Kardiológ Braňo Hrivňák dorazil do kúpeľov oddýchnuť si. Rozhodol sa oholiť a ísť večer do spoločenskej miestnosti, veď všetci po štyridsiatke už vedia, ako to chodí. No jemu je cez šesťdesiat ale kto by si to všimol?
V tom mu však do izby vtrhne žena. Ak by mal niekto talent nejakého sochára, mohol by ju použiť ako názorný príklad na vyučovaní anatómie. Ukazovákom by sa mohlo ukazovať: žena sa skladá z a pokračovať ďalej.
Kričí: aké je len šťastie, že známy kardiológ oddychuje práve tu! Lebo teraz práve vozí správca do ošetrovne zrúteného pacienta. A domáci kúpeľný kardiológ je mimo areálu infarkt si predsa nikto v polnoci neplánuje. A práve dnes oddychuje v kúpeľoch známy kardiológ
Braňo cíti, že sa jej tak ľahko nezbaví. Má tak sto päťdesiat kíl a v strede tváre krvavo červený rúž, ktorý pripomína pečať inkvizície na načerveno napudrovanej žule. Tento typ ženy sa nevzdáva. Takýto ženám je úplne zbytočné vysvetľovať, že aj kardiológčarodejník je bezmocný, keď mu asistuje správca a zdravotná sestra oblečená ako Zvodný snehuliak.
Braňo príde do ošetrovne a tam stojí neurvitý správca a vozík na kolieskach. Na vozíku, zaťažený zdravotnou kartou, leží malátny, bradatý muž. Vyzerá ako siedmak s hlavou drevorubača. Takýto organizmus majú väčšinou najstarší vedeckí pracovníci.
Blúzni, referuje správca. Opakuje stále ruža, ruža, akoby bol v kvetinárstve.
Zdravotná sestra meria pacientovi tlak a vraví, že je to zlé. Sedemdesiat na päťdesiat, ale už to vraj klesá. To, čo meria, nie je tlak, podľa nej sú to obvody jej vlastných rúk a nôh, a rozrehotá sa. Braňovi ešte viac naskočí husia koža. V karte pritom stojí, že pre tohto pacienta je 180 na 100 len rozcvička.
Braňo rýchlo zhodnotí miestnosť a pátra pohľadom po potrebných veciach. Vtom začuje niečo nezvyčajné sestra plače. Opýta sa jej: čo sa deje? Ona vraví, že jej je muža ľúto.
Braňo pocíti nejasnú úzkosť.
Daj adrenalín, vraví, kým si dezinfikuje ruky. Vieš čo je adrenalín? A vieš, do čoho ho treba natiahnuť?
Ó, aký je to chudák! narieka sestra a opiera sa o zárubňu, slzy jej tečú po lícach.
Braňo vezme injekčnú striekačku a sám pripravený roztok natiahne. Vtom mu do zorného poľa vbehne správca.
Správca ešte nikdy nevidel takú ihlu. Tou by sa dalo brániť pred pirátmi. Ešte žiadnu časť sediaceho človeka taká ihla nevyplašila. Braňo vidí, ako správcovi zreničky vchádzajú dozadu do hlavy. Stojí sivooký, neisto sa hojdá. Sestra v rohu vzlyká. Ešte rozmýšľa, či jej nemá strihnuť facku. Ale potom ho napadne: čo ak reflex? A spolu s omietkou vyletí z tretieho poschodia kúpeľov.
Braňo si v duchu vraví: kašľať na to. Nájde miesto na mužovej vpadnutej hrudi a napichne ihlu. Správca v tej chvíli padá k zemi ako kôl.
Och, správcu je mi ľúto! reve sestra.
To čo ste za hnus, rečí Braňo. Kde je amoniak?!
Oni umrú? Oni umrú! Očné bulvy by mi to radšej nevideli…
Na stole stojí ťažká liatinová lampa s motívom Dávid lieči leva z angíny. Tak päť kíl má určite. Braňo rozmýšľa, že by ňou niekoho ovalil, aby bol už pokoj, ale rozmyslí si to. Len zavelí, nech toto divadlo už skončí, lebo už sa stráca v tom, koho má vlastne liečiť.
Porádok! zareve. Disciplína a pokoj!
A v tej chvíli si pacient sadne na vozíku so zatvorenými očami.
Tu prosím vás nerobte neporiadok, pánko, prísne sa ozve sestra, priloží mu dlaň na hlavu a zatlačí ho naspäť na vozík. A amoniak je samozrejme v skrinke.
Správca je už niekde na druhom brehu rieky, pulz sa mu nenahmatá. Z vozíka znovu spadne bradatému ruka. Zase odišiel do tmy. Braňo si len povzdychne.
Rob masáž! kričí, a sám medzičasom vyťahuje správcu spod vozíka za nohu.
Sestra muža pretočí na brucho, nadvihne si sukňu, postaví sa a už prekláňa vozík.
Srdca! Masáž srdca, vy kúpeľní datli! zareve Braňo.
Sestra muža opäť otočí na chrbát, sadne si na neho. Vozík pod ňou zapraští. Braňo len počuje, ako niečo praská. Správcovi dá pod nos vatu s amoniakom. Neprítomne sleduje, ako 150 kíl živého mäsa tlačí na 60. Z muža uniká vzduch ako zo starého pumpy.
Braňo postaví správcu na nohy, ten je ako chobotnica žiadny pevný uhol, na čo siahneš, to sa šmýka preč. Dovlečie ho ku ležadlu, zasadí. Počúva, že sestra muža zvalcuje, je celá mimo seba.
Zhodí ju z pacienta, strčí jej pod nos amoniak a posadí vedľa správcu. Sedia ako odrezaní, v nose vata. Jednému spadli nohavice pod kolená, druhej sukňa až k pásu. Skutočná pohotovostná služba. Na amoniak ale nereagujú vôbec.
A zrazu sa pacient znovu dvíha ako sedadlo v starom autobuse. Oči zavreté, pomaly otáča hlavu k ležadlu. Správca, keď to zbadá, zamrzne a prevráti sa na chrbát. Braňo si všimne, že dlažba popraskala do lúčov presne tam, kde sa správcova hlava dotkla zeme.
Prosím vás… ozve sa pacient bez toho, aby otvoril oči. Veľmi vás prosím, už ma neliečte…
A pokračuje vo vysvetľovaní: Je dedičný hypotónik. Pred snehom sa mu tlak vyfúkne ako balón. Počas búrky ho prievany vláčia po zemi z kúta do kúta. On za to nemôže, s týmto tlakom sa už narodil. Jeho bežné je 80 na 50. Niekedy to padne ešte nižšie. Vtedy si dá voňavé espresso a je po probléme. Ale problém sa určite nevyrieši, keď si na neho zasadne tá ťažká osudom zasiahnutá žena s náhrdelníkom z biliardových gulí. Už si myslel, že je definitívna bodka, že Ruženka sa vráti z WC a bude prekvapená. Je chorá ona, pochovávať treba jeho.
Braňo má pocit, že práve zošedivel. Chytí lekársku kartu a číta: Ružena Ľvová. Spomenul si: keď cestoval do kúpeľov, dúfal, že stretne nejakú miestnu babu, zažijú románik… Braňo na chvíľu dokonca dúfal vo viac. Teraz však cíti akoby ho niekto polial studenou vodou.
Toto čo je? pýta sa a ukazuje kartu sestre.
Karta, odpovedá, pozerajúc pred seba. Z nosa jej trčí vata.
Ale toto nie je Ružena Ľvová, poznamená Braňo. Toto je aspoň Lev Ružovič.
Ako ošetrujúci lekár ste na to mali upozorniť.
Ty si na…
Vysvetlím vám to, vstúpi do rozhovoru pacient. Tu mám ženu. Priniesol som Ruženke kefír…
Išla na záchod, a lekársku kartu nechala vedľa mňa. Vtom sa mi urobilo zle. A tento chlap, čo práve spochybnil zákon, že mäkšie nikdy neprejde cez tvrdšie, ma preložil na vozík. A tak som tu. Bolo mi zle. Teraz je mi dobre. Bolo mi zle, teraz je dobre. Keby nebolo tohto modrého pozadia a červených tvárí okolo, cítil by som sa na oslavu života. Na hypotenziu už nie je ani pomyslenie. Tá je minulosťou. Ak by mi teraz pod zadok dali zapaľovač, odletím do kozmického priestoru a pozriem sa, ako to tam vyzerá. Taký stabilný tlak cítim. Netuším, čo mi ten odvážny doktor dal, ale spať nebudem nasledujúcich desať rokov. To sa aj hodí, lebo plánujem ďalšiu vedeckú prácu.
Mám návrh, prehovorí sestra, keď muž s kefírom odchádza. My sme tu neboli.
Braňo znovu ucíti nutkanie niekoho ovaliť lampou, ale sestra ho predbehne:
Správcu beriem na starosť.
A tak sa Braňovi v kúpeľoch so žiadnou ženou napokon neodarí zoznámiť.
