Nemocničná izba ma tlačila k zemi a dráždila moje nervy. Zakryl som si uši dlaňami, aby som nepočul ten neutíchajúci plač bábätiek zo susednej izby. Túžil som len po jednom: utiecť odtiaľto čím skôr, a zabudnúť na všetko ako na zlý sen
Anka, zlatko moje, aspoň sa na ňu pozri! prosila staršia pôrodná asistentka, teta Milada. Veď je ti ako cez kopírku!
Nie! Už mi to nehovorte! Podpísala som sa, že sa jej vzdávam? Podpísala! Čo ešte odo mňa chcete? mladá dievčina bola na pokraji sĺz. Nemám ju kam vziať! Uvedomujete si to?!
Ticho! Vystrašíš dieťa. Čo to hovoríš, že nemáš kam? Veď nie si bezdomovec, či? prižmúrila oči pôrodná asistentka. Máš mamu, otca?
Len veľmi starú mamu. Sama potrebuje pomoc. Nemôžem sa vrátiť do dediny s dieťaťom. Ľudia by sa mi smiali.
Nech sa len smejú! Aspoň im nebude smutno, usmiala sa teta Milada. Ale otvorene ľudia si poklebetia a zabudnú. Ale ty si to budeš celý život vyčítať! Nikdy nezabudneš, že si nechala takú bezbrannú maličkú.
Skryl som tvár do dlaní a začal plakať. Milada pochopila, že už stačí len málo
Pozri! Má tvoj nos taký čarovný, jemne nosatý. A oči, bude z nej modrooká krásavica, ako jej mamka.
Ale ja ani plienky nemám. A za čo ju dovediem domov? pomaly som sa poddával.
Prkotina My ti pomôžeme. Peniaze zo zbierky vybavíme, dievčaťu nachystáme výbavu. Osobne ťa odprevadím na stanicu. No tak? Ako ju pomenuješ?
Beáta
Krásne meno! Veľmi jej pristane. Zober si Beatku, nakoj ju, ja prídem neskôr.
Teta Milada mi s napätím podala maličkú. Vzal som ju, so strachom, no nežne. Po tvári mi tiekli slzy. Keď som ju privinul k sebe, vedel som, že ju nikdy nenechám.
Tak čo? Vyšlo to? spýtal sa lekár.
Vyšlo! radostne zaslzila Milada.
Na peróne som konečne precitol zo zlého sna. Držal som dcéru v náručí, akoby mi ju niekto mal zobrať. Vedľa stála teta Milada, ako sľúbila.
Ďakujem! Hanbím sa, že som ju vôbec chcela opustiť, vyslovil som s bôľom.
Nemáš to ľahké. Ale vieš, ťažké časy prejdú, ale o dcéru si mohol prísť naveky. Ja som raz spravila nenapraviteľnú chybu, a doteraz za ňu platím, povedala Milada so slzami.
Akú chybu? čudoval som sa.
Prežila som to isté. Nemala som rodičov, domov. Nechcela som dieťa, nikto mi nechcel pomôcť, musela som vyhľadať bylinkárku. Pomohla, ale už nikdy som deti mať nemohla. Muž odišiel, keď sa dozvedel, že ostaneme bez detí
To je mi ľúto! Celý život prijímate cudzie deti do rúk, a svoje ste nikdy neobjali
Anka, chráň Beatku. Ak bude najťažšie, vieš kde ma nájdeš.
Objali sme sa, akoby sme boli rodina. Čoskoro prišiel vlak. Z okna som ešte dlho mával sestre Milade, ktorá stála na peróne a utierala si slzy.
Cesta bola dlhá. Kráčal som k rodnému domčeku, v jednej ruke dcéra, v druhej veľký balík výbavy z pôrodnice. Ako ma príjme mama? Čo povie? škrabalo ma v hrudi.
Anka, to si ty? vykukla spoza vráta susedka.
Áno, teta Alžbeta, je mama doma?
Ty nevieš? Veď už pol roka je po nej
Možno je aj lepšie, že sa toho nedožila. Toto je tvoje dieťa? kývla na Beatku.
Moje! odpovedal som hrdo.
Vstúpil som do dvora s trasľavými kolenami. Chcelo sa mi plakať, kričať od bolesti a bezmocnosti. Ale v náručí dcéra, musel som myslieť na ňu. Neboj sa, Beatka moja, sme dve, nejsom sám. Zvládneme to spolu.
***
Prešlo desať rokov. Blížili sa Vianoce. Ja v kuchyni kmitám, Beáta sleduje zasneženú záhradu cez okno.
Mami, prečo ja nemám babku? Dievčatá sa chvália, že každé Vianoce chodia k babke a dedkovi na návštevu, dostanú krásne darčeky a všetci ich tam čakajú, ozvala sa Beáta.
Naša babka je už dávno preč, ani ťa nestihla spoznať, smutno som prezradil.
A druhá babka?
Kdeže druhá? vytreštil som oči.
Veď deti majú dve babky, stála si za svojím.
Druhá? Vieš čo, my jednu predsa len máme! Pôjdeme za ňou, zanesieme jej koláče. Pracovala v pôrodnici, je veľmi dobrá a milá, usmial som sa, spomínajúc na tetu Miladu.
Ako som povedal, tak sa stalo. Na druhý deň sme šli do mesta. V pôrodnici sme sa vypytovali na pôrodnú asistentku, Miladu Némethovú.
Už tu dávno nerobí! zahlásila službukonajúca. Je na dôchodku, zdravie jej už neslúži.
Ale my sme cestovali až zďaleka, len aby sme ju videli! Nemáte na ňu kontakt? prosil som.
To je zakázané. Vy ste kto? zúžila oči staršia sestra.
Neter, zaklamal som, vedel som, že cudziemu adresu nedajú. Bola som u nej dávno, už si nepamätám kde býva
Prosím, naozaj by sme ju chceli stretnúť, zaumienila si Beáta.
No dobre, skúsim vám pomôcť, uznala sestra.
Po pätnástich minútach nám doniesla papierik s adresou, zaželala šťastie a odovzdala pozdrav Milade.
Ďakujeme! Určite vyriadime! žiarili sme šťastím.
V taxíku sme mierili na adresu. So stiahnutým hrdlom som stúpala na tretie poschodie. Len nech ešte žije Dvere sa otvorili skoro hneď. V zárubni stála Milada Némethová, našťastie pri sile.
Dobrý večer! pozdravil som.
Starenka skúmavo hľadela, kým si ma vybavila.
Anka?!
Áno! A vy ste rovnaká, vôbec nestarnete. Poznáte Beatku?
No jasné, že poznám! rozosmiala sa Milada. Čo stojíme na chodbe, poďte dnu!
Za chvíľu sme sedeli za stolom, rozprávali sa o živote, bolo čo spomínať. Beáta sa hrala so sivou Micou na gauči a kukala rozprávky.
Anka, ostaňte u mňa. Ja som sama a vy ste dve Beatku dáme do dobrej školy, ty si nájdeš prácu
Neviem A čo môj domov? Nechcela by som ho opustiť. Radšej príďte vy k nám začneme chovať kravu, máme krásne prostredie, v lete je tu lepšie ako v meste, lákal som ju.
Možno to skúsim! Vždy som túžila po záhradke, a na kravu som si netrúfala, zasmiala sa Milada a jej oči sa rozžiarili ako kedysi.
Tak je rozhodnuté! Ideme k nám! tešil som sa.
Babka Milada, budeš s nami už navždy? Beatka ju objala.
Áno. Vždy som si priala takúto úžasnú vnučku!
Na druhý deň sme s veľkými kuframi nasadli na autobus do dediny. Každá z nás sa tešila po svojom. Ja som bola rada, že už nie sme samy, že mám v dome blízku, skoro rodinu. Milada ani nesnívala, že na staré kolená získa rodinu a odíde z mesta do zeleného raja. Beatka bola šťastná, že konečne má svoju milovanú babku
Z toho všetkého som pochopil jednu vec: Niekedy stačí nájsť odvahu spraviť správny krok, hoci aj celý svet hovorí nie. Moje dieťa mi za to stálo a aj keď život nie je vždy jednoduchý, spolu dokážeme všetko.
