Prepáč mi, synku.
Toto je príbeh o rodine, ktorú by u nás spoločnosť rýchlo zaškatuľkovala ako “problémovú”. Mama vychováva syna sama, bez manžela rozviedla sa, keď mal syn ani nie rok. Teraz má syn už 14 a ona 34. Robí účtovníčku v malom zariadení niekde v Poprade.
Posledný rok bol hotový blázinec. Kým do piatej triedy sa jej syn, Mišo, učil dobre, neskôr začali prichádzať trojky. Potom to šlo dolu vodou rýchlejšie než Váh na jar. Jediné, čo si mama želala, bolo, aby Mišo aspoň dokončil deväťročku a mal akú-takú kvalifikáciu!
Neustále predvolávania do školy: triedna učiteľka, pani Kováčová, servítku pred ústa nedávala, vybľafla svoje poznámky pred zborom ďalších učiteliek, ktoré samozrejme tiež radi pridali svoje príhody o Mišových prehreškoch a zlých známkach. Mama sa vždy vracala domov ako zabitý kapor bezmocná zmeniť čokoľvek. Jej výčitky Mišo počúval mlčky a napaprčene. Stále sa neučil, doma nepomáhal.
A dnes to nebolo inak: príde domov, v izbe zas haraburdy, bordel ako na autobusovej stanici v Košiciach. A ráno mu predsa prikázala: “Keď prídeš zo školy, uprac byt, inak si ma neželaj!”
Zapla rýchlovarnú kanvicu na čaj, s povzdychom vzala handru a začala utierať prach. Ako tak makala, zrazu si všimne, že jej jediná cennosť v byte krištáľová váza od kamarátok k meninám (sama by si nikdy nekúpila!) zmizla. Zatiahla sa jej tvár. Odsťahoval ju? Predal?
V hlave jej blikali katastrofické myšlienky rýchlejšie ako Tatramatka na odstredovaní. Minule predsa Miša videla motať sa s nejakými podozrivými chalanmi. Keď sa opýtala: “Kto sú to?”, len zamrmlal niečo nezrozumiteľné a tváril sa: “Nestaráš sa!”
To je banda, s ktorou sa nechytaj, čo ak ho na niečo naviedli? preblesklo jej hlavou. Preboha, čo ak aj on začal… proste niečo, čo by nemal? Zbehla po schodoch ako víchor. Na dvore bola už tma, akurát sa mihli dvaja susedia a jeden cyklista.
Nakoniec sa pomaly vracala späť. Môžem si za to sama! Sama! Všetko! Už dávno sa necíti doma dobre! Aj ráno ho budím krikom, večer kričím tiež. Sinku, veď akú neschopnú matku si to vyfasoval! Dlho plakala. Potom ako zbesnená začala upratovať celý byt lebo len sedieť sa nedalo.
Za chladničkou narazila na nejaký starý Nový čas. Chytila zaň a zrazu cinklo sklo. Vytiahla z papiera zabalené črepy rozbitej vázy…
Rozbil… Rozbil! došlo jej. A znovu jej slzy vyhŕkli ale tentoraz slzy radosti. Znamená to, že tú vázu nerozpredal po kamarátoch, ale ju nešikovne rozbil a schoval. A teraz, hlavička jedna paličatá, asi nechodí domov od strachu! No vlastne, hlúpy nie je vôbec! Prižmúrila oči, lebo si zrazu predstavila, ako by sama revala, keby vázu našla rozbitú Sťažka si povzdychla a šla variť večeru. Prestrela stôl, rozložila papierové servítky, vyložila taniere.
Mišo sa domotal okolo polnoci. Vletel dnu a zastal vo dverách ako stĺp. Mama ho objala: “Miško môj! Kde si toľko bol? Už som ti mala bežať so štartovacím píšťalkom naproti! Nebodaj si premrzol?” Chytila jeho ľadové ruky, zahriala v svojich, šupla božtek na líce a ticho povedala: “Bež si umyť ruky, mám tvoje obľúbené.” Mišo ako vo sne šiel k umývadlu.
Vošiel do kuchyne, ale mama zavolala: “Prestreté je v obývačke.” Bolo tam upratané, čistučké, až podozrivo. Mišo si sadol, ani dýchať sa mu nechcelo. “Jedz, synček” mama prehovorila mäkko ako nikdy. Nepamätal sa, kedy ho naposledy tak oslovila. Len tam sedel, sklonený a ani sa taniera nedotkol.
Čo je, synku?
Zdvihol hlavu a zachvelo sa mu v hlase:
Ja som rozbil vázu.
Viem, odpovedala ona. Nič sa nedeje. Všetko sa raz rozbije, no nie?
A zrazu, s hlavou nad tanierom, sa rozplakal. Mama ho objala, pohladila po chrbte a tiež si potichu poplakala. Keď sa upokojil, povedala:
Prepáč mi, synku. Kričím na teba, nadávam Nevieš si predstaviť, ako je mi to ťažké. Vidím, že nechodíš oblečený ako tvoji spolužiaci, že nosíš staré veci Som zodratá, roboty jak na kostole, aj domov si ju ťahám. Prepáč, budem lepšou mamou!
Dojedli v tichosti. V noci obaja ticho zaspali. Ráno ho nemuselo budiť vstal sám. A keď šiel do školy, prvýkrát namiesto “Dávaj pozor a nezabudni na známky!” povedala s úsmevom a bozkom: Tak do večera!
A večer zbadala, že podlaha je vytretá a Mišo už stihol pripraviť večeru vyprážané zemiačiky.
Odvtedy si zakázala rozprávať o škole a známkach. Ak je to pre ňu peklo len zo sporadických rodičovských, čo to musí byť preňho každý deň?
Keď raz Mišo zahlásil, že pôjde na gympel aj po deviatke, nedala najavo, že trochu pochybuje. Potajomky mrkla do jeho žiackej bez jediného zlého známky!
No najväčšou odmenou bol večer, keď po večeri rozprestreli účty a Mišo jej povedal, že jej s nimi pomôže, a usadol k nej. Po hodine pocítila, ako si kladie hlavu na plece.
Zostala nehybne. Keď bol malý, často tak zaspával jej na ruke. Pochopila konečne má svojho syna späť.
