Začínam sa pýtať, či som začala ísť svojmu vlastnému mužovi na nervy…
Osem rokov bolo všetko v poriadku, a teraz, v deviatom roku nášho manželstva, Milana začína rozčuľovať úplne všetko najmä ja, Natália.
Milan začína chodiť domov neskoro, ledabolo zje, niečo zamrmle popod nos, otvorí notebook a do noci hrá strelˇjačky. Keď na mňa pozrie, tvári sa, akoby mal zubný kaz od hlavy po päty. Čoraz častejšie mi suchým hlasom oznamuje, že dnes prespí u mamy.
Raz som už nemohla povedať nič, tak som zavolala svokre:
Emília, Milan je teraz u vás?
Na to mi svokra odpovedala tým najmedovejším hlasom:
Správna žena, Natálka, vždy vie, kde je jej muž.
Kúpila som si knihu Ako si udržať manžela, a pokúšala som sa vysvetliť predavačke, že je to pre kamarátku. Pokladníčka na mňa pozrela so súcitom, akoby som bola úbohá.
Potom mi v hlave svitlo, že s tou knihou niečo nesedí. Veď koľko manželov treba mať, aby človek dokázal napísať knihu o ich udržiavaní? A odkiaľ prichádzajú noví, vhodní manželia, keď všetci starí sú udržaní?
Dvestopäťdesiat strán rád muž by mal túžiť po domácej pohode, sexy prádle, máš sa zaujímať o jeho veci. Dokonca som zvládla kysnuté cesto, ktoré mi nikdy predtým nevychádzalo, no manžela domov ani to nepritiahlo. Možno som mala miesiť cesto rovno v tom erotickom prádle. Alebo tak vybehnúť k svokre, kde sa podľa všetkého Milan zdržiava.
Pokúsila som sa žiť jeho záujmami napríklad, hneď prvýkrát som v jeho strelˇjačke prešla level, s ktorým sa Milan týždeň trápil. Na vzťahu to citeľné teplo nepridalo.
Vybrala som sa do mesta kúpiť si zimné čižmy, ale domov som sa vrátila s tučným šteňatom za rovnaké peniaze. Pozrela som sa mu do očí a pochopila, že celý život som túžila po psovi. Po ozajstnom, nie po nejakom mini-štekáčovi.
Tá pani, čo sa vydávala za chovateľku, povedala:
Slečna, vy sa v psoch vyznáte? Nie? Toto je zlatý retríver.
Na moju poznámku, že vyzerá akosi nezlate, odvetila blahosklonne:
Dorastie a zlatne! Teraz sú tieto psy in. Má papiere, rodičia majstri, bude to fešák! Dávam vám ho skoro zadarmo.
Povedala sumu. Nemala som so sebou toľko eur, ale dobrá pani súhlasila s tým, koľko som mala.
Aspoň niekto sa bude tešiť, keď prídem domov. Čižmy sa nedokážu na mňa takým oddaným pohľadom pozerať, vrtieť chvostom a nosiť mi papuče.
Milan práve v ten večer pristál doma a spýtal sa:
Čo to je za príšeru?!
Zlatý retríver, s papiermi a za dobrú cenu, vravím mu a ukazujem doklady.
V papieroch sa šteniatko volalo čistokrvný alpský buldog. Telefón na chovateľku sa ukázal byť číslom na stavebnú firmu, kde so psami nemali nič spoločné a reagovali vulgárne.
Vidíš vôbec?! Kde tu je retríver alebo buldog?! Koľko si za to dala? Koľko?! Taká hlúpa, že nevieš, čo kupuješ!
Šteňa neznieslo Milanove výkriky, začalo vrčať, ale miesto revu nechalo na podlahe veľkú mláku.
Bože, s kým to žijem! povzdychol Milan a vrátil sa k počítaču. Do tváre sa mu vkrádal výraz, akoby nestrieľal v hre monštrá, ale mňa. A ešte s radosťou.
Ráno sa ukázalo, že šteniatko sa rýchlo aklimatizovalo v noci sa pustilo do Milanových tenisiek a rozhryzlo mu topánky.
A vtedy to všetko buchlo. Všetko je na mne hrozné a neznesiteľné tvár, oblečenie, povaha, myšlienky. A aj to, že zarábam dvakrát viac než on, a len preto, aby som ho ponižovala. A že nemáme deti.
Milan, ale ty si predsa nechcel dieťa, hovorím opatrne.
Pretože aké deti môže mať taká sprostá žena? Tiež budú sprosté ako ona! Veď si sa na seba pozri kto by si ťa zobral?!
Šteniatko počúvalo, potom prišlo k Milanovi a pokúsilo sa ho ťapnúť za členok.
Od hnevu za moje neexistujúce deti mi zovrelo hrdlo, len som mlčky sledovala, ako si Milan balí kufor.
Tridsať rokov. Žiaden život. Koniec. Bodka. Prišli sme.
Pokračovať nemá zmysel, to šteňa však človek nevysvetlí. Teraz tam sedí, chňape po mojom ponožke, snaží sa tváriť ako chudáčik, čo je hladný a túži po pohladení. Na moje depresie a samovražedné myšlienky kašle. Chce jesť, piť, počuť, aký je úžasný, a nechať sa škrabkať po bruchu.
Šteniatko Gor rástlo ako z vody, ale ochranca z neho nebol, hoc vyzeral poplašený ako baskervillský pes. Schopnosť čokoľvek uchmatnúť a hrýzť sa uňho nikdy nevyvinula každá obrana sa menila na olizovanie a pritulenie.
Večer sme s Gorom chodili na dlhé prechádzky. A tak sa to prihodilo. V decembri na dvore začali kopať nejaké jamy, snežilo s dažďom, všetko rozmočené, a do jednej z tých jám Gor zapadol. Začal kňučať. Zľakla som sa, skočila som za ním, dobre, že som si nič nezlomila. Jama bola poriadne hlboká, steny klzké, hlinené, a bolo už skoro polnoc. Telefón som, idiot, nechala doma.
Najprv som sa hanbila volať o pomoc, ale po viacerých márnych pokusoch som začala kričať o pomoc čo mi hlas stačil. Nakoniec prišli k jame dvaja mladí gotici, ktorí v svetle lampy vyzerali ako z iného sveta. Žiadnu obetu neprinášali, hrob nekopali, zavolali hasičov a počkali s nami, preberali si tam svoje temné témy.
K hasičom sa najprv dostal Gor, ktorý po vyslobodení rýchlo olizoval všetkých vrátane gotikov. Potom pomohli mne, až som sa už hanbila, že som taká špinavá a roztrasená.
Hlavný záchranár na nás zamrmlal nejaké šťavnaté vyjadrenie o blbých psoch, nerozumných ženách, lenivcoch zo správy bytov aj o nešikovných kopáčoch. Ešte aj vláde nadával. Gor niečo takého ešte nezažil, veselo okolo neho skákal a podarilo sa mu muža pri radostnom výskoku tresnúť hlavou do nosa, že mu až vytiekol krv.
Celá situácia vyzerala v jednu hodinu v noci takto: zamazaný, ale spokojný Gor, do blata obalená, trasúca sa Natália, ušpinení hasiči s gotikmi a krvavý veliteľ.
Mohli by ste, pani, toho svojho netvora trochu vychovávať, utrúsil dotknutý záchranár.
Vychovávam, ale ťažko sa mu niečo učí, odpovedám.
No, ako ja, povedal jeden z gotikov druhému a zasmial sa.
Bývam v tomto vchode, poďte sa umyť, navrhla som, ešte stále klepajúca sa zimou.
Choď, choď, povedali hasiči veliteľovi, lebo vyzeráš ako Hannibal Lecter.
Možno by som si mala vykopať vlastnú jamu, neskôr povedala moja kamarátka Jana, kým sa tu správa domu rozhýbe, do dôchodku budem stará dievka.
P.S. Deti Natálie nie sú žiadni géniovia. Sú to obyčajné, veselé a šikovné deti. Jurko a Vierka. V prvom ročníku mali porozprávať o svojej rodine.
Náš otec zachraňuje svet! A naša mama pracuje s počítačom! zahlásil živý Jurko.
A tichá Vierka dodala:
A náš pes vie pozerať televízor!
