Nebola už Katarína… Synovia prišli z mesta do dediny na kar. Aspoň teraz sa ukázali, šeptali si susedia. Matku aspoň na poslednú cestu vyprevadili. Keď sa kar skončil, synovia s rodinami sa už chystali domov. Do izby však náhle vošla teta Lída, sestra Kataríny.
Teta Lída, my už musíme ísť, začal najstarší syn. Treba zamknúť dom. Aj vy by ste už mali ísť.
Akože ísť?! začudovala sa matkina sestra. Veď ja som tu doma! Nikam sa nechystám. Všetci ostali prekvapene pozerať na Lídu.
Rita a Dmitro sa vzali a presťahovali k Dmitrovej mame.
Svadba bola skromná. Peniaze, čo mali, sa rozhodli minúť inak, nie na bývanie.
Predtým žili oddelene Dmitro s mamou a Rita na internáte. Doma nebývala, lebo jej matka sa po večeroch túlala…
Otcova tvár jej bola neznáma.
Dmitrova mama rozhodla, nech majú chvíľu pre seba. Vzala si dovolenku a odišla k svojej sestre Kataríne na dedinu.
Často tam oddychovala. Katarína bola sama, muža už nemala, deti dvaja synovia na matku prichádzali ojedinele. Aj zavolali len zriedka.
Aspoň zavolať by mohli, keby mama potrebovala pomoc. Ale oni majú svoje starosti…
Katarína sa na nich hnevala. Veď človek môže aspoň matke zavolať.
Pýtať si nič nechcela. Čo zvládla sama, zvládla, keď sa nedalo, poprosila susedku, či niekedy prišla neter so sestrou. Dmitro vždy všetko vedel urobiť. Staršie sestre pestril spoločnosť, no potom sa oženil. Tiež možno na tetu zabudne, ako jej synovia, čo ani svoje manželky matke nepredstavili. Len na svadbe ich videla také mestské paničky. Ani vnúčat nie je. Vraj ešte skoro.
Liduška, prišla si! Moja sestra! potešila sa Katarína.
Spolu im bolo dobre. Odkedy sa narodili, boli vždy spolu, no Lída sa neskôr presťahovala do mesta a tam sa vydala. Katarína ostala na dedine. Obe v tom istom roku ovdoveli a už sa nevidali.
Zatiaľ buď tu gazdinou. Mám dovolenku až o týždeň. A prečo Dmitro neprišiel? Prišiel by aj s mladou manželkou k tete na dedinu. Alebo išli na svadobnú cestu k moru?
Nie. Šetria peniaze. Svadba bola malá, len sa zapísali a hotovo. Ritiných príbuzných je málo. Mama jedna, a aj tá sa už roky fláka. Rita dávno odišla z domu. Je mi jej ľúto. Je to dobré dievča.
A prečo si ich nevzala zo sebou?
Ja som šla sama. Nech si zvyknú jeden na druhého, nebudem im prekážať. Aspoň mesiac budú mať pokoj. Už som sa bála, že sa nikdy neožení. Tridsať rokov… Vďaka Bohu, že je ženatý.
Hádam už sú dávno zvyknutí jeden na druhého, čo by v meste sedeli počas medových týždňov. Mohol ukázať manželku tete. Zavolaj im. Dom je veľký, miesta je dosť. Nie je to ďaleko, ak by sa im nepáčilo.
Dmitro s Ritou prišli o dva dni. Teta bola rada. Svojich synov sa nikdy nedočká.
To som rada! A moji ani neprídu, zbytočne volám. Stále majú prácu… zarmútene začala Katarína.
Rite sa na dedine páčilo. Spomenula si, ako kedysi chodievala k starej mame. Tá zomrela, keď mala pätnásť. Potom sa musela sama pre seba obracať
Katarína pracovala. Lída odpočívala a varila všetkým. Dmitro opravil plot pri saune a prekrýval strechu nad stodolou. Rita od rána do večera pracovala na záhrade.
Rita, už nechaj ten záhon, veď ja budem mať dovolenku, vtedy sa tomu povenujem. Oddychujte.
Aspoň mám čo robiť, u starej mamy som tiež vždy makala. Mám rada prácu na zemi, vy si užívajte voľno.
Dovolenka prešla rýchlo. Hostia odišli, Katarína zostala sama. Všetko spravili. Večer jej bolo smutno. Zavolala staršiemu synovi.
Čo sa stalo?
Nič, len som sa chcela spýtať, ako sa máte. Možno by ste mohli prísť na návštevu
Nie, nestíhame. Skús zavolať mladšiemu, ak predsa necestuje k moru.
Aj mladšiemu zavolala to isté. Na more idú, u matky pár dní nechcú byť. Nevadí. Dmitro sľúbil, že príde…
…Prešlo veľa rokov. Dmitro s Ritou si kúpili byt. Na tetu nezabúdali, často prišli na dedinu, pomáhali s hospodárstvom. Vozili aj deti. Občas ich deti strávili leto u babičiek Katky a Lidy, ktoré už boli na dôchodku.
Katarína sa svojich vnúčat nikdy nedočkala. Mladší má síce syna, ale nie vlastného. Zobral si ženu s dieťaťom. Najstarší stále nemal čas, kariéra bola viac, až napokon bolo neskoro. Také sú deti: matku prísť pozrieť nestíhajú, deti porodiť tiež nie. Raz za tri-štyri roky sa ukážu a: buď rada, mama, že sme na teba nezabudli!
Našťastie je tu Dmitro s Ritou a sestra.
Tak žili, kým Katarínu neprepadla choroba. Potrebovala procedúry, no chýbali peniaze. Zavolala mladšiemu synovi, vysvetlila situáciu.
Ale mama, ty si celý život do kúpeľov nechodila, netreba začínať! Doma sa uzdravíš, steny pomáhajú.
Poukaz do kúpeľov zaplatili Dmitro a Rita. Poslali obe sestry, nech si oddýchnu spolu, aspoň im bude veselšie…
Katarína odišla o štyri roky neskôr. Synovia prišli na kar do dediny.
Aspoň teraz prišli, šepkali susedia. Matku odprevadili na poslednú cestu.
Chystali sa už odísť do mesta, keď v dome bola ešte teta Lída s Dmitrovou rodinou.
Teta Lída, viete… my už ideme, začal najstarší syn. Dom by bolo treba zamknúť. Aj vy by ste už mali ísť.
Akože ísť?! užasnuto sa opýtala sestra nebohej. Veď my sme doma! Nikam sa nechystáme.
Všetci sa prekvapene pozreli na Lídu.
Toto je matkin dom! povedal mladší syn. Teraz je náš, budeme ho predávať. Ak si chcete niečo na pamiatku zobrať, trebárs vázičku, alebo servírovaciu súpravu, vezmite si, aj tak všetko vyhodíme.
Vy si niečo na pamiatku zoberte, veď dom mi sestra darovala, keď ochorela. Hneď ako sa vrátila z kúpeľov.
Kúpele? Darovala? Ako to? Veď my sme jej synovia!
Spomenuli ste si? A kde ste boli, keď bola chorá? Ani raz ste neprišli. Synovia!
…Synovia odišli. Už sa ani neospravedlňovali. Nemali komu zavolať, nemali sa kam vrátiť…
Lída sa presťahovala do sestrinho domu. Byt v meste prenajíma. Pomáha synovej rodine. A oni matkám jazdia pomáhať, dobrá súdržná rodina, len Katarína chýba…
No ona je stále s nimi. V ich spomienkach…
