Keď teraz ležím v posteli a dívam sa do stropu, čoraz častejšie sa mi v mysli vynárajú spomienky na posledné roky. Väčšinou na tie tri posledné, keď ešte môj Viliam žil. Práve šesťdesiatdva mu vtedy bolo, keď ho zastihla správa o smrti jeho sestry, tam dolu na dedine. Bola sama ako prst, tak išiel Viliam pochovať ju. A keď sa domov vrátil
Odkedy som vedela, že Viliam sa dnes vráti, všetko som nachystala, hoci zdravie mi už dávno neslúžilo. Uvarila som zemiakové pyré, fašírky, všetko položila na taniere. On ticho vkročil do kuchyne a tak čudne sa na mňa zadíval.
Prišiel si akurát na večeru, povedala som. Mlčal, a vo vzduchu cítilo, že niečo nie je v poriadku.
Čo sa stalo, Viliam? spýtala som sa nesmelo.
Neprišiel som sám, odvetil po chvíli.
Ako to myslíš, s kým?
Potom z chodby k nám posunul malé, slabé dievčatko.
Terézia, to je vnučka mojej sestry. Volá sa Bohdanka.
Pozrela som na ňu prísnym okom a na manžela tiež, ale nakoniec som povolila:
Poď ďalej, Bohdanka! O chvíľu podávam na stôl.
Dievča si sadlo a začalo jesť, čo som jej poradila čo najláskavejším hlasom:
Jedz, Bohdanka, len sa nehanbi.
Keď jedla, kývla som na Viliama, aby šiel so mnou do spálne.
Viliam, čo to má znamenať? šepla som za zatvorenými dverami.
Terézia, nech ju necháme u nás bývať. Dieťa už nikoho nemá.
A kde je tvoja neter?
Ani sa neprišla s mamou rozlúčiť. Moja sestra sama Bohdanku vychovala, odkedy mala tri roky. Teraz je už sama úplne.
Viliam, veď my dvaja sme penzisti, zdravie slabšie A koľko má?
Dvanásť.
Do dvadsiatich ju treba vychovať.
Na starostlivosť o ňu budeme dostávať príspevok. Dom po mojej sestre o pol roka predám, už som sľúbil. Domček je malý a starý, no aj my máme trochu úspor. Naše deti, Ľubica a Karol, pomôžu, keď bude treba, veď sú naše.
Tí majú svojich starostí viac než dosť. Ich vlastné deti už všetky chodia do školy, a čo nevidieť sa budú vydávať a ženiť. Aj my sme im vždy chceli pomáhať.
Ale Bohdanka je tiež rodina po mojej sestre.
Ale vlastná nie je, mávla som rukou. No dobre, poďme, večera vychladne!
Dievčatko, keď sme vošli, sa na nás spýtavo a trochu vyľakane pozrelo, dobre si domyslelo, o čom hovoríme. Vstala a povedala:
Babka Terézia, nevyháňajte ma, proste nikoho nemám. Ja vám pomôžem doma.
Tak dobre, bývaj!
Prešiel rok. Odišiel aj môj Viliam. Deti prišli, rozlúčili sa, potom sme si sadli za stôl. Bohdanka k susedom šla, chápala, že dospelí si musia pohovoriť.
Mama, na čo ti je to dievča? pýtala sa Ľubica.
Je vnučka Viliamovej sestry, nemá kde ísť! oči mi zvlhli.
Dajme ju do detského domova, pokračovala dcéra. Veď už nemáš na to sily, pekne by si mala na staré kolená ľahšie.
Ostala som úplne sama. Vy chodíte stále menej a menej. Mám slabé zdravie, lepšie by mi bolo, ak tu niekto so mnou bude a znovu mi tiekli slzy.
No dobre, Ľubica, ozval sa Karol. Mame by samej ťažko bolo. Nech Bohdanka ostane pri nej.
Zostali ešte pár dní a odišli veď aj ich čakalo doma kopec práce s tromi deťmi každého.
A tak som zase zostala s nerodenou vnučkou. Bohdanka bola dobrá duša, hoci mala len trinásť, pomáhala ako vedela a stále viac mi pripomínala vlastnú vnučku.
No mne sa stále zhoršovalo. Prišli znova deti.
Ach, už je mi veru biedne, ledva vstanem. Dobre, že Bohdanka je so mnou, priznala som hneď na druhý deň. Chcela by som jej prepis podať na byt.
Čo blázniš, mama? zháčila sa Ľubica. Veď máš šesť vnúčat, moja Zuzka má už štrnásť, Karolova Dana pätnásť. Len čo sa obzrieš, budú sa vydávať!
Ale žiadna z nich sa nestará o svoju starú babku.
Teraz majú prázdniny, rozhodla rýchlo dcéra. Zavolám im, nech prídu celé leto k tebe.
O tri dni prišli vnučky naozaj, rodičia odišli späť domov. Bohdanka musela opäť k susedom.
Vnučky Zuzka a Dana sa tešili, že môžu zostať bez rodičov. Prvý deň sa túlali po meste do neskorého večera. Keď sa vrátili, ležala som v posteli, nevládala som vstať, jesť nič nebolo. Dokonca keď som ich poprosila odprevadiť ma na záchod, zatvárili sa, že to robiť nebudú ale napokon museli.
V noci som žiadala vodu niekoľkokrát, kým Dana nevstala. Na záchod sa mi žiadalo znovu, ale už sa zase hádali, kto ma otiahne.
Ráno bolo treba niečo uvariť, nakŕmiť ma, našťastie som sa sama dotackala do kuchyne. Po dvoch dňoch už bolo vidieť, že ich nálada sa mení a keď som poprosila, aby mi pomohli umyť sa, vnučkám sa už vrece trpezlivosti roztrhlo. Zavolali domov a na druhý deň odišli.
A tak som zostala zase s mojou nerodenou vnučkou. Sotva z postele vstanem, všetko je už len na pätnásťročnej Bohdanke. Chodí už do deviateho ročníka, všetko stíha učí sa výborne, stará sa o mňa i byt udržuje vo vzornom poriadku. Ale myseľ mi viac a viac tlačia myšlienky:
Bože, ona nie je ani moja, a predsa ma neopúšťa, stará sa o mňa. Pravda, nemá kam inam ísť Ale za tri, päť rokov bude dospelá. Musím na ňu prepis urobiť. Verím, že deti to pochopia.
S námahou som vstala, chytila telefón, ten čo mi ešte Viliam kúpil k šesťdesiatke a vysvetlil, ako sa s ním zaobchádza. Vyhľadala som notára v meste, zavolala mu.
Na druhý deň prišiel a všetko zariadil, ako som chcela.
Hneď som zavolala Ľubici a Karolovi, oznámila im, čo som urobila. A už o deň stáli vo dverách. Byt trojizbový, druhé poschodie, ešte aj v centre.
Mama, možno si nemusela hneď začala dcéra. Poď k nám, bývať budeš na striedačku mesiac u mňa, mesiac u Karola, a byt predáme.
A čo Bohdanka?
Bohdanku dáme do decáku. Tvoje vnúčatá sa o teba postarajú!
Už viem, ako sa o mňa postarajú. S Bohdankou je mi kľud, nechcem lietať mesiac u vás, mesiac u Karola.
Dobre, Ľubka, povedal Karol pokojne. Ak je mama spokojná, je to hlavné. Nechajme to tak, ako to vybavila.
Pobili ešte pár dní, potom odišli domov. Bohdanka sa k susedom nevrátila, prišla rovno za mnou.
Stará mama, prečo bol u nás Karol s Ľubkou?
Boli na návšteve, usmiala som sa. Poď sem, chcem ti niečo povedať.
Dievča si prisadlo ku mne.
Ten byt je už tvoj, všetky papiere sú tu.
Ale veď ja nie som tvoja!
Najdrahšia si mi zo všetkých! Len ma, prosím, neopúšťaj.
Veď aj ja teba, stará mama Nikto mi nikdy nebol bližší.
