Na Štedrý večer som prestrela stôl pre dvoch, aj keď som vedela, že budem sedieť sama. Vytiahla som zo skrine dva krištáľové poháre, opatrne ich položila na stôl a cúvla o krok späť. Dva príbory. Dva taniere. Dve servítky naškrobené do chrumkava. Vyzeralo to, akoby mal každú chvíľu vojsť, povedať, že je čas sadnúť si, že vonku je zima a Vianoce nepočkajú. No on už neprišiel. Už rok tu nie je. Telefón mlčal. Dcéra nepríde. Vnúčatá sa neozvú. Prešla som rukou po bielom obruse s vyšívanými kvetmi, ktorý som šila ako mladá. Mal ho rád. Vravel, že mu pripomína moje oči spred rokov. Usmiala som sa na chvíľu — prvýkrát za celý deň. Uvarila som jeho obľúbené jedlá. Nie preto, že by niekto mal prísť. Ale preto, že takto som žila celý život. Preto, že moje srdce stále nechce prijať, že miesto oproti mne zostane prázdne. Sadla som si a pozrela na stôl. Bol krásny. Ako vždy na Vianoce. Spomenula som si na posledné naše spoločné Vianoce. Bol slabý, ale posadil sa oproti mne, usmial sa a poprosil ma, aby som sa neuzatvárala, keď on už tu nebude. Aby som žila. Nezabudla na seba. Vtedy som sľúbila. Hodiny tikali. Vonku svietili svetielka, ľudia sa smiali, deti behali po snehu. Niekde bol sviatok. Len nie v tejto tichej izbe. Neskoro večer konečne zazvonil telefón. Krátky rozhovor. Sviatočný hlas. Narýchlo. Bez otázok, bez času. Potom znova ticho. Zobrala som pohár z miesta oproti, zdvihla ho a pošepkala vďaku — za roky, za lásku, za to, že som bola niekoho. Potom som začala pomaly upratovať stôl. Ticho. Pokojne. Ako keď odkladáte niečo, čo viete, že sa už nezopakuje. Sadla som si k oknu do tmy. Vonku Vianoce pokračovali. Vo vnútri ostala len spomienka. Stôl pre dvoch bol pripravený. Ale jedno miesto ostalo prázdne. Už sa vám niekedy stalo, že ste pripravili miesto pre niekoho, kto už nie je — nie preto, že by ste ho čakali, ale preto, že vaše srdce ešte nie je pripravené ho pustiť?

Vieš čo, rozprávam ti, ako to bolo u nás na Vianoce. Pripravila som prestieranie pre dvoch, aj keď som vedela, že budem sama. Zo skrine som vybrala tie naše dve najkrajšie krištáľové poháre, položila ich opatrne na stôl a cúvla o krok dozadu.

Dve vidličky.
Dve taniere.
Dve servítky, také krásne nažehlené, až v nich praskalo.

Ako keby mal každú chvíľu prísť dnu a povedať mi, že už je čas si sadnúť, že vonku je mráz, že Vianoce nepočkajú. Ale neprišiel by Už rok tu nie je.

Telefón dôkladne ticho.
Dcéra nepríde.
Vnuci sa tiež neozvú.

Prešla som rukou po bielom obrusku s vyšívanými kvietkami. Sama som ho vyšila, keď som bola mladá. On ho mal veľmi rád. Hovoril, že mu pripomína moje oči spred rokov.

Na chvíľku som sa usmiala vlastne prvýkrát za celý deň.

Navarila som jeho obľúbené jedlá. Nie preto, že by mal niekto prísť, ale len tak, z pocitu, že inak sa ani nedá. Tak som žila celý život. Srdce mi ešte stále neverí, že tá stolička oproti mne už navždy ostane prázdna.

Sadla som si a pozrela na stôl. Bol krásny. Ako vždy, keď boli Vianoce.

Spomenula som si na našu poslednú spoločnú štedrú večeru. Slabol, ale posadil sa oproti mne, usmial sa a poprosil ma, aby som sa po jeho odchode neuzavrela do seba. Aby som žila. Aby som to nevzdala.

Vtedy som mu sľúbila.

Hodiny tikali, von svietili svetielka, ľudia sa smiali, deti sa naháňali v snehu. Niekde sa oslavovalo. Len v tejto tichej izbe nie.

Neskoro večer konečne zazvonil telefón. Krátky rozhovor. Sviatočný hlas. Rýchlo. Bez otázok. Bez času.

Potom zase ticho.

Zobrala som pohár z jeho miesta, zdvihla som ho trošku a potichu som poďakovala za tie roky, za lásku, za to, že som niekomu patrila.

Potom som začala pomaly upratovať stôl. Pokojne, tak, ako sa upratuje niečo, čo vieš, že už nebude.

Sadla som si k oknu do tmy. Vonku sa Vianoce žili naplno. Vo vnútri ostala už len spomienka.

Stôl pre dvoch bol pripravený.
Ale jedno miesto zostalo prázdne.

Stalo sa ti niekedy, že pripravíš miesto pre niekoho, kto už nikdy nepríde nie preto, že ho čakáš, ale preto, že tvoje srdce ešte nechce pustiť?