Kristína sedela pred zrkadlom a maľovala si pery tou istou rúžou Višňový džem. Raz jej Dalibor povedal, že jej pristane. V jej veku už človek nečaká žiadne zázraky. A predsa stalo sa. Na autobusovej zastávke, predstavte si! Ustúpil jej miesto, poďakovala, dali sa do reči. Pred tromi mesiacmi. Ale zdalo sa, akoby prežili celý život.
Miško, čo povieš? obrátila sa na kocúra, ktorý ležal na parapete a s napätím sledoval vrabce. Som pekná? Kocúr zamňaukal. Dôstojne, uznanlivo.
Miško bol s ňou už päť rokov. Od toho dňa, keď pochovala manžela. Doniesla si domov mačiatko a povedala mu: Budeme spolu smútiť. Ale dopadlo to inak začali spolu žiť.
Múdry kocúr, rozumel jej. Keď jej bolo ťažko prišiel, pradieval. Keď bola šťastná behal s ňou po byte. A každé ráno ju budil jemne labkou po líci.
Zazvonil telefón.
Kristínka, už som na ceste! Daliborov hlas znel sviatočne, natešene. Dnes to všetko uzavrieme.
Dobre, rozosmiala sa Kristína. Čakám.
Dnes mal priviezť kľúče od svojho bytu. Dohodli sa, že budú spolu bývať! V jeho dvojizbáku v Petržalke. Tam je viac svetla, viac priestoru a lepší vzduch.
Kristína si už predstavovala: raňajky na balkóne, výhľad na Dunaj, Dalibor číta noviny.
Miško, prehodila k nemu, sťahujeme sa! Bude sa ti páčiť, je tam veľa veľkých okien, budeš vidieť viac vtákov.
Mačka sa ponaťahovala, zoskočila z parapety, pristúpila k nej a otierala sa jej o nohy.
Áno-áno, beriem ťa so sebou. Kam by som šla bez teba?
Zazvonil zvonček.
Pred dvermi stál Dalibor s kyticou a širokým úsmevom. Elegantný, upravený. V kvalitnom obleku, bolo vidieť, že sa mu darí úspešný podnikateľ, nie hocikto.
Moja krásna! Pobozkal ju na líce. Si pripravená na nový život?
Pripravená! Kristína žiarila. Poď ďalej, urobím čaj.
Sadli si do kuchyne. Dalibor vytiahol kľúčenku a s vážnou slávnostnosťou položil kľúče na stôl.
Tu sú. Kľúče od nášho hniezda lásky.
V tej chvíli sa vo dverách kuchyne objavil Miško. Zacítil návštevu, poprišiel, privoňal si.
Zase ten tvoj zvierací miláčik, zamračil sa Dalibor. Kristína, musíme si pohovoriť.
O čom? vzpriamila sa, v jeho hlase zazneli chladné tóny.
Vieš, byt je nový. Ešte je tam cítiť po čerstvej maľbe. Mačky všade nechávajú srsť, je to cítiť A úprimne, ja mám na ne alergiu.
Kristíne stuhli ruky s šálkou čaju.
To znamená?
To znamená, že odmietam bývať s kocúrom. Dalibor to povedal pokojne, akoby šlo o starý nábytok. Rozhodni sa, čo s ním.
Slová padli ako vedro studenej vody. Miško sedel pri jej nohách, upieral na ňu žlté oči. Najprv na ňu, potom na Dalibora.
Sadli si ticho. Dalibor napokon odišiel, nechal kľúče na stole. Kristína sedela, čaj nevypila, civela na tie prekliate kľúče.
Miško jej vyskočil na kolená, začal pradiť. Ticho, upokojujúco.
Čo mám robiť, Miško? zašepkala, hladkajúc jemnú srsť. Čo?
V hlave jej zneli Daliborove slová: Rozhodni sa sama.
Aké rozhodni sa? Päť rokov bol Miško jej rodina, útecha, zmysel života. Keď Viktor zomrel, toto mačiatko ju zachránilo pred šialenstvom.
Spomenula si, ako si ho doniesla domov drobčeka, ktorý pískal. Kŕmila ho pipetou, liečila, opatierala. Prvýkrát jej zamrnčal v náručí.
A potom celé tie roky. Ranné raňajky vo dvojici. Večery pri televízii. Keď bola chorá nevzďaľoval sa od nej, keď bola smutná doniesol obľúbenú myš, položil vedľa, akoby vravel: Na, hraj sa, rozptýľ sa.
Miško zdvihol hlavu, pozrel jej do očí. Bol v tom ľudský pohľad.
Kristína prešla bytom s mobilom v ruke, chcela volať kamarátke Zuzke, ale rozmyslela si to. Čo by povedala? Určite niečo ako: Kristínka, kvôli chlapovi si predsa môžeš nájsť kocúrovi nový domov
Ale ozaj? Mohla?
Postavila sa k oknu. Vonku sypal prvý sneh. December. O chvíľu sú Vianoce. Tak túžila nebyť na Nový rok sama.
Dobre, rozhodla sa. Zájdem k veterinárovi. Zistím, či by si ho niekto nevzal. Nájdeme mu dobrých majiteľov.
No už keď tie slová hovorila, cítila odpor niekde v hĺbke duše.
Na druhý deň sa zastavila u susedy, tety Marty tá vždy prikrmovala pouličné mačky.
Teta Marta, neviete o niekom, kto by si vzal kocúra? Dobrý je, múdry.
Myslíš Miška? zaúdivená suseda. A to prečo?
Sťahujem sa. Tam sú zvieratá zakázané.
Teta Marta sa skúmavo zahľadela:
Kristínka, to snáď nie. Veď Miško je u teba ako člen rodiny! Pamätám, ako si ho zachraňovala, taký maličký bol.
Kristína vzdychla: Sú okolnosti
Aké okolnosti môžu byť dôležitejšie ako verný priateľ? krútila hlavou staršia žena. Nie, nepoznám nikoho. Ani nechcem. To je zrada, Kristína.
Slovo zrada bodlo ako ihla. Kristína sa rýchlo rozlúčila a odišla.
Doma Miško čakal. Ako vždy. Otieral sa, pradieval. A vtedy Kristína pochopila on vie. Zvieratá cítia každú zmenu.
Odpusť, šepla a objala ho. Odpusť.
Večer volal Dalibor:
Tak čo, vyriešila si problém s kocúrom?
Zatiaľ nie. Hľadám majiteľov.
Kristína, hlas stvrdol. Nebuď sentimentálna. Chceš byť so mnou alebo nie? Ja potrebujem ženu, nie niekoho, kto obetuje šťastie kvôli mačke.
Daj mi ešte čas.
Nemáme ho veľa. Chcem, aby si na Silvestra už bola u mňa.
Po rozhovore zostala dlho sedieť v tichu. Miško ležal vedľa, občas na ňu pozrel.
Má pravdu, prehovorila. Si len zviera. Dalibor je muž. Kde druhého takého stretnem?
Ale slová vyzneli falošne. Aj jej samej.
Na tretí deň volala Zuzka:
Kristínka, čo si taká skleslá? Čo sa deje?
A Kristína všetko rozpovedala. O ultimáte, o hľadaní majiteľov, o pochybnostiach.
Počkaj, prerušila ju Zuzka. On ti naozaj povedal vyber si, ja alebo kocúr?
V podstate áno.
A vieš, čo bude ďalej?
Čo?
Nabudúce povie: Nepáči sa mi, že nosíš džínsy. Alebo: Tvoja kamarátka je nesympatická, prestaň s ňou chodiť. Kristína, zlatko, ak muž začne od začiatku určovať pravidlá…
Bojím sa, že ostanem sama! vykríkla Kristína. Úplne sama!
A teraz si sama? Miško sa neráta?
Kristína onemela.
Po rozhovore sa posadila na gauč. Miško si hneď ľahol vedľa nej.
Vieš čo, prehovorila. Čo ak ťa dám preč? Bude ti smutno?
Kocúr zamrnčal svoje.
A ja? Budem šťastná, keď viem, že som ťa zradila?
Miško zdvihol hlavu a pozrel jej do očí. V jeho pohľade bolo toľko dôvery, toľko lásky.
Pane Bože, zafňukala Kristína. Čo to robím?
Vtom zazvonil telefón Dalibor.
Kristína, zajtra je sobota. Prídem po teba. Dúfam, že otázka so zvieraťom je uzavretá?
Pozrela na Miška. Kocúr ležal spokojne stočený do klbka a pradieval, dôverčivo, pokojne.
Dalibor. Potrebujem ešte premýšľať.
O čom?! nahnevane odvrkol. Budeš si kaziť život kvôli kocúrovi? Spamätaj sa.
Nemohol by si skúsiť s ním žiť? Miško je čistotný, dobrý kocúr…
Veď som povedal, že mám alergiu! Kristína, nie si pripravená na vážny vzťah. Rozmysli sa do zajtra. Naposledy.
Signál.
Kristína položila mobil. Byt stíchol. Len tiché pradie.
Tak, povedala. Naposledy. To je teda nádhera.
Vtom pochopila, že sa bojí nie samoty, ale toho, že bola tak blízko zrady najvernejšieho priateľa kvôli mužovi, ktorý jej dával ultimáta.
Sobota začala sivým, nevľúdnym ránom. Kristína sa prebudila skoro, celú noc sa prehadzovala, ráno sa jej sníval divný sen šla dlhou chodbou. Na konci stál Dalibor a Miško. Mala si vybrať, ku komu ísť. Zobudila sa s ťaživým pocitom.
Miško, ako vždy, ležal pri nohách. Keď videl, že je hore, natiahol sa, zívol a skočil jej na vankúš.
Dobré ráno, môj zlatý, zašepkala, schúlila tvár do jeho mäkkej srsti.
Vstala, urobila čaj, nasypala Miškovi granule, vymenila vodu. Všetko ako vždy. Len ruky sa jej triasli.
Čo mám robiť? hovorila kocúrovi, sledujúc, ako raňajkuje. Čo mám robiť…?
Kocúr pozrel na ňu, v žltých očiach toľko pochopenia, až jej bolo clivo.
Možno má pravdu, pokračovala. Možno naozaj nie som na vážny vzťah. Príliš sa držím minulosti?
Ale pri tých slovách cítila, že nie sú jej. Niečie cudzie, vnútené.
O jedenástej volala Zuzka:
Kristínka, ako? Už si sa rozhodla?
Neviem, Zuzka. Srdce hovorí jedno, rozum druhé.
A čo hovorí srdce?
Zamĺkla. Pozrela na Miška, ktorý sa umýval na parapete.
Srdce hovorí, že ho nemôžem zradiť.
Tak to je odpoveď! zvolala Zuzka. Kristína, zobuď sa! Ak muž núti ženu voliť medzi ním a verným priateľom, aký to je chlap?
Po rozhovore Kristína vzala Miška na ruky a sadla do kresla.
Vieš čo? prihovorila sa mu. Zuzka má pravdu. Nie som sama. Som s tebou. A je mi dobre. Skutočne dobre.
Kocúr sa spokojne zavŕtal do jej lona.
A čo ak Dalibor nie je ten pravý?
O druhej zazvonil zvonček. Kristíne vyskočilo srdce až do hrdla.
Dalibor stál na prahu s malou taškou v ruke. Prísny, vecný pohľad.
Tak čo, pripravená? nepovedal ani ahoj. Zbalená?
Poď ďalej, musíme sa porozprávať.
O čom? Kde je kocúr? Dúfam, že si ho už umiestnila.
Vtedy vyšiel z kuchyne Miško. Zastal, sledoval Dalibora.
Tak, ako som vravel, Kristína!
Rozhodla som sa.
No?
Nemôžem ho opustiť.
Dalibor stŕpol. Pomalým pohybom sa otočil.
Ako to myslíš?
Prosto nemôžem. Je to môj priateľ. Sme spolu päť rokov.
A ja? Ja som kto? Jeho hlas bol chladný.
Kristína sa naňho pozrela a v tej chvíli pred sebou nevidela muža, do ktorého bola taká zamilovaná. Videla človeka, ktorý je zvyknutý presadzovať len vlastnú vôľu.
Si mi vzácny, povedala ticho. Ale Miško ten mi nikdy nedával ultimáta.
Čo?! Ty ma porovnávaš s mačkou?!
Neporovnávam, len vravím on ma má rád len tak. Bez podmienok.
Kristína, rozumieš vôbec, čo robíš? Pre zviera ničíš náš život?
Neničím. Len si cením to, čo je pre mňa dôležité.
Miško sa medzitým pritisol k jej nohám. Zdvihla ho do náruče.
Tak teda dobre! Daliborov hlas zvonil kovom. Ešte raz si to premysli. Som vážny muž, mám podnik, postavenie. Mohol by som ti dať pekný život. A ty kvôli nejakej mačke.
Nie je to nejaký kocúr, skočila mu do reči. Je to Miško. Môj Miško.
Čo na ňom vidíš?! Zviera! Len zviera!
A v tom Kristína pocítila istotu. Konečnú, nezvratnú.
Vieš, Dalibor, povedala pokojne. V podstate máš pravdu. Nie je na ňom nič výnimočné len jediné. Nikdy ma nenútil si vyberať.
Dalibor stál s otvorenými ústami.
V jeho očiach bojovali prekvapenie, hnev a čosi ešte temnejšie.
Takže? vydoloval zo seba. Vyberáš si kocúra?
Postál ešte chvíľu, potom sa prudko otočil:
Si naivná, Kristína. Strácaš šancu. Takého ako ja už nenájdeš.
Možno, prikývla. Ale ani takého ako on, objala Miška, už nenájdem.
Dalibor buchol dverami.
Kristína zostala sama. Bytom sa rozhostilo ticho.
Prešla do kuchyne, sadla si. Miško sa uvelebil na jej kolenách.
Tak, a sme zase sami.
Kocúr pozrel do jej očí, otrel sa jej hlavou o ruku.
A zrazu Kristína pocítila úľavu. Áno, úľavu! Akoby zhodila zo seba ťažké bremeno.
Vieš čo, Miško? usmiala sa. Asi sme to spravili správne.
Dýchalo sa jej ľahko. Po prvýkrát za posledné dni.
Marec. Za oknom cinká odkvapová voda, prvé záhony pod holým nebom, vrabce štebotajú ako splašené. Kristína polieva fialky na parapete cez zimu ich rozmnožila na celú džungľu.
Miško, pozri, aká krása! ukazuje mu nový rozvitý kvet.
Miško dôstojne ovoniaval kvetináč, spokojne zamňaukal.
Prešli tri mesiace. Prvé týždne boli ťažké nie kvôli samote, ale kvôli myšlienkam: Čo ak som sa pomýlila? Čo ak bol poslednou šancou?
Potom sa však všetko zmenilo. Byt ožil.
Kristína znovu začala učiť vzala si dvoch žiakov. Malú Katku a tínedžera Tomáša. Hudba sa vrátila do bytu. A spolu s ňou smiech, hlasy, život.
Pani Kristína, aký je to kocúrik? pýtala sa Katka, keď prvý raz uvidela Miška.
To je Miško. Môj kamarát.
Môžem ho pohladkať?
Samozrejme.
Miško veľkodušne dovolil pohladkať sa. Ešte aj zamrnčal, akoby chcel povedať, že mu malá návštevníčka lahodí.
A potom sa stalo niečo zaujímavé. Kristína stretla na dvore suseda z piateho poschodia pána Eduarda. Učiteľa na dôchodku, vdovca. Dali sa do reči.
Máte krásneho kocúra, povedal, keď uvidel Miška za oknom.
Ďakujem. Máte radi zvieratá?
Veľmi. Kedysi som mal nemeckého ovčiaka. Zomrela pred dvoma rokmi. Odvtedy mi je smutno, už sa pohrávam s myšlienkou na ďalšie zviera
Rozprávali sa hodinu. Potom ešte. Eduard bol zaujímavý človek čitateľ, rozvážny, láskavý.
A čo vaša mačka na hostí? usmial sa.
Miško je veľký sudca charakterov. Zlých ľudí neznáša.
Eduard sa zasmial: Dúfam, že prejdem.
Prešiel hneď na prvýkrát.
A teraz sa Kristína pozerá, ako Miško vyhrieva kožúšok na slnku a usmieva sa. Život sa zlepšil. Možno nie tak, ako si vysnívala, ale po svojom, pekne.
Zaliala čaj, sadla si do kresla. Miško jej hneď vyskočil na kolená.
Ďakujem ti, zašepkala, hladkajúc jeho jemnú srsť. Naučil si ma, že skutočná láska nechce zradu.
Miško pradie, v izbe je teplo, domáca pohoda.
A Kristína už sa samoty nebojí. Lebo raz a navždy pochopila s tými, ktorí ťa ľúbia len tak, nikdy nie si sám.
