Keď sa kľúč otočí v zámku, srdce mu vyskočí až do krku a duša by sa najradšej vytrhla a bežala jej v ústrety… .
Koľkokrát sa ešte pomýliš?! Máš samé hlúpe chyby! No pozri! Čo je toto! Alžbeta Dušanová zabodla dlhý nalakovaný necht do mesačnej správy tak silno, až sa jej takmer zlomil gélový necht.
Choď! Oprav to! A vlastne keď to nezvládaš, môžeš rovno podať výpoveď! šéfka síce bola upravená a pôvabná žena, ale keď sa nahnevala, vyzerala ako čertica.
Zuzana mlčky vyšla z kancelárie. Do konca pracovnej doby ostáva niečo vyše hodiny. Musí to stihnúť. Aj tak ju už pripravili o prémiu.
Je to posledné mesiace samá katastrofa. A ešte so zlými prekážkami. Pred týždňom volala mame. Zasa mala zlú náladu. Z ničoho nič vyrobila škandál, obvinila dcéru zo všetkého, čo sa len dá, a v záchvate rozčúlenosti zložila telefón. Zuzana si na to nikdy nezvykla a ťažko to znášala. Teraz sa už aj bojí mame zavolať.
Pred dvoma dňami stratila kartu do bankomatu. Musela ju zablokovať a objednať novú.
A včera jediné živé stvorenie trojfarebka Miška, ročná mačka vyskočila na balkón za vrabcom a spadla z tretieho poschodia. Zuzana videla, ako sa hneď postavila na roztlačenom záhone, oprášila sa a odkráčala. Keď zbehla dolu, už ju nenašla. Prešli skoro dvadsaťštyri hodín, no Miška stále nikde.
So slzami v očiach odovzdáva ten nešťastný výkaz a ide domov. Ani do predajne cestou nezájde.
Doma sa zvalí na pohovku a rozplače sa. Tak horko, ako už dlho nie. Po pol hodine slzy vyschnú, ale duša uľavy nepocíti. Začnú sa jej motať v hlave čierne myšlienky. Pre koho má žiť? Matka o ňu nestojí, rodinu nemá, a už aj mačka sa stratila. Z ničoho nič ju napadne, že ak by tu nebola, nikomu by nechýbala.
A nech sa potom všetci trápia, len aby bolo neskoro, napadlo jej s tichou zlobou.
Povzbudí ju jediná vec že zajtra nebude musieť ísť do práce. Ani telefonovať mame a prosiť ju o odpustenie za to, čo nikdy neurobila. Zrazu, ako ju opantá zvláštne pobláznené šťastie.
A práve keď chýbal už len ten posledný krok… zazvoní telefón. Neznáme číslo. Chcela to nechať zvoniť, no čo ak je to posledný ľudský hlas, ktorý v živote začuje?
Haló… na druhej strane nik neodpovedá. Prečo ste zavolali, keď nič nehovoríte? to ju začalo hnevať.
Dobrý deň… ozval sa hlboký mužský hlas. Prosím vás, nezložte.
Kto ste? Čo chcete? Zuzana má predsa iné starosti.
Chcel som počuť obyčajnú ľudskú reč… Týždeň som s nikým nehovoril. Pomyslel som si, že ak sa nikto neozve, bude koniec… zhlboka sa nadýchol.
Čože? Ani sa nemáte s kým porozprávať? Vyjdite von do parku, prejdite sa. To je predsa ľahké! Zuzana si sadne so skríženými nohami na široký parapet pri okne.
Nemôžem. Bývam na piatom poschodí. Pred týždňom ma opustila žena… hlas zoslabol.
Veď sa nečudujem, ja by som ťa tiež opustila. Si vôbec chlap? stále nechápe, čo je jeho problém.
Ja som na vozíku. Niečo cez pol roka. Na päť poschodí hore-dole si netrúfnem. V dome nemáme výťah. hlas zosilnel.
Ty nemáš nohy?! šokovane sa spýtala Zuzana, ale už bolo neskoro. Slovo je ako vták keď uletí, nechytíš ho späť.
Ale kdeže, mám úraz chrbtice. Chodiť neviem. prišlo jej, akoby sa pri tom mierne usmial.
Rozprávali sa ešte možno pol hodiny. Zuzana si poznačila jeho adresu. O hodinu už stála na chodbe s dvoma obrovskými nákupnými taškami.
Otvoril sympatický mladý muž na vozíku.
Ja som Zuzana! vtedy si uvedomila, že ani nevie jeho meno.
Boris! rozžiaril sa celý, akoby čakal práve na ňu celý život.
Nebývali od seba ďaleko. Zuzana ho chodila navštevovať každý deň. Rýchlo si uvedomila, že jej trápenia oproti jeho sú len malichernosti. Také hlúposti, pre ktoré už nechcela ani žiť. Jej povaha sa začala meniť. Starala sa o neho, a to ju robilo silnejšou, rozhodnejšou, tvrdohlavejšou.
A ako mávnutím čarovného prútika, objavila sa aj Miška. Trónila pred dverami na rohožke a čakala na Zuzanu z roboty.
Šéfka, ako vždy, si hneď ráno chcela na Zuzane vyliať nervy. Tentokrát ju Zuzana nenechala dopovedať:
Alžbeta Dušanová, aké právo na mňa máte kričať a ponižovať ma? Ja v takejto atmosfére pracovať nemôžem. Ak mi teraz príde migréna, budem na PN. Kde za mňa nájdete náhradu? dievčatá z oddelenia sa zachichotali. Šéfka sa obrátila a bez slova odišla.
Mama po pár dňoch nevydržala mlčať a zavolala sama:
Ahoj, Zuzana! Prečo si nevoláš, prečo si ticho? Je ti jedno, ako žije tvoja mama? Aká si len nevďačnica! Počúvaš ma vôbec, Zuzana? prešla do kriku.
Ahoj, mama. V takomto tóne sa s tebou už rozprávať nebudem. odpovedala Zuzana pokojne.
Ako sa opovažuješ! Ja položím! matka už vyšiluje.
Tak polož… povedala dcéra ľahostajne.
O dva dni zavolala znova. Neospravedlnila sa to by sa na ňu ani nehodilo. Ale hovor sa viedol pokojne a slušne.
O mesiac sa Zuzana presťahovala k Borisovi. Svoj byt začala prenajímať.
Ich priateľstvo prerástlo na niečo viac: vďačnosť, nežnosť, dôvera. Asi tak vzniká láska.
Z prenájmu bytu Zuzana zaplatila maséra. Každý víkend objednala Borisovi rehabilitáciu v bazéne.
A, čudo, citlivosť v nohách sa mu pomaly vracala. Už dokázal pohýbať aj prstami na nohách.
Mama Zuzany ochorela, a dcéra si vzala dva dni voľna, aby ju šla navštíviť.
Boris čakal a neskutočne sa mu cnie. Ako verný pes leží hodiny na pohovke a čaká.
Február. Vonku riadne sneží a fučí. Boris vie, kedy mal Zuzanin autobus doraziť, vypočítava minúty, kedy by už mala byť doma, v byte. Čas dávno uplynul a Zuzana nikde. S vozíkom si zasadne k oknu.
Ale cez víchricu nevidieť ani na krok. Telefón jej je už dávno vypnutý. Tak ubieha hodina, dve, tri… .
Keď kľúč konečne cvakne v zámku, jeho srdce mu takmer vyskočí z pŕs a duša mu beží v ústrety.
Borisko, autobus zapadol na ceste, kým sme čakali na cestárov… Mobil som nestihla nabiť, vypol sa skoro hneď. štebocie už z predsiene, keď sa vyzúva Boris! vojde do obývačky a zrazu onemie.
Stál dva kroky od kresla a usmieval sa na ňu.
Keď kľúč zaškrípal v zámku, srdce mu takmer vyskočilo z hrude a duša letela naproti nej… .🤔 – Dokedy budeš kaziť?! Máš tam samé hlúpe chyby! No pozri! Čo je toto?! – Alice Eduardová zapichla dlhý ružový necht rovno do mesačného výkazu, až skoro zlomila čerstvú manikúru. – Choď! Oprav to! A vôbec – ak to nezvládaš, daj výpoveď! – šéfka bola síce udržiavaná a príťažlivá žena, no keď sa nahnevala, menila sa na démonicu. Líza bez slova vyšla z kancelárie. Do konca pracovného dňa zostávalo len niečo cez hodinu. Musí to stihnúť, hoci o prémiu už prišla. Bol to nekonečný čierny pás s prekážkami. Minulý týždeň volala mame. Tá, ako zvyčajne, nemala náladu. Z ničoho nič vypukla hádka, obvinila dcéru snáď zo všetkého zlého a v návale zlosti zložila. Líza si na to nevedela zvyknúť, vždy to prežívala. Teraz sa už bála aj zavolať. Pred dvoma dňami stratila bankovú kartu. Musela ju zablokovať a objednať novú. A včera jej jediná živá bytosť – Fanynka, trojfarebná ročná mačka, vybehla na balkón za vtákom a spadla z tretieho poschodia. Líza cez okno videla, ako sa z klombiku pomaly zdvihla, otriasla sa a odcupkala. No dole vo dvore ju už nenašla. Uplynul deň a Fanynka sa stále nevrátila. Akoby tak tak stihla odovzdať prekliaty report a šla domov. Ani do obchodu sa jej nechcelo. Doma si ľahla na pohovku a naplno sa rozplakala. Horko. Slzy jej po pol hodine preschli, ale lepšie jej na duši nebolo ani o kúsok. Priplazili sa čierne, zlé myšlienky: Pre koho vlastne žiť? Mame je ukradnutá, rodinu nemá. Aj mačka zmizla. A v tej chvíli jej náhle prišlo akosi ľahšie. „Nech si potom lámu prsty a trápi sa, už bude neskoro,“ zlostne si pomyslela. Odľahlo jej, že zajtra nemusí ísť do práce, nedvíhať mame či prosiť o odpustenie za niečo, čo nikdy neurobila. Zrazu na ňu doľahlo bezuzdné veselé odhodlanie. A vtedy, keď už stačil len posledný malý krok, zazvonil telefón. Neznáma predvoľba. Chcela to ignorovať, no napadlo jej – čo ak je to posledný ľudský hlas, ktorý počuje? – Haló… – na druhej strane ticho. – Tak prečo voláte a mlčíte? – už ju to dráždilo. – Dobrý večer… – prehovoril nízky mužský hlas. – Prosím vás, nezložte… – Kto ste? Čo chcete? – Líza sa ponáhľala a toto ju rušilo, mala predsa „dôležitú“ úlohu. – Chcel som len počuť ľudský hlas… Už týždeň s nikým nehovorím. Ak by mi nikto nezodvihol, tak už… – zhlboka sa nadýchol. – Ako to? Naozaj sa nemáte s kým porozprávať? Veď by ste vyšli na prechádzku do parku, je to také jednoduché! – Líza si sadla s nohami na široký parapet. – Nemôžem. Bývam na piatom. Pred týždňom ma opustila žena… – hlas zosmutnel. – Tak tomu sa nečudujem! Si chlap alebo nie?! – nechápala chalana. – Som na vozíku. Menej než rok. Bojím sa päť poschodí zvládnuť tam aj späť. V paneláku výťah nemáme, – odpovedal rozhodnejšie. – Nemáš nohy?! – zhrozene sa spýtala Liza. Potom si uvedomila svoje slová, ale už bolo neskoro. – Nie, len poranená chrbtica. Chodiť nedokážem, – vzdychol, ako by sa usmial. Rozprávali sa ešte pol hodiny. Líza si zapísala adresu a o hodinu stála pred dverami s dvoma obrovskými nákupmi. Otvoril jej mladý, sympatický muž na vozíku: – Liza! – uvedomila si, že vlastne ani nevie jeho meno. – Arsen! – zažiaril jej úprimným úsmevom, akoby ju čakal celý život. Nebývali ďaleko od seba. Líza za ním chodila každý deň. Rýchlo pochopila, že jej malé starosti sú nič oproti jeho nešťastiu. Maličkosti, pre ktoré ona nechcela žiť. No zmenila sa. Stala sa starostlivejšou, silnejšou, rozhodnejšou a tvrdohlavšou. Ako mávnutím čarovného prútika sa našla aj Fanynka – sedela pri dverách na koberci a čakala na Lízinu prácu. Šéfka, ako zvyčajne, ráno vybuchla. Líza už na ňu nereagovala: – Alice Eduardová, nemáte právo na mňa kričať a ponižovať ma. Nedokážem pracovať v takejto nervozite. Dostanem migrénu a skončím na neschopenke. Kde za mňa nájdete náhradu? – babenky v kancelárii sa smiali. Šéfka mlčky odišla. Zavolala mama, nevydržala už dlhé ticho: – Dobrý deň, dcérka! Prečo nevoláš, mlčíš? Je ti jedno, ako žije tvoja mama? Aká si bezcitná! Nevdiačná! Elizaveta, hovorím s tebou? – prešla do hlasnejšieho tónu. – Dobrý deň, mama. Nebudem sa s tebou baviť v tomto štýle, – odpovedala Líza pokojne. – Ako sa opovažuješ?! Zložím! – Zlož… – povedala dcéra ľahostajne. O dva dni zavolala znova. Ospravedlnenie to nebolo, nebolo to však ani cez čiaru. Tentoraz viedla rozhovor slušne. O mesiac sa Líza presťahovala k Arsenovi. Byt začala prenajímať. Ich priateľstvo prerástlo do niečoho väčšieho: neha, dôvera, vďačnosť. Možno takto vzniká láska. Líza z prenájmu najala pre Arsena maséra a cez víkendy ho zapisovala na plaváreň. A zrazu – radosť! Do nôh sa mu začala pomaly vracať citlivosť. Prsteňmi už mohol kývať. Lízina mama ochorela a dcéra sa cez víkend vydala na návštevu. Arsen čakal a zúfalo sa trápil. Ako verný pes ležal celé dni na gauči a čakal. Február. V ten deň zúrila vonku metelica. Mal presne zistený príchod autobusu, odpočítal minúty na cestu, potom na výstup po schodoch. Termíny prešli a Líza nikde. Arsen si sadol na vozík a čakal pri okne. Vonku nebolo vidieť ani krok. Snežné peklo stálo ako múr. Lízina mobil bola dávno nedostupná. Tak prešlo hodina, dve, tri… . Keď kľúč zaškrípal v zámku, jeho srdce skoro vyskočilo z hrude a duša mu letela naproti. – Seno, autobus zapadol v závese, čakali sme na cestárov… Mobil som nestihla nabiť a hneď sa vybil. – kričala už z predsiene. – Seno! – vbehla do obývačky a zamrzla. Stál od kresla na dva kroky… a usmieval sa.
