Svokra sa rozhodla nasťahovať do môjho bytu a ten svoj odovzdať svojej dcére.
Môj manžel vyrastal v riadne rozvetvenej rodine. Svokra mala deti, až kým neporodila svoju jedinú dcéru. Divná stratégia, ale nebudem sa do toho miešať. Rodinné finty, čo už.
Keď som si brala Martina, myslela som si, že mám šťastie ako hrom. Tváril sa rozumne, odvážne, silno. Vedel, čo je rodina, no predstava, že by sa odtrhol od mamy a svojej mladšej sestry Zdenky, bola preňho úplne sci-fi. Svokra na svojich synov bohvieaký dôraz nekládla, ale pre dcéru by si aj vrece roztrhla.
Zdenka mala desať rokov, keď som ju prvýkrát stretla. Najskôr mi to nevadilo, no po piatich rokoch mi už liezla na nervy. Učiť sa nechcela, motala sa s kdejakými chalanmi, a všetky jej problémy musel riešiť môj manžel. Zdenka mu volala aj o polnoci, keď si nemohla nájsť kľúče.
Dúfala som, že Zdenka dospeje, vydá sa a bude pokoj. Kdeže! Keď sa rozhodla, že sa vydá, svokra dala zorganizovať svadbu z peňazí jej bratov, lebo ona sama mala len prázdnu peňaženku. Ženích nemal ani na autobus, takže mladí sa nasťahovali k svokre domov.
Jedno dieťa, druhé dieťa Svokra časom vyhodnotila, že tam viac-menej neprerazí, a vymslela geniálny plán zacáluje sa ku mne do bytu a ten svoj nechá dcére. Ale je toto normálne? Veď byt som kupovala ja zo svojho, manžel na to neprispel ani len eurom. To najlepšie? On je s tým spokojný a tvrdí mama ti pomôže.
Máme dvojizbák malý, ale môj! No ja sa nehodlám vzdať svojho pohodlia a deliť sa o priestor s ďalším dospelákom. Svokra je pevne presvedčená, že je našou povinnosťou ju prichýliť, lebo môj muž je predsa najstarší syn a musí myslieť na rodičov.
Mám toho svojho Martina rada, rozvod fakt neprichádza do úvahy. Ale ako mu prebiť tú jeho hrošiu kožu na ušiach? Ako mu vysvetliť, že žiť s jeho mamou je čistá morová rana? Nejaké tipy alebo návod na prežitie, prosím?
