No, vážne, trošku vymkla sa mi…
A načo si tu vôbec? Veď si len záťaž, stará krava! Takto tu chodíš, smrdíš Keby to bolo na mne, tak ťa Ale musím ťa vydržať. Nenávidím ťa!
Karolína sa takmer zadrhla čajom. Pred chvíľou volala s babkou, Emíliou Štefánikovou, cez videohovor. Tá si odskočila na chvíľu.
Počkaj, slniečko, hneď som späť, povedala, pomaly vstala z kresla, zachrčala a vyšla na chodbu.
Mobil zostal na stole, kamera aj mikrofón zapnuté. Karolína medzičasom prepla na notebook a začala písať e-mail. A potom Stalo sa to. Hlas od chodby.
Spočiatku si myslela, že sa jej len niečo zazdalo. Možno by to aj pustila z hlavy, ak by nepozrela na mobil. Podľa buchnutia dverí niekto vošiel do izby. Najskôr bolo v zábere cudzia ruka, potom bok a napokon tvár.
Silvia. Švagriná. No jasné, ten hlas bol jej.
Žena pristúpila k babkinmu lôžku a zdvihla vankúš, potom aj matrac, hrabala pod ním rukou.
Sedí si tu, popíja čajíky Kiežby už konečne zdochla, prisahám Bohu. Veď aké zbytočné naťahovanie. Aj tak si len na príťaž, vzduch maríš a metre zaberáš mrmlala si popod nos.
Karolína ani dýchať nevedela. Zostala ako prikovaná.
O chvíľu Silvia odišla, ani si nevšimla kameru. A za pár minút sa vrátila aj babka. Usmiala sa, ale ten úsmev nesiahal ani len k očiam.
Už som späť. Inak, nespýtala som sa ako v robote? Všetko v poriadku? Babka sa tvárila akoby nič.
Karolína len prikývla. Ešte vždy spracúvala to, čo počula, ale vnútri to v nej vrelo najradšej by Silviu okamžite vyhodila z domu. Fakt.
Emília Štefániková pre Karolínu vždy bola ženou z ocele. Nikdy nekričala. Mala v sebe tú učiteľskú prísnosť, ktorá sa rokmi vybrušuje na základných školách, v rozhovoroch s deťmi aj rodičmi.
Štyridsať rokov učila slovenčinu a literatúru. Decká ju milovali: aj klasiku dokázala podať pútavo.
Po dedovi nezostala sama; chrbtica jej síce chradla, držanie tela už nebolo to pravé orechové. Ale nerezignovala, život prosto pokračoval. Viac doma, častejšie s chrípkami, ale stále s tou svojou veselou energiou. Myslela si, že každé obdobie má svoje čaro, a vedela si užívať aj teraz.
Bábu vždy milovala najmä vďaka tomu pocitu bezpečia: s ňou sa Karolína nemusela báť ničoho. Babka si poradí so všetkým. Svojho času dala vnukovi chalupu, aby si mohol zaplatiť výšku, a Karolíne posledné úspory na hypo.
Keď sa Karolínin brat Michal po svadbe sťažoval, aký má drahý podnájom, babka sama navrhla, že môžu prísť. Veď trojizbák, miesta dosť, aspoň na niekoho dohliadne. Čo ak zas bude tlak alebo cukor vyletí?
Aj tak mi je samej smutno. A mladým len pomôžem, zahŕňala to vždy s úsmevom.
Michal mal na starosti babkin dozor, Karolína vozila nákupy, lieky a prispievala na energie. Plat mala dobrý, svedomie jej však nedovolilo nechať to na iných. Niekedy dala babke hotovosť, inokedy peniaze poslala na účet, a niekedy, poznajúc babkin zvyk odkladať na horšie časy, doviezla radšej potraviny. Kúpila ryby, mäso, syry, jogurty, zeleninu, ovocie. Aby mala babka všetko dôležité.
To je pre tvoje zdravie. Hlavne keď máš diabetes, pripomínala jej.
Babka vždy poďakovala, ale pohľad rýchlo odvrátila akoby sa hanbila, že niekoho zaťažuje.
Silvia, Michalova žena, od začiatku na Karolínu pôsobila čudne. Sladké rečičky, afektovaná zdvorilosť, ale v očiach chlad. Vyhodnocujúci pohľad bez štipky lásky alebo úcty. Ale Karolína sa do toho neplietla. Cudzie manželstvo, ich vec. Len sa nenápadne spýtala babky, či je všetko v poriadku.
Ale áno, všetko máme pekné, uisťovala Emília. Silvia varí, poriadok robí, no… mladá ešte, ale však sa zaučí.
Dnes už Karolína vedela, že to bol klam. Silvia sa na ľudí tvárila falošne, ale keď neboli svedkovia…
Babka, počula som to… Čo to malo znamenať?
Babka na moment zamrzla, potom sklopila zrak.
Ale nič, Karolínka, vzdychla. Silvia je len vyčerpaná. Teraz to majú ťažké, Michal stále na službách. Vieš, občas sa neovládne.
Karolína ju skúmala, akoby ju videla po prvý raz. Všimla si každú vrásku, každý nový tieň v očiach. Energia v pohľade už chýbala. Ostalo len zatnuté odhodlanie. Pribudol však strach.
Vyčerpaná? Babka, ty si vôbec počula, čo ti povedala? To nie je len výbuch… to je
Karolínka… prerušila ju Emília. Mne nerobí problém kvôli nej chvíľu niečo vydržať. Načo robiť drámu. Je mladá, horúca krv. A ja už nemám veľkú potrebu.
Dobre… babka, neber ma za blbú zatriasla sa Karolína. Buď mi všetko vysvetlíš, alebo sadám do auta a idem k tebe. Vyber si.
Babka sa na chvíľu odmlčala. Ťažko si vzdychla, zvesila ramená a napravila okuliare. Už to nebola tá večne usmiata silná žena, ale len unavená stará pani.
Nechcela som ťa tým zaťažovať, začala ticho. Máš svoju robotu, starosti Myslela som, že sa to nejako utrasie…
S Ilviiným správaním to bolo ešte horšie, než si Karolína pripustila.
Mladí sa nasťahovali s obrovskými kuframi a veľkolepými plánmi, že za pol roka dajú dokopy na hypotéku. Najskôr sa babka tešila byt zrazu pulzoval, ráno kroky, v kuchyni stále niekto niečo varil, všade smiech, aj keď nie úplne úprimný. Silvia na začiatku aj pomáhala: piekla koláče, podávala babke čaj a párkrát s ňou zašla k lekárovi.
Len čo Michal odišiel na turnus, zmenilo sa všetko.
Najskôr bola len podráždená, rozprávala babka. Myslela som, že je to z Michala. Potom začala potraviny preberať. Vraj mi aj tak nosíš veľa, že ona to potrebuje viac, musí živiť dieťa, je mladá. A ja čo… mne stačí málokedy, aj schudnúť mi vôbec neuškodí.
Silvia si od babky vyžobrala aj peniaze do zálohy. Emília jej dala tie, čo od Karolíny dostala na lieky. Silvia si za to kúpila chladničku, dala si ju do izby a zamkla na zámok. To najlepšie, čo Karolína doviezla, skončilo tam.
Peniaze babke, samozrejme, už nikto nevrátil. Naopak Silvia začala babke prehľadávať skrýše a vyberať aj posledné zvyšky.
Televízor si odniesla. Vraj mi to aj tak len kazí oči, vzdychla babka a slzy si utierala prstami. Internet mi tiež občas vypne. A mne… veď ja potrebujem byť v kontakte, čítať noviny, pozrieť si recepty… Cítim sa niekedy ako vo väzení.
A Michalovi si nič nevravela? spýtala sa Karolína.
Babka krútila hlavou.
Silvia povedala, že keď poviem, tak všetkým ukáže, že kvôli mne potratila. Lebo som jej robila nervy. Ani neviem, či bola vôbec tehotná. Ale tvrdí, že by ju všetci ľutovali a mňa nenávideli.
Karolína nevedela, čo povedať. Najradšej by kričala, Silviu prekliala. Ale namiesto toho len jemne povedala:
Babka, nikto na teba nemá právo takto sa správať. NIKTO. Ani mladí, ani starí, ani vlastná rodina, ani cudzinci.
Babka sa rozplakala. Karolína ju hladila po vlasoch a upokojovala, ale už vtedy vedela: nenechá to len tak.
O pol hodinu už sedela v aute s manželom, Milanom, a šli k babke. Všetko mu po ceste vyrozprávala. Najskôr jej nechcel veriť, ale nemal dôvod podozrievať svoju ženu z klamstva.
Babka otvorila hneď. Nervózne žmolila v ruke nejaký kapesník a skoro sa ani nepozrela im do očí.
No, načo ste tu takto bez ohlásenia? Mohla som aspoň čaj uvariť…
Neprišli sme na čaj, babka, sucho odvetila Karolína. Prišli sme po spravodlivosť. Kde je Silvia?
Odišla. Veď mi tu hlásenia nedáva… No, poďte dnu, keď už ste prišli.
Emília ustúpila nabok, aby ich pustila. Karolína okamžite išla do kuchyne. Chladnička prázdna, už len dva staré mlieka, niekoľko vajec, zavárané uhorky pokryté plesňou. V mrazničke len ľad.
Pozrela na Milana, ten kývol. Potom sa rýchlo presunuli. Silviina izba bola zamknutá. Lacný zámok, jednoduchý. Milan ho otvoril skrutkovačom.
A tam naozaj stála chladnička. Vnútri presne tie jogurty, ktoré Karolína babke doviezla pred pár dňami. Syry, domáca klobása, zelenina.
Karolína v sebe vrela, ale držala sa. S Milanom sa zašili do babkinej izby, pripravení na prepadovku.
Silvia sa vrátila asi po polhodine.
Kto mi otvoril dvere?! rozkričala sa a zaťala ruky v päsť.
Lenže z babkinej izby vyšla Karolína.
Ja.
Silvia na sekundu zamrzla, potom opäť vytiahla typické drzé reči.
Kto si ty, že mi lezieš do izby?
Karolína sa pristavila tesne pri nej a pozrela jej rovno do očí. Bola vyššia.
Som vnučka majiteľky tohto bytu. A ty kto si? Karolína sa na ňu vrhla pohľadom. Máš desať minút na balenie. Potom ti veci hodím z okna. Rozumieš?
Ja sa sťažím Michalovi!
Sťažuj, komu chceš! Michal tu nie je. Ak bude treba, vytrasiem ťa za vlasy z bytu.
Silvia zafrflala, ale utekala do izby a začala chaoticky hádzať veci do tašky. Nadávala, vyhrážala sa, ale Karolína len nečinne stála a sledovala ju s chladným pohľadom.
Babka stála v predsieni a utierala si oči.
Karolínka… veď načo toto všetko, ľudia budú počuť…
Karolína vtedy pustila všetko z ruky, prišla k babke a objala ju.
To nie je žiadny škandál, babka. Len si upratujeme.
Tá noc prespali u babky, na druhý deň jej naplnili chladničku a lekárničku. Keď ich babka odprevádzala, plakala. Karolína dúfala, že nie od viny či strachu zo samoty. A jasne babke povedala: Silvia späť už nikdy!
V ten deň telefonoval Michal. Kričal tak, že mobil vibroval.
Ty si nenormálna? Silvia je v slzách! Kde teraz bude bývať? Ty si myslíš, že si môžeš všetko dovoliť len preto, že máš peniaze?
Karolína jednoducho položila. Po pár hodinách mu nahrala hlasovku:
Najprv si sprav poriadok. Tvoja frajerka babku vyjedala a šikanovala. Len ti pripomínam, že babka ti svojho času dala aj posledné. Ak privedieš tú svoju potvoru späť, obom vám vypíšem lístok na cestu.
Michal sa už neozval. Ani nemusel.
Silvia sa potulovala po kamoškinom byte, na sociálnych médiách písala statusy o toxickej rodine a dvojtvárnych ľuďoch. Michal likoval. Karolína mala pokoj.
V Emíliinom trojizbáku zavládla pohoda aj ticho. Po pár týždňoch poprosila Karolínu, aby ju naučila pozerať seriály na mobile. Začali s Majstrom a Margarétou, potom prešli na komédie. Občas si ich dali spolu.
Jaj, takto som sa už dávno nenasmiala, priznala babka jedného večera. Bolí ma sánka, odvykla som si.
Karolína sa len usmievala. Konečne bola spokojná. Kedysi chránila ona svoju vnučku, teraz chránila vnučka svoju babku.
