asfalt, aprílovú oblohu bez hviezd.
Stlačila som tlačidlo.
Tri krát krátko. Tri krát dlho. Tri krát krátko.
Žltý lúč skončil na okne, rozbil sa po ceste. Nikto neodpovedal. Ale bolo to jedno. Žmurkla som a hneď mi bolo teplejšie. Akoby niekto predsa len zazrel. Niekde. Niekto.
V zrkadle Peter na mňa pozrel a kývol. Nič nepovedal. Len kývol.
Schovala som baterku. Zaradila. Odviezla som ho naspäť domov, k rannej ovsenej kaši, k mäte na balkóne, k Radke, ktorá príde o šiestej a len poznamena: Peťo, dnes si začal o dve sekundy skôr.
V marci som na lásku neverila. V apríli som mala baterku vo vrecku.
A každú noc, na konečnej ČSAD Zvolen, som blikala do tmy. Tri krát krátko srdce bije. Tri krát dlho objímam. Tri krát krátko púšťam.
Vôňa nafty, gumy a trochu nádeje.
