Som rada, že som sa rozhodla nemať deti. Teraz mám 70 rokov a vôbec to neľutujem

Som vďačná, že som sa rozhodla nemať deti. Dnes mám už sedemdesiat rokov a nikdy som toto rozhodnutie neľutovala.
Pamätám si, ako som sa pred pár rokmi objednala na vyšetrenie k dermatologičke a čakala som na chodbe, kým prídem na rad. Vedľa mňa sedela žena, ktorá mi bola hneď sympatická. Dali sme sa do reči a už po chvíli som cítila, aké je príjemné sa s ňou rozprávať. Zaujalo ma, že po tom rozhovore sa mi v hlave mnohé veci pootočili.
Na prvý pohľad bolo jasné, že si zakladá na upravenom vzhľade. Povedala by som jej najviac päťdesiat rokov. Počas rozhovoru sa mi však priznala, že má už po sedemdesiatke. Skutočne to by som na nej vôbec neuhádla. Vyzerala výborne a úplne sa vymykala obrazu priemerných žien vo svojom veku.
Od tejto novej známej som sa dozvedela aj niečo o jej živote. Dvakrát bola vydatá, ale dnes žije sama. S prvým manželom sa rozišla ešte ako mladá, pretože nechcela mať deti.
Muž vedel, že túži po bezdetnom manželstve, no okolo jej tridsiatky začal naznačovať, že rodina by predsa len mala byť úplná aj s deťmi. Ona však materinský cit nikdy necítila zostala pevná vo svojom rozhodnutí.
Pre ňu bolo jednoduchšie rozísť sa, než priviesť dieťa na svet nasilu. Všetko si otvorene povedali a išli každý vlastnou cestou.
Druhýkrát sa vydala za rozvedeného muža, ktorý už mal dieťa z prvého manželstva a ďalšie nechcel. Žili v pohode, nikdy nerozoberali tému detí, problém neexistoval. Vlastne sa tešil, že ona po deťoch netúži. Ich spoločné šťastie však netrvalo dlho muž zahynul pri autonehode.
Žena mi úprimne povedala, že samota jej vôbec neprekáža. Naopak vyhovuje jej, že sa nemusí nikomu prispôsobovať. Ako dôchodkyňa je pevne presvedčená, že svoje rozhodnutie nikdy neoľutuje.
Jej kamarátky, ktoré kedysi spoliehali, že pri starobe im pomôžu deti, dnes len smutne vzdychnú. Deti vyrastú a idú si vlastnou cestou. Starí rodičia im už nebývajú dôležití. Preto nikdy neľutovala, že deti nema a ani ju to nenapadlo.
Teraz si žije naplno a užíva si každý deň. Neprítomnosť detí ju netrápi, práve naopak teší ju.
Pohár vody?
Obávam sa o svoje zdravie? Nie, nezostanem hladná ani opustená. Zatiaľ čo moje kamarátky míňali peniaze na potomkov, ja som si sporila. Teraz mám toľko úspor, že si môžem do konca života dovoliť zaplatiť opateru, ak ju raz budem potrebovať či už v Bratislave alebo v menšom meste. Môj dôchodok mi stačí, v eurách mám odložené dosť.
A čo vy? Súhlasíte s takýmto pohľadom na život?