Jana vo svojich 35 rokoch si myslela, že už nezažije ženské šťastie, ale osud rozhodol inak. Zbližili sa, keď obaja mali takmer štyridsať rokov. Jozef bol už tri roky vdovcom. Jana nikdy nebola vydatá, ale syna porodila. Ako sa hovorí v ľudových prísloviach porodila pre seba. Po mladosti mala vzťah s pekným tmavovlasým Michalom, ktorý jej sľúbil sobáš a očaril mladú Janu. Nechala sa zlákať na sľuby, ktoré sa ukázali prázdne. Ako sa neskôr ukázalo, nápadník z mesta bol ženatý.
Do Jany dokonca prišla Michalova zákonná manželka prosiť, aby dievča nerozbíralo cudziu rodinu. Mladá neskúsená Jana ustúpila. Dieťa sa však rozhodla nechať.
Tak sa stalo. Jana porodila Petra. A syn sa pre ňu stal jedinou útechou. Peter bol dobre vychovaný, dobre sa učil. Po skončení školy nastúpil na ekonomickú univerzitu. Jozef niekoľko krát navštívil Janu. Ponúkol, že sa k nej prisťahuje. Žena však váhala, hoci Jozef sa jej páčil. Jana sa akosi hanbila vlastného syna a pocitu, že by konečne mohla byť šťastná.
Jedného večera sa Peter rozhodol prehovoriť s mamou. Povedal, že nie je proti: Ja, mami, aj tak už doma nebudem bývať. Strýko Jozef je spoľahlivý muž. Len aby ťa neublížil. Mne ide hlavne o to, aby si bola šťastná. Aj syn Jozefa bol proti tomu nie.
Tak začali žiť. Vzali sa, urobili malú oslavu. Jana pracovala vo vidieckej knižnici a Jozef ako agronóm. Všetko robili spolu. Viedli domácnosť, chovali dobytok, obrábali záhradu. Milovali a vážili si jeden druhého, škoda len, že Boh im nedal spoločné deti.
Oboch synov oženili, dočkali sa vnúčat. Zakaždým na sviatky pripravovali darčeky pre deti a vnúčatá. Domáce vajíčka, mlieko, smotana, bravčové a kuracie. Na sviatky sa v ich dome schádzalo veľa hostí. Potom Jozef s Janou sedeli za stolom, tešili sa. A radovali sa, že majú s kým oslavovať.
Len večer, keď sa letný pár uložil spať, každý si potichu pomyslel: radšej odísť z tohto sveta prvý… a nikdy sa necítiť osamelým ako ten starý dedko, čo si sám rozpráva vtipy.
Roky brali svoje. A raz prišla nešťastie. Zrána Jane nebolo dobre, keď práve začala variť polievku v kuchyni. Staršia žena padla. Jozef s pomocou susedov zavolal záchranku. Lekári povedali, že Janu postihla mŕtvica. Všetky funkcie boli na mieste, okrem jednej. Viac Jana nevedela chodiť. Peter s manželkou prišiel navštíviť matku. Dal eurá na lieky a odišiel.
Jozef najal auto, keď manželku z nemocnice prepustili, priniesli ju so susedom do domu.
Všetko bude dobré, utešoval manželku, ty len žij. Aj keď budeš sedieť a rozprávať sa so mnou. Len žij. A ja všetko zvládnem. Len ma neopúšťaj, moja holubička!
Jozef sa dobre staral o manželku. Po mesiaci prešla do kresla. Pomáhala mu v kuchyni. Všetko ďalej robili spolu. Šúpali zemiaky a mrkvu, triedili fazuľu. Dokonca piekli chlieb. Po večeroch Jana a Jozef rozoberali, ako budú ďalej žiť. Zima bola pred nimi. A Jozef nemal sily na štiepanie dreva.
Možno by nás deti vzali na zimu k sebe, a na jar a v lete by sme si vedeli poradiť sami…
Na víkend prišiel Peter s manželkou. Nevesta Lenka, prezrela celú izbu a vyhlásila:
Budete sa musieť, holubičky, rozdeliť. Matku vezmeme na budúci týždeň. Pripravíme jej izbu. A prídeme.
A čo ja? neisto zašepkal Jozef. Veď sme sa nikdy nerozdelili. Deti, ako to tak?
No to bolo skôr, keď ste mali sily na gazdovstvo a vedeli ste sa o seba postarať, ale teraz je všetko inak. Nech vás tiež syn vezme k sebe. Spolu vás nikto brať nebude.
Peter s manželkou odišli domov. Jozef a Jana horko vzdychali a premýšľali, čo ďalej. Každý z nich pri zaspávaní sníval, že sa nezobudí, aby nemusel vidieť všetko toto.
Na nasledujúci víkend prišli obaja synovia. Začali zbierať veci. Jozef sedel pri posteli Jany. Stále sa na ňu díval, spomínal na ich mladé roky. A plakal. Prilísil sa k chorej manželke. A zašepkal:
Odpusť mi, Jano, že sa to u nás tak stalo… Niekde sme výchovu detí zanedbali. Rozdeľujú nás ako nechcené mačiatka. Odpusť. Milujem ťa.
Jana chcela pohladiť manžela po líci, ale už nemala síl. Jozef odišiel, utierajúc si slzy rukávom. A keď si sadol do auta, už ich ani neutieral.
Potom syn s manželkou a susedom zabalili Janu do deky a začali ju vynášať z domu… nohami dopredu. Chorá žena si pomyslela, že je to dosť symbolické. Jana sa ani nebránila, akoby jej už nebolo, keď Jozef odišiel. A chorá žena len chcela nedožiť do večera.
Prešiel týždeň. Krásneho jesenného dňa, práve na sviatok sv. Martina, sa ich sen splnil. Jana a Jozef sa stretli v inom svete.Jana vo svojich 35 rokoch si myslela, že už nezažije ženské šťastie, ale osud rozhodol inak. Zbližili sa, keď obaja mali takmer štyridsať rokov. Jozef bol už tri roky vdovcom. Jana nikdy nebola vydatá, ale syna porodila. Ako sa hovorí v ľudových prísloviach porodila pre seba. Po mladosti mala vzťah s pekným tmavovlasým Michalom, ktorý jej sľúbil sobáš a očaril mladú Janu. Nechala sa zlákať na sľuby, ktoré sa ukázali prázdne. Ako sa neskôr ukázalo, nápadník z mesta bol ženatý.
Do Jany dokonca prišla Michalova zákonná manželka prosiť, aby dievča nerozbíralo cudziu rodinu. Mladá neskúsená Jana ustúpila. Dieťa sa však rozhodla nechať.
Tak sa stalo. Jana porodila Petra. A syn sa pre ňu stal jedinou útechou. Peter bol dobre vychovaný, dobre sa učil. Po skončení školy nastúpil na ekonomickú univerzitu. Jozef niekoľko krát navštívil Janu. Ponúkol, že sa k nej prisťahuje. Žena však váhala, hoci Jozef sa jej páčil. Jana sa akosi hanbila vlastného syna a pocitu, že by konečne mohla byť šťastná.
Jedného večera sa Peter rozhodol prehovoriť s mamou. Povedal, že nie je proti: Ja, mami, aj tak už doma nebudem bývať. Strýko Jozef je spoľahlivý muž. Len aby ťa neublížil. Mne ide hlavne o to, aby si bola šťastná. Aj syn Jozefa bol proti tomu nie.
Tak začali žiť. Vzali sa, urobili malú oslavu. Jana pracovala vo vidieckej knižnici a Jozef ako agronóm. Všetko robili spolu. Viedli domácnosť, chovali dobytok, obrábali záhradu. Milovali a vážili si jeden druhého, škoda len, že Boh im nedal spoločné deti.
Oboch synov oženili, dočkali sa vnúčat. Zakaždým na sviatky pripravovali darčeky pre deti a vnúčatá. Domáce vajíčka, mlieko, smotana, bravčové a kuracie. Na sviatky sa v ich dome schádzalo veľa hostí. Potom Jozef s Janou sedeli za stolom, tešili sa. A radovali sa, že majú s kým oslavovať.
Len večer, keď sa letný pár uložil spať, každý si potichu pomyslel: radšej odísť z tohto sveta prvý… a nikdy sa necítiť osamelým ako ten starý dedko, čo si sám rozpráva vtipy.
Roky brali svoje. A raz prišla nešťastie. Zrána Jane nebolo dobre, keď práve začala variť polievku v kuchyni. Staršia žena padla. Jozef s pomocou susedov zavolal záchranku. Lekári povedali, že Janu postihla mŕtvica. Všetky funkcie boli na mieste, okrem jednej. Viac Jana nevedela chodiť. Peter s manželkou prišiel navštíviť matku. Dal eurá na lieky a odišiel.
Jozef najal auto, keď manželku z nemocnice prepustili, priniesli ju so susedom do domu.
Všetko bude dobré, utešoval manželku, ty len žij. Aj keď budeš sedieť a rozprávať sa so mnou. Len žij. A ja všetko zvládnem. Len ma neopúšťaj, moja holubička!
Jozef sa dobre staral o manželku. Po mesiaci prešla do kresla. Pomáhala mu v kuchyni. Všetko ďalej robili spolu. Šúpali zemiaky a mrkvu, triedili fazuľu. Dokonca piekli chlieb. Po večeroch Jana a Jozef rozoberali, ako budú ďalej žiť. Zima bola pred nimi. A Jozef nemal sily na štiepanie dreva.
Možno by nás deti vzali na zimu k sebe, a na jar a v lete by sme si vedeli poradiť sami…
Na víkend prišiel Peter s manželkou. Nevesta Lenka, prezrela celú izbu a vyhlásila:
Budete sa musieť, holubičky, rozdeliť. Matku vezmeme na budúci týždeň. Pripravíme jej izbu. A prídeme.
A čo ja? neisto zašepkal Jozef. Veď sme sa nikdy nerozdelili. Deti, ako to tak?
No to bolo skôr, keď ste mali sily na gazdovstvo a vedeli ste sa o seba postarať, ale teraz je všetko inak. Nech vás tiež syn vezme k sebe. Spolu vás nikto brať nebude.
Peter s manželkou odišli domov. Jozef a Jana horko vzdychali a premýšľali, čo ďalej. Každý z nich pri zaspávaní sníval, že sa nezobudí, aby nemusel vidieť všetko toto.
Na nasledujúci víkend prišli obaja synovia. Začali zbierať veci. Jozef sedel pri posteli Jany. Stále sa na ňu díval, spomínal na ich mladé roky. A plakal. Prilísil sa k chorej manželke. A zašepkal:
Odpusť mi, Jano, že sa to u nás tak stalo… Niekde sme výchovu detí zanedbali. Rozdeľujú nás ako nechcené mačiatka. Odpusť. Milujem ťa.
Jana chcela pohladiť manžela po líci, ale už nemala síl. Jozef odišiel, utierajúc si slzy rukávom. A keď si sadol do auta, už ich ani neutieral.
Potom syn s manželkou a susedom zabalili Janu do deky a začali ju vynášať z domu… nohami dopredu. Chorá žena si pomyslela, že je to dosť symbolické. Jana sa ani nebránila, akoby jej už nebolo, keď Jozef odišiel. A chorá žena len chcela nedožiť do večera.
Prešiel týždeň. Krásneho jesenného dňa, práve na sviatok sv. Martina, sa ich sen splnil. Jana a Jozef sa stretli v inom svete.
