Poslednýkrát ťa varujem, ak nezmeníš svadobnú sálu, odmietam si ťa vziať, povedala Miroslava, keď do svadby ostávali dva týždne. V rukách drží pozvánky, ale neodváži sa ich podpísať…
Čo ťa to zase chytilo, Mirka? spýtal sa smutne jej snúbenec.
Mám zlý pocit!
To je úplne normálne, pousmial sa Peter, predsa len, nevydávaš sa každý deň. Nervozita prejde, všetko dopadne dobre, sľubujem ti to!
Ako to môžeš sľúbiť, keď ani nevieš, čo sa môže stať? Tak ťažké je sa na mňa niekedy naladiť? Ako chceme spolu žiť, ak mi už teraz nevieš ustúpiť?!
Vieš, Mirka, nemáme peňazí na rozhadzovanie, dotkol sa Peter, sálu aj hostinu som už zajednal a zaplatil zálohu. Ak zrušíme zmluvu, záloha prepadne.
To nie je to najhoršie, miláčik, len mi ver.
Nie, neverím na takéto žvásty. To je minimálne nerozumné! A navyše by sme možno ani na svadobnú cestu nemali. Vysvetlíš mi už konečne, čo sa deje?
Dobre, počúvaj. A nehovor mi, že to neexistuje. Ak neveríš, ešte to neznamená, že to tak nie je.
Sľubujem, upokojil ju Peter.
U nás v práci nedávno nastúpila zvláštna kolegyňa, Brigita. Je veľmi uzavretá, s nikým sa nerozpráva, chodí len v čiernom. Nedávno ku mne prišla a povedala:
Pozdrav od babky Terezy.
Čože? neverila som, babka Tereza je už tri roky po smrti.
Chceš vedieť, prečo ma posiela? Poviem ti to po práci navrhla.
Súhlasila som. Tu je, čo mi prezradila:
Bolo to už dávno. V našom mestečku postavili nový reštauračný dom so sálou. Ondrej robil šoféra na stavbe, dobre zarábal. Navrhol svojej snúbenici, Ivane, aby svadbu oslavovali práve v tejto novej reštaurácii. Ivana súhlasila, pochádzala z dediny, z chudobnej rodiny, v reštaurácii nikdy nebola ani ona, ani jej príbuzní. Chcela im urobiť radosť aj prekvapenie.
V deň svadby žiarila v bielych šatách a závoji. Aj ženích vyzeral výborne. Po sobáši sa celý svadobný sprievod aj autobus s hosťami presunuli do reštaurácie. Všetci boli prekvapení krásou sály len jedna stará pani pokývala hlavou a zosmutnene dodala:
No pozrime sa, živé kvety nikde, všetko umelé… To neveští nič dobré.
Nikto to nebral vážne vtedy bolo umelé všetko: látky, riady aj dekorácie. Chemický priemysel bol v plnom rozmachu v šesťdesiatych rokoch, a táto svadba sa konala neskôr. Hostia však priniesli živé kvety a tie dali do vázy na stôl pred mladomanželov.
Uprostred zábavy si mladíci išli zatancovať pomalý tanec. No keď sa vrátili, Ivana skoro zamdlela. Kytica ruží, čo stála pred ňou, bola naraz úplne zvädnutá. Obsluha ju odniesla a veselosť pokračovala. Ale čoskoro Ivanou zalomcovala nevoľnosť a stratila vedomie. Otvorili okná, že asi je v sále dusno. Ale Ivanin stav sa razom zhoršil. V sále sa začalo šepkať.
Neva, určite je tehotná…
Hlavne nech nie je vážne chorá. Tehotenstvo prejde, pokúšali sa vtipkovať iní.
Ja som videl krvavý fľak na jej šatách, povedal jeden príbuzný Ivaniným rodičom.
Tí ju ale poriadne poprezerali nič nenašli.
Začali sa tiež šíriť reči, že niekto videl pri dverách neznámu ženu celú v čiernom. Hľadali ju, ale nenašli.
Aj prvá svadobná noc dopadla pre mladomanželov ako nočná mora. Obom sa zdalo, že v izbe je niekto cudzí, počuli šuchoty, kroky a Peter mal pocit, že ich niekto sleduje. Ráno boli obaja vystrašení.
Vtedy bývali svadobné cesty iba výnimočne. Novomanželia hneď po svadbe nastúpili do práce. Ondrej však neprežil ani do ďalšieho víkendu zomrel pri autonehode, keď auto náhle vyletelo do protismeru. Cesty boli dobré, počasie výborné, bol skúsený a opatrný vodič. Nikto nechápal, čo sa mohlo stať.
Ivana bola zdrvená, chradla a očividne hasla pred očami. Najhoršie ale bolo, že asi o rok zmizla z domu a už sa nikdy nenašla. Hľadali ju, márne.
No dobre, strašidelný príbeh, ozval sa Peter, ale čo to má spoločné s nami dvoma?
Veľmi veľa, skoro plakala Miroslava, lebo táto hrozná svadba bola práve v tej sále, ktorú si rezervoval!
Nerozumiem. My s tým predsa nič nemáme! Všeličo sa stáva…
Hovorí sa, že tú reštauráciu postavili na mieste starého cintorína. A sála vraj stojí práve tam, kde bol hrob nevesty, ktorá na pár dní po svadbe spáchala samovraždu. Našla svojho muža v náručí inej. Teraz jej nepokojná duša msti sa ženích zomrie hneď po svadbe, nevesta po roku. Vieš teraz, prečo sa bojím?
Neverím na povery ani kliatby! Peter už mal jej vrtochov dosť. Ak za mňa nechceš ísť, vezmem si Vieru. Vierka bola Mirkinina kamarátka. Podpíš pozvánky alebo si naozaj vezmem inú.
Po chvíli váhania Miroslava svadbu odmietla. Obzvlášť ju dorazilo, že Peter bol pripravený vziať si inú tak ľahko.
A on svoje slovo naozaj dodržal a aj Vierka súhlasila so svadbou. O týždeň sa proroctvo naplnilo Peter mal autonehodu na motorke, keď mu zlyhali brzdy.
Miroslava sa zľakla o Vieru, hoci jej nemohla odpustiť zradu. Chcela sa ešte opýtať Brigity v práci, či by mohla bývalej kamarátke pomôcť, veď podľa legendy je na rade ona o rok. Brigita však už dala výpoveď, a na adrese v životopise nebývala.
Podľa miestnych povestí sa údajne najdesivejšia svadba stala v 70. rokoch. Žiadne záznamy nikde nie sú, ale vtedy také veci ani nezverejňovali.
No starousadlíci o tom dobre vedeli… Po roku našla Miroslava v pošte list bez odosielateľa. Vo vnútri bola len obyčajná pohľadnica s fotkou starej reštauračnej sály a úhľadným písmom napísané: Nie všetko, čo je neviditeľné, je aj neškodné. V tej chvíli ňou prebehol chlad, ktorý nemal nič spoločné s počasím a napokon pocítila i zvláštny pokoj. So zatajeným dychom sa v noci modlila za Vieru i za všetky nevesty, ktoré sa báli pred oltárom nie hnevu svokier, ale dávno zabudnutých príbehov.
O niekoľko týždňov ukázala pohľadnicu Vierke, ktorá medzitým ovdovela mlada žena sa pri pohľade na sálu rozplakala. Celý rok som mala pocit, že sa niekto díva spoza okna. Aj Peter to vravel, priznala ticho. Obe vedeli, že na kliatby veriť nemusí, no niekedy je múdrejšie rešpektovať ich šepot.
Miroslava napokon svadbu nikdy neusporiadala v žiadnej sále. S Romanom, ktorého spoznala neskôr, si prisahali lásku v malej záhrade medzi rozkvitnutými ružami, len so svedkami, pod holým nebom. A práve tam, vo vôni živých kvetov a šepote trávy, pocítila prvýkrát, že o osude nehovorí len minulosť. Ale aj odvaha veriť v budúcnosť, ktorú sami volíme aj za cenu, že občas zdvihneme zo stola nejaké staré, nevysvetliteľné pozvanie.
