Môj muž, ktorý mal štyridsaťpäť rokov, zabudol na moje narodeniny 27.2. a v ten istý deň odcestoval na rybačku s kamarátmi: keď nebol doma, pripravila som taký prekvapko, že na túto dátum si už isto nikdy nezabudne…
Aritmetika jeho spomienok sa v priebehu rokov zahmlievala presne si pamätal, kedy treba meniť olej na aute, kedy s kamarátmi vyrážajú na Dunaj, alebo kedy berie najlepšie na priehrade Ružiná. No rodinné dni ako keby sa rozpúšťali v hmle zabudnutia.
Neraz som situáciu zachraňovala vopred: naznačovala, lepila odkazy na chladničku, priamo sa pýtala. No na svoje štyridsaťpäťročné jubileum som chcela niečo iné. Bez náznakov, bez prosieb. Myslela som si naivne, že štvrťstoročie spoločného života prihadzuje k poznaniu múdry piesok.
V piatok ráno behal Igor po byte, hneď v ponožkách, hľadal podprsenku a termosku.
Magdaléna, nevidela si môj starý termos? Chalani už čakajú pred panelákom, ideme na Oravu teraz to najlepšie berie! Vrátim sa v nedeľu večer, mobil budem mať vypnutý.
Letmo ma pobozkal, ani sa mi do očí nepozrel.
Nezúfaj! Nájdi si niečo dobré pod zub.
Dvere oťaželi. Došuchtala som sa ku kalendáru. Okolo dátumu tučná červená čiara. Môj sviatok. Nezabudol len tak. On si práve tento deň vybral na výlet so sieťkou.
Najskôr zabolelo. Potom prišiel pokoj, čo v hrudi chladne. Pomaly sa mi v hlave rojila myšlienka zahaliť tento deň zvláštnou spiatočkou aby muž, ktorý dáva prednosť kaprom pred mnou, si môj deň zapamätal. Začala som pripravovať plán a po jeho návrate čakal na Igora zážitok, na ktorý už nikdy nezabudne.
Igor mal totiž malú skrýšu svoj malý poklad, kde šetril na nový motor do člna. Peniaze schovával do sejfu. Kód som poznala jeho “dokonalá pamäť” sa občas zapotácala.
Suma bola veľká: skoro desaťtisíc eur. Otvorila som trezor, chvíľu váhala, ale rozhodla sa.
Víkend prebehol obludne: objednala som catering, pozvala kamarátky z detstva, byt som zaplavila tulipánmi. Bublinky, smiech, hudba, bozky, tanec. Druhý večer večera v reštaurácii na hradnom kopci, s pohľadom na nočné Banská Bystrica. Potom wellness s masážou.
A na záver – brošňa z modrého smaltu, na ktorú som sa vždy len dívala za vitrínou, lebo naše plány sú dôležitejšie.
V nedeľu večer kľúč v zámku zaskuči, Igor vstúpil ledva držal kýbeľ s rybami, rozžiarene:
No čo, Magdaléna, víťazná korisť! Tak som si oddýchol!
Urobil krok, a zastavil sa: prázdne fľaše na stole, koše s kvetmi v kúte, tašky z luxusného obchodu roztratené po sedačke.
Čo to tu bolo? Hostia?
Áno, pokojne som povedala. Mala som narodeniny. Štyridsaťpäť rokov. Pamätáš?
Zostal stáť, potom sa prudko nadýchol.
Do kelu Magdaléna Vážne mi to vypadlo. Tolko toho bolo Ty to snáď chápeš…
Chápem, skočila som mu do reči. Preto som sa rozhodla nezarmucovať sa. Všetko som si zariadila sama. Darček tiež.
Okom hľadal cestu do svojej kancelárie. Dvierka na sejfe boli pootevrené. Zbledol, vyrazil tam. Po minúte sa vrátil s prázdnym pohľadom.
Kde sú peniaze? Je tam prázdno. Kam zmizli moje úspory?
Sú tu, ukázala som rukou po izbe.
Ty si to všetko minula? Veď to bol motor! Dva roky som šetril!
A ja som čakala dvadsaťpäť rokov, odpovedala som ticho, no pevne. Zabudol si na moje jubileum. Urobila som všetko preto, aby si už nikdy nezabudol.
Sadol si na gauč, stíchol, pohľad preskakoval z kýbla rýb na prázdny sejf, potom na mňa. Ťažko sa hádať, keď tie peniaze boli spoločné.
Rybí šupiny odstraňoval mlčky.
Polroka ubehlo. Na nový motor odkladá znovu. Ale teraz mu v mobile pípa pripomienka mesiac, týždeň, aj deň pred každým sviatkom. Niektoré lekcie môžu byť drahé, ale túto už nikdy nezabudne…
