Bezomňa si ani neporadíš! Nič nedokážeš! kričal jej manžel, keď si balil svoje košele do veľkej tašky.
No ona zvládla. Nepoložila sa. Možno, keby si dovolila viac rozmýšľať, ako sama so svojimi dvomi dcérkami prežije, narobila by si v hlave strašné scenáre a možno by mu aj odpustila neveru. Lenže na premýšľanie nebol čas bolo treba odviesť dievčatá do škôlky a utekala do práce. Manžel sa domov vrátil asi len pred pol hodinou šťastný v novej láske, sebavedomo vyrovnaný.
Teraz, keď si obliekala kabát, dala Tatiana jasné pokyny:
Olívka, pomôž Aničke zapnúť vetrovku a v škôlke dávaj pozor, aby papala. Pani učiteľka sa sťažovala, že nechce jesť kašu.
Mišo, snaž sa zobrať si hneď všetky svoje veci, nech ti nič neostane. Neposúvaj to. A kľúč od bytu hoď do schránky. Maj sa.
Olívka sa narodila presne o polhodinu skôr ako Anička, preto bola staršia. Obe mali štyri roky, boli to samostatné a veľmi rozdielne dievčatá: Olívka zjedla tú neobľúbenú krupičnú kašu, lebo to treba, no Anička mala vlastnú hlavu sú tam hrčky, takú kašu jesť nebudem.
Škôlka bola chvalabohu blízko sotva desať minút pešo. Dievčatá sa rozprávali a smiechom rozptýlili hrôzu z neistej budúcnosti. Aj v práci nebol čas na osobné zamýšľanie na zdravotnom stredisku sa pacienti nezastavia, potom ešte domáce návštevy. Až večer, keď si v predsieni všimla prázdne vešiaky, kde viseli manželove kabáty, uvedomila si, že je na všetko sama. Bolo však pre ňu prirodzené neľutovať sa a pokračovať ďalej: všetko má byť ako vždy, alebo ešte lepšie. V každej situácii môže človek rezignovať a nariekať, alebo sa zhlboka nadýchnuť, zamyslieť sa a začať hľadať riešenia aj ten najmenší kúsok pozitívneho.
Najprv však musela pripraviť večeru.
Čo sa vlastne zmenilo? uvažovala Tatiana, keď krájala zeleninu na šalát. Odišiel manžel. Čo robil, čo teraz pripadne na mňa? Nič, čo by som nezvládla. Stačí upraviť denný režim. Zvládnem to. Bude dobre. Aj lepšie. Nemá zmysel stále myslieť, kde s kým je. Sama je síce ťažšie, ale aj tichšie. Vzala knižku Dobrodružstvá Dreveného chlapčeka a prečítala dievčatám pred spaním. Potom ich pobozkala a utekala vešať bielizeň z práčky.
Pred spaním si urobila čaj z mäty, upratala si myšlienky a naplánovala zajtrajšok. Dievčatá sú dokonalé dvojčatá, nerozoznateľné od seba. Dve deti sú možno namáhavejšie ako jedno, no Tatiana to nikdy nepokladala za problém a čudovala sa, keď jej všetci vyjadrovali súcit.
Máme sa dobre, odpovedala vždy. Zvládam to.
Keď čajník zasyčal, zaliala si pohárik mäty a zapla tlmené svetlo. Vonku sa lial dážď so snehom, ale v byte bolo príjemne teplo a ticho len hodiny na stene tikali.
Tu ktosi zazvonil. Tatiana prekvapene otvorila dvere na prahu stála susedka, staršia pani, ktorá jej bola vždy trocha nesympatická. Starobná dôchodkyňa vychádzala ráno so svojou opustenou sučkou na prechádzky a zdravila Tatianu sotva sa usmiala. Psa už Tatiana viackrát zbadala pri kontajneri, chudého a strapatého, ako striehne, či jej niekto nehodí kúsok jedla. Starena ju asi ľutovala a vzala si ju domov. Nikto ju nenavštevoval, chodila iba na nákup, len aby oddýchla so psom.
Prepáčte, že vyrušujem, povedala stará pani, zamotaná do vlniaka. Videla som dnes, že si váš manžel balil veci do auta. Odišiel od vás?
To nie je vaša vec, odvrkla Tatiana.
Váš manžel ma nezaujíma, pokračovala suseda, iba som vám chcela povedať, že ak niečo budete potrebovať, kľudne sa na mňa obráťte. Môžem postrážiť dievčatá alebo akokoľvek pomôcť.
Poďte ďalej, pozvala ju Tatiana. Ako sa vlastne voláte? spýtala sa, nalievajúc druhý pohárik čaju a prikladala na stolík tanierik s medovníkmi. Ponúknite sa.
Volám sa Emília Šoltésová. Vy ste Tatiana, však? Takže, Tatiana, zlomila si kúsok koláča, nevnucujem sa. Len aby ste vedeli keby ste niečo potrebovali, rada pomôžem. Nerobím to pre peniaze, z lásky k životu. To je pre mňa radosť, nie povinnosť.
Emília Šoltésová vypila dúšok čaju a s úsmevom prikývla:
Výborný čaj. Je v ňom mäta? Na našej záhradke jej pestujem rôzne bylinky, aj mäty mám dosť. Príďte v lete na chatu, miesta je dosť. Rasie mi tam krásna jabloň, jabĺčka budú sladké…
Tatiana zrazu rozmýšľala, prečo jej bola pani Emília nesympatická? Možno preto, že jej nikdy nevnucovala nevypýtanú lútosť a nemiešala sa jej do súkromia, ako to robia iní. Nikdy nekládla zbytočné otázky, iba prešla potichu okolo. Možno sa jej preto zdala pyšná alebo chladná. No nerozpitvávala jej situáciu, len prirodzene ponúkla pomoc.
Tatiana si ju všímala inak: upravená, v nových papučiach, s vlasmi zašitými v uzle, v šatách s čipkovým golierom. Z jej kúta sa šíril príjemný jemný parfém.
Tatiana počúvala jej rozprávanie o záhrade, jablkách, malej útulnej saune, jazere s kačkami a pomaly sa jej všetky starosti vytratili z hlavy. Na duši jej bolo zrazu teplejšie i v ten zasnežený večer
Ten večer Tatiana dobre pamätá, hoci odvtedy uplynulo už päť rokov. Pamätá si, ako na ňu muž kričal: Zrútiš sa! Nezvládneš to!
Lenže všetko bolo inak.
Emília dnes majstrovsky krájala jabĺčka, ukladala ich do cesta a plech zasúvala do rúry. Šaláty boli pripravené, mäso sa dusilo na peci. Dnes mala jej milovaná susedka narodeniny. Bol august, dvere a okná na kúzelnej chalupe dokorán otvorené. Kuchyňu napĺňala vôňa jablkového koláča.
Toľkokrát mi pomohla pozerala Tatiana s láskou na rozžiarenú pani Emíliu.
Čo by som bez nej robila? Dievčatá sa idú za babičkou Emíliou roztrhať. A pritom ju vtedy mohla pokojne nevpustiť. Už sú deväťročné, školačky. Každé leto trávia len tu pri jazere, s kamarátmi, s milovanou babičkou. Tou najláskavejšou, najbližšou, najdrahšou
Idem, ešte natrhám jabĺčka na kompót, usmiala sa Tatiana a vyšla s košíkom do dvora.
Pod jabloňou, v chládku, ležala sučka Bela. Kto by si kedy pomyslel, že z toho chudého, neupraveného psíka od smetiakov, ktorého Emília prichýlila, vyrastie takáto nádherná labradorka?
Láska, iba láska nás zachraňuje, rozmýšľala Tatiana, keď jej podala medovníček do papule
A tak Tatiana na vlastnej koži pochopila, že nie je hanbou požiadať či prijať pomoc. Súcit a obyčajná láskavosť sú často cennejšie než akékoľvek bohatstvo a keď človek s niekým zdieľa lásku a dobrotu, jeho život sa stáva ľahší a radostnejší. Z každého dňa môže vyrásť nový začiatok, keď k sebe pustíme dobro.
