Vieš čo sa mi včera stalo? Prinesiem do práce túlavé šteniatko… Prosto sa to tak vyvrbilo. Našiel som ho presne päť minút pred začiatkom šichty pred našou kanceláriou tu v Bratislave. Šteniatko vyzeralo biedne, hnusne špinavé a na prvý pohľad obyčajný bastardík. Skryl som ho do kúta kancelárie, myslel som, že tam chvíľku vydrží, kým niečo vymyslím. Lenže ono sa neustále plazilo von a pískalo, až si ho všimli všetci v open space.
A tak, akoby niekto začal hádzať ľudské masky pod moje nohy.
Napríklad naša veľmi milá a ukecaná sekretárka, Vierka Blažejová. Mladá, stále veselá, vždy dokonale nalíčená. A ona, ako ho uvidela, zrazu zvraštila tvár a zahlásila: Marek Hrivnák! Tebe to vôbec nie je nechutné? Takýto bordel tu robíš A jej žiarivý úsmev sa rozpadol len kúsok od šteniatka, veselo mávajúceho špinavým chvostíkom.
Potom upratovačka, teta Oľga Krajčírová. Večne unavená, nadávajúca žena v rokoch. No tvár sa jej rozžiarila do úsmevu: Júj, a kto tu máme takého chlpáča? Marek Hrivnák, ten patrí do zamestnania, či je to tvoja súkromná záležitosť? Pri jej nohách ostala skrčená maska bručania, a ja som zrazu videl obrovskú dobrotu v očiach.
A kolega Tomáš Beránek. Človek, ktorý sa stále usmieva, každého sa pýta, ako sa má, a nikdy neodmietne vypočuť vtip aj keď ho už počul stokrát. Ale v ten deň neprešiel ani cez prah mojej kancelárie. S tvárou plnou odporu zahlásil: Túlavé zvieratá to je len choroba a špina. Pri mojich dverách so zostal tenký kúsok usmievavej pretvárky.
Ale najviac ma dostal môj šéf, pán Juraj Dolinský Človek, ktorý bol vždy prísny, málovravný a ktorému som sa nikdy neodvážil protirečiť. Prišiel, pozrel na mňa, na šteniatko a povedal: Marek, podľa mňa si si dnes zaslúžil voľno. Zober toho krpca a choď domov Vieš, sú aj dôležitejšie veci než práca. A hlavne, nevyhoď ho na ulicu Veď je to živá bytosť. A keď mi to povedal, zložil zo seba masku nedostupného šéfa a rozpačito sa na mňa usmial a stratil sa za dverami.
A tak, pod mojimi nohami, ticho ležali masky ľudí, s ktorými som denno-denne žil a pracoval celé tie roky. A zrazu mi došlo, ako strašne málo ich vlastne poznámZdvihol som šteniatko do náručia. Jeho teplý drobný jazyk mi oblizol prst, akoby presne vedelo, že patrí do môjho sveta bez masiek. Vyšiel som s ním von na ulicu a cítil som sa čudne ľahký, akoby som zhodil niečo ťažké, čo ma celé roky tlačilo v hrudi. Len sme stáli, ja a malý, a sledovali ranné svetlo, ako sa láme cez oblaky. Zrazu som pochopil: možno nie každý deň prinesie do života takéto šteniatka, ale každý deň môžeš niekomu zložiť masku a dovoliť aj sám sebe žiť tak, ako naozaj chceš.
Moje šteniatko sa pomaly upokojilo, zvedavo zavrtelo chvostom, a na chvíľu bol svet oveľa tichší. Bez šumu otvoreného priestoru, bez falošných úsmevov, len jednoduchá pravda a nečakaná dobrota. V ten deň som poprvýkrát skutočne videl ľudí okolo seba a poprvýkrát som im naozaj rozumel.
A keď som prechádzal ulicou, šteniatko v náručí, usmial som sa na všetky tie neviditeľné masky a sľúbil si, že už ich viac nikdy nebudem zbierať. Ani svoje, ani cudzie.
