Ladislav Bendík vyrastal bez otca. Presnejšie, otca síce mal, ale keď mal Ladislav štyri roky, otec zahynul.
Bendík Michal, Ladislavov otec, pracoval vo Hasičskom a záchrannom zbore a zahynul pri odpratávaní sutín po zemetrasení v jednej z ázijských krajín. Spolu s ním zomrel aj pes Bohuš, nemecký ovčiak, ktorého Michal vychoval od šteniatka.
Ladislavova mama, Oľga, ostala vdovou, znovu sa nevydala a vychovávala syna sama.
Keď mal Ladislav štrnásť rokov, prihlásil sa do kynologickej sekcie v klube chovateľov psov v Bratislave. Oľga sice synovo rozhodnutie schválila, ale v hĺbke duše sa bála, že Ladislav pôjde v otcových šľapajách a zvolí si nebezpečné povolanie.
V šestnástich priniesol domov šteniatko nemeckého ovčiaka a dlho nevedel, ako ho pomenovať.
Raz, keď sa vracal zo školy, začul mamu, ako vraví šteniatku:
No ty, Licho moje, zase si vystrojil nejakú lotrovinu, ty malý výtržník.
Chlapec sa usmial. Keď bol malý a prišiel domov celý špinavý alebo niekde vyliezol, mama si často povzdychla tým istým slovami. Ladislav vošiel do izby, zasmial sa a povedal:
Tak má meno. Bude to náš Licho.
Za dva roky sa z Licha stal krásny, silný a disciplinovaný pes. Ladislav bol pyšný na svoju prácu aj na schopnosti svojho psa.
Prišiel čas narukovať, a tak Ladislav napísal na okresný úrad žiadosť, že by rád slúžil v armáde spolu so svojím psom. Potajme pred mamou pripravoval Licha na službu a dúfal, že zvládne skúšku už priamo v armáde. Poslali ich do výcvikového strediska na východe Slovenska, kde tri mesiace dokazovali, že sú pripravení.
Po výcviku boli nasadení na hranicu s Ukrajinou. Na stanici ich privítali srdečne a hneď sa medzi vojakmi ujalo spojenie Licho a Beda. Tak ich volali, keď vyrážali na hliadku: Licho a Beda idú do akcie!
Všetko prebiehalo ako má, až kým sa počas jednej nočnej hliadky nestala tragédia. Pri strete s pašerákmi vznikla prestrelka, pri ktorej bol jeden z vojakov zranený, druhý zabitý a Ladislav zmizol.
Aj Licho utrpel zranenie. Alarmovaná jednotka prehľadala celé okolie, chlapca však nenašla. Celý mesiac prebiehalo pátranie, ale bez výsledku.
So smutnou správou prišiel za Oľgou dôstojník z úradu, ktorý viedol aj Licha. Pes sa zo zranení zotavil, ale kríval na prednú labu.
Žena počúvala tichý dôstojníkov hlas i jeho slová o nádeji a trpezlivosti, hladkala pritom Licha po hlave. Pes sa tisol k jej nohám, hlavu položil na jej kolená. Oľga sa však zamyslene zahľadela do psích očí a povedala:
Och, licho moje.
Od toho dňa vídali v parku každý deň zvláštnu dvojicu ženu a nemeckého ovčiaka, ktorý ľahko kríval.
Bolo v nich niečo pokojné, dôstojné, až sa ľudia obzerali. Akoby ich spájal hlboký vzťah, nie iba psík a majiteľka.
Oľga vydávala pokyny tichým hlasom, často sa so psom rozprávala. Licho nelietal, pozorne počúval a nikdy neštekal.
Lichuško, dnes upečieme pirohy s hubami a kapustou. Cesto už kysne. Zajtra je voľno, pôjdeme k Dunaju, aspoň si zaplávaš.
Ubehol rok. Zase za ňou prišli z úradu. Priniesli nejaké potraviny, krmivo pre psa. Vysvetlili, že po ďalšom roku bez správ môže dať syna úradne vyhlásiť za mŕtveho.
Pokojne vypočula všetko, poďakovala, a s miernym úsmevom zatvorila dvere.
Nič si z toho nerob, Licho. Ladislav žije, ja to cítim.
Jedného dňa zazvonil cudzí mladý muž. Oľga sa zľakla, no Licho neštekal veselo vrtel chvostom.
Dobrý deň, pani Oľga. Ja som Nikolas Pavlík a slúžil som s vaším synom, teda s Bedom, rýchlo vysvetlil, keď videl jej rozpaky. Ahoj, Licho, no vidíš ma poznáš!
Rozhovorili sa až do noci. Nikolas rozprával o službe, Oľga mu ponúkla čaj, ukazovala Ladislavove detské fotky, spomínala na veselé zážitky.
Zrazu Nikolas stíchol, akoby zbieral odvahu:
Pani Oľga, nepovažujte ma za blázna, zašepkal nesmelo.
Ženu to znepokojilo:
Čo sa deje, Nikolasko?
Ladislav vás prosil odkázať, že sa určite vráti domov.
Oľga sa zľakla, zakryla si ústa, po lícach jej tiekli slzy. Licho vyskočil z ležadla, pristúpil k Nikolovi, strčil mu ňufák do kolena a štekol.
Prosím vás, nebojte sa. Ja som Bedu nevidel a neviem, kde je, ale… pred dvoma týždňami sa mi o ňom snívalo, a on ma prosil, aby som vám to odkázal.
Žena nestydato plakala, Licho jej lízal ruku. Nikolas sedel potichu, aby nerušil tú vzácnu chvíľu. Vedel, že sen nie je záruka zázraku, no nemohol neprísť a prianie priateľa nesplniť.
Ubehol ďalší rok. A zase, každý deň, parkom chodila tá podivná dvojica žena a pes, rozprávali sa, nevšímali si okolie.
Prišla zlatá jeseň. Slnko prežiarovalo zriedené lístie, vetrík pohrával s vlasmi chodcov. Keď došli na koniec aleje, otočili sa späť. A z opačného konca aleje sa približoval vysoký mužský tieň. Obklopený slnečným svetlom kríval, no jeho kroky spomaľovali.
Licho zbystril, zastal a tenko zakňučal, prudko sa rozbehol vpred. Oľga zložila pútko z ruky, pes, akoby zabudol na krívanie, vyrazil oproti tomu, na koho čakal tak dlho.
Žena stála, ruky bezvládne spustila a plakala. V diaľke sa, objatí, stretli jej Licho a Beda.
Lacko Bedan vyrastal bez otca. Presnejšie, otca síce mal, no keď mal Lacko štyri roky, jeho otec tragicky zahynul.
